Patria deti do kaviarne?

Pred pár rokmi Českom preletela búrlivá vlna názorov. Na príčine bol článok, ktorý kritizoval matky s deťmi v kaviarňach. Kaviareň je predsa miestom, kde sa chodia kultivovať dospelí, kde to žije istým spôsobom života.

Nie je priestor pre malých urevancov, výmenu plienok a už vôbec nie na kojenie! Matky – mliekoživiteľky okamžite zareagovali.

Deti sú súčasťou života, nech si to milý pán urovná v hlave. Naši potomkovia s nami môžu všade – na kávu aj na romantickú večeru, keď sa tak rozhodneme. Ak sa mu dačo nepáči, alebo ho decká rušia, môže sedieť doma.

Bez tabletu, bez mobilu

Keď som bola na svadobnej ceste, a tento problém som riešila nanajvýš v rovine teoretickej, všimla som si jednu vec. Či sme sa vybrali na kávu alebo na večeru so sviečkami a obrusmi (ach, tie časy), boli decká všade.

Boli sme v Taliansku, takže treba zohľadniť aj kultúrny rozdiel, no aj tak. Kde som sa otočila, všade zaparkované kočíky. batoľatá zapichnuté v sedačkách ohrýzali okraje pizze.

Školáci odbiehali od stola do cukrárne oproti a vracali s obrovskými kornútkami zmrzliny. Čašníci sa na usmievali, nosili deťom drobnosti a rodičia sa vôbec netvárili otrávene. Rozprávali sa a potomkovia si šli svoje.

Keď si tak spätne tieto večery prehrávam v hlave, prekvapuje ma tá spontánnosť a pohoda. Ani jedno dieťa, či to bolo dojča alebo takmer teenager, nesedelo s mobilom či tabletom.

Prečítajte si aj: Ako som dostala deti od telky?

Bavili sa s rodičmi, medzi sebou, alebo odbiehali od večere. Žiadnemu rodičovi nenapadlo zapnúť Peppa piga alebo sa hlasno dovolávať animačného programu.

Bolo vidieť, že s deckami si takto vyrážajú pravidelne, dokonca sú spolu ako rodina radi. Viete si to predstaviť?

Namiesto obrusov detský kútik

Otázka, či dieťa patrí do kaviarne, ma prepadla o dva roky neskôr. V rámci materskej sa mi podarilo vyraziť z domu bez muža, avšak nie bez uzlíčka, čo si odrazu nárokoval na celý môj čas.

Dali sme si rande s kamoškou v kaviarni, ktorú sme okupovali celú mladosť, a kde sme plánovali život, ktorý už žijeme. Sme matky, tak nás čašník usadil k stolu pri detskom kútiku kúsok od toalety.

Ako slobodná som sedávala na opačnej strane vedľa veľkého okna s bielymi záclonami padajúcimi až na zem. Jediné, čo tomu chýbalo, bol výhľad na Eiffelovku. Tam už viac nemám právo sedieť.

Kamoškin syn by sa bez zábran zavesil na záclonu, prípadne zlaňoval krajkový obrus. Skončili sme teda pri fľakatom stole bez obrusu a ľudia nám smerom na toaletu vrážali do stoličiek.

Sem deti nepatria

Tá trocha pocitu kultúry zo mňa padla, keď kamoška vzala na ruky svojho poldruharočného synátora, vyhrnula tričko a začala kojiť. Medzitým sa obzerala a voľnou rukou kývala na čašníka.

Vybral sa k nám zdráhavo s očami prilepenými na strope. Kamoška objednala kávu s mliekom, na čo sa partia mladých pri vedľajšom stole, ktorých celé kojo divadlo upútalo, začala chechtať.

Čašník ani nevypočul druhú časť objednávky a zmizol za pultom, keď som si uvedomila, ako na nás nenápadne pokukujú najmä mužskí návštevníci.

„Normálna vec, nakŕmiť vlastné dieťa, ale na Slovensku bude každý civieť!“ rozohňovala sa kamoška. Malý sa od mamy konečne odtrhol (bol najvyšší čas, lebo čašník sa rozhodol, že kým neprestanú, kávu nedostaneme).

V tom ho upútala hračka v rukách mojej dcéry, a tak vyskočil a vytrhol jej ju. Spustil sa krik z dvoch hrdielok, a objednaný koláč, ktorým by sme ho stopli, stále nikde.

Prečítajte si aj: O čom snívajú mamy na materskej?

Začala som sa deťom prihovárať, aby sa utíšili. V tom sa z vedľajšieho stolu ozvalo:

„Malé deti do kaviarne nepatria. Za mojich čias s nimi matky sedeli doma a nepredvádzali sa kade – tade.“

Nebolo by to prekvapivé, keby výrok nevyšiel z úst ženy – dôchodkyne. Nie som hádavý typ, preto som poznámku odignorovala, ale kamoška sa nedala.

„Treba ženy reťazou priviazať ku sporáku, že? A potom sa divíme, prečo dnes mladí nechcú mať deti, pravda?“

Ale stará pani to nenechala tak.

„Ak tak strašne potrebujete, vezmite deti do cukrárne alebo herne, ale nerobte si z kaviarne detský kútik. Človek si chce v kaviarni zaslúžene oddýchnuť, nie počúvať krik a pozerať, ako decku tečú sople.“

Obzrela som sa a naozaj. Kamoškin syn si do trička utieral noštek. Tým diskusia skončila, ale mne to nedalo. Naozaj deti nepatria medzi slušných dospelých ľudí?

Detský kútik namiesto kaviarne? Nestrašte!

Nechodím po kaviarňach denne, s deťmi už vôbec. Predsa sa však taká chvíľa objaví. Ísť s krpcami do cukrárne je utópia.

Koľko normálnych cukrární v malom meste nájdete? V našom žiadnu. Kaviarne orientované vyslovene na rodiny tiež nepoznám a klasické detské kútiky s kávou a koláčmi? Pripravte si povýplatnú peňaženku a štuple do uší.

Ono tá pani dôchodkyňa má pravdu. Za dupotu pobehujúcich detí a neustále kriku proste nevypnete.

Idete medzi ľudí, ktoré tvoria najmä mraučiace decká, ockovia na mobile a nervózne mamy, ktoré sa snažia jednou rukou vymeniť plienku a druhou ťahajú staršieho z platenej atrakcie.

Domov sa vraciame vyčerpanejšie, zúfalejšie a presvedčené, že keby sme mali tú šancu znovu, nevydáme sa a miesto detí máme psa. Kávu dáme na jeden šup, vytúžený koláč zjedia decká a potom už len naháňame, zachraňujeme a nadávame.

To nie je kultúrny život, to je trápenie. Na druhej strane lepšie ako ohrýzať doma štyri steny od nudy.

Chýba „kaviarenská“ výchova

Prajem si aby deti chodili medzi normálnych dospelých ľudí. Niežeby iné rodiny s deťmi neboli fajn.

Prečítajte si aj: Stereotyp na materskej a čo s ním

Ale priala by som si, aby moje decká mohli vídať to, čo som si užívala aj ja – starší pár sedí nad čajom a drží sa za ruky, študenti po skúške plní dojmov alebo kolegyne, ktoré po práci skočia na vínko.

Obyčajné pekné veci, ktoré prináša život. Páči sa mi ten tichý kaviarenský život – cinkanie lyžičiek, kávovar melie kávu a oproti mne rande s nervóznym chalanom a veľmi peknou slečnou. Na to posledné mám extra šťastie.

Priala by som si, aby sa v takej všednej a predsa vzácnej atmosfére moje deti mohli učiť, ako zjesť koláč bez toho, aby boli omrvinky aj pod susedeným stolom, ako vypiť čaj a nerozliať ho. Preto ma vždy zamrzí, keď sa namiesto toho preberajú v kúte v boxoch s hračkami.

Vidím, že kaviarní obsadených rodinkami pribúda. Decká sú buď odstavené elektronikou, alebo povinne sedia v detskom kútiku. Chýbajú rodičia, ktorí by dieťa nielen vzali so sebou, ale mu aj trpezlivo ukazovali, ako si vypiť džús, ako sa používa obrúsok, chýba rodinná konverzácia.

Kaviarenských povaľačov treba vychovať. Nestačí len dočkať sa správneho veku, keď sa už za nás deti budú hanbiť a vyrazia si von radšej s kamošmi. Je čas odhodiť zábrany a vziať deti do kaviarne. Rozprávať sa spolu nad šálkou kávy/kakaa.

 Majiteľov kaviarne prosím o trpezlivosť, pripravujeme vám ďalšiu generáciu zákazníkov. A bezdetní zákazníci? Chvíľu potrvá, kým sa z našej spoločnosti vytratí presvedčenie, že matky s deťmi musia sedieť doma. Ale verím, že raz sa na deti v kaviarňach a reštauráciách bude hľadieť s takou samozrejmosťou, ako som to pred rokmi zažila ja.