Keď mamu chytí jarná depka

Jar, to nie sú len snežienky a veľkonočné vajíčka. Jar, to znamená, že deťom je všetko malé, okná kričia “umy ma” a mňa prepadne depka.

Mama, mňa tá topánka tlačí

Odborníci hovoria, že deti rastú najrýchlejšie na jeseň. Ja tvrdím, že moje deti rastú prirýchlo s každou sezónou. Tá staršia mi už poklepkáva po pleci, mladšia zas odmieta nosiť čokoľvek po sestre. Ak sa mi podarí pre ňu niečo uchrániť, slečne je to vždy malé.

Po zime vyhadzujem znivočené čižmy rovno do smetí a vytiahnem deťom značkové tenisky, do ktorých som zainvestovala na jeseň. Hoci som pri kúpe myslela na ekológiu aj ekonómiu, a nechala deťom centimetrík naviac, aby sme ich ponosili aj na jar, príroda spravila svoje.

Deti pri obúvaní fňukajú, mravčia a opakujú: “Mama, tá topánka tlačí!”

Z bundy zas trčia rukávy a žmolky z prania tiež hovoria svoje. Vyrážame na nákupy. Lenže nakupovať pre dcéru nie je to isté ako nakupovať pre syna. Deti neveria na šetrenie ani praktickosť.

V predajni obuvi spustia krik – veď jediná topánka, ktorá patrí na ich nohu, musí mať na sebe desať jednorožcov, hodvábne šnúrky a trblietať sa ako mrakodrap v Dubaji. Vysvetľujem deťom, že si aj tak nevedia zaviazať šnúrky, takže svoj zrak uprú na ten najhorší model, aký si vie matka predstaviť – biele tenisky s logom troch prúžkov.

Prečítajte si aj: Patria deti do kaviarne?

“Nie ste na také topánky ešte malé?” žartujem a oblieva ma pot, lebo neexistuje rozpočet, ktorý by potešili biele Adidasky.

“Na čo sa ich pýtaš, čo chcú, keď im to potom nekúpiš?” “podporí” ma muž a pokrúti hlavou.

No prečo? Lebo som z malomesta, kde nákup topánok znamenal, že mi mama vyberala v jedinom obuvníctve v meste presne z dvoch párov. Vždy som dostala čierne, lebo je to praktické, hoci sa mi nepáčili.

Chvalabohu, neexistuje kríza v ženskom svete, ktorú by nevyriešila ružová. Odchádzame s obludným párov  purpurových lesklých topánok, ktoré priam kričia, že som matka, čo dokáže podporiť detskú osobnosť a umožňuje dcéram plniť si sny.

Aj keď jej ten gýč vypaľuje oči. No príroda je mocná, tak verím, že v lete ich už budú tlačiť.

Hurá do prírody

Jarné slniečko sa oprelo do našich plastových okien, aby pripomenulo, že som sa vykašľala na predvianočné upratovanie.

Zdôraznilo capky, prach na žalúziách aj to, že všetky poriadne gazdinky pestujú na parapete nádherné kvety, tie najšikovnejšie vysádzajú aj bio baby mrkvu či bonsaje. Ja pestujem prach a minimalizmus, aby decká nič neprevrátili a nezdemolovali.

V sobou, ktorú by muž najradšej strávil pri biatlone a ja nad kávou a Instagramom, nás však toto nesympatické jarné slnko vyzýva: “Hybajte do prírody!”

Deti tejto tajnej reči rozumejú a začnú domŕzať. Chcú ísť na bicykel, na ihrisko, do parku, do lesa (haha, to im neverím!), alebo teda aspoň do detského kútika či aquaparku.

Do uzavretých miestností plnej detí s nimi odmietam vstúpiť – kvôli koronavírusu aj preto, že po celom týždni nemám náladu na haldu kričiach detí.

“Tak poďme trochu do prírody,” navrhne muž.

Fakt, že ich mraučanie neignoroval, ale prejavil iniciatívu, mi je podozrivý. Určite bude za svoju dvojhodinú obetu, ktorú strávi s milovanou rodinou, žiadať, aby zvyšok dňa v pokoji a bez rušenia prežil pred športovým kanálom.

Deti tento trik neprekukli, natiahli nové tenisky a chceli vyraziť von. Spustí sa hádka. Ja ako zlá a nechápavá mama kričím, že nové krásne topánky musia ostať doma, deti ležia na dlážke a bránia svoj majetok a muž s kľudom Angličana navrhuje kompromis.

Čo keby si dali gumáky a namiesto tenisiek vzali niečo iné? Nakoniec vyrážame síce v kvietkovaných gumákoch, ale s  korunkami, v baletkových sukniach, najlepších pančuchách, ktoré som kúpila výlučne na tanečnú, a s plyšovými jednorožcami v ruke.

Kým sa jar rozbehne

Hoci v meste vládne jar, v lese je ešte hlboká zima. Na popršanom lístí sa šmýka, je mokro, blato, zišli by sa rukavice a čiapka. A šál, lebo nenormálne fúka.

Prečítajte si aj: Desatoro lenivého rodiča

Na to som však nemala čas myslieť, keďže som presviedčala deti, aké super bude skákať v gumákoch po mlákach. Odháňam sebaľútostivé myšlienky a teším sa z prvých prejavov, že sa život okolo prebúdza.

Na kúsku mokrej hliny vykúkajú zo zeme snežienky, kúsok ďalej sedmokrásky, v konároch zaspieva vtáčik. Je to jar, nový život, kolobeh prírody, ktorý sa zas pretočil o jedno koliesko. Čo sú neumyté okná proti zázraku prebudeného života?

V tom sa ozve praskot konárov, krik a plač. Naša staršia pri snahe pripraviť čo najviac kvetov o hlavu spadla. Muž ju zbiera a ubezpečuje ma: “Nič jej nie je. Noha celá, ruky zdravé, krv netečie. Len pančuchu si roztrhla!”

Super! Zatnem zuby a potlačím pripomienku, koľko musím robiť na jeden taký pár. Je tu jar. Čas detských úrazov, potrhaných pančúch a zablatených topánok. Držíme sa s deťmi za ruky, aby už nikto nespadol, a brodíme sa mokrým lístím a ihličím.

Kým sa jar rozbehne naplno, čaká nás pár týždňov zubatého počasia, keď nám mamám vadí všetko – ostrý vietor, špinavé gumáky, mokré chodníky a odreniny, lebo jar láka rozbehnúť sa a spoznávať svet.

Až sa do toho slnko oprie, opadnú posledné zimné chmáry a z eshopu dorazia nové jarné bundy, bude super. Vtom sa obloha zatiahne a rozprší sa. A muž sa ma so všetkou naivitou spýta: “Pršiplášte si zabalila?”

No divíte sa, že mám z jari depky?