Pre svokrovcov nie sú moje deti dosť dobré

Lepšie a horšie deti

Všetko začína drobným porovnávaním.

„Tie Zuzankine dievčence sú také šikovné. Predstav si, na karneval si sami vyrobili masky. Miška má samé jednotky. A popri tom každý deň stíha nejaký krúžok.“

Zuzkine deti sú naozaj čo do kvality tie najlepšie pod slnkom. Môj svokor oceňuje iné veci.

„Jaj, tie poslúchajú! NA SLOVO! Len pozrieš a už vyskočia. A ako pomáhajú, že?“ usmeje sa na svokru.

Tá mu úsmev opätuje a potom skonštatuje:

„Ááále, z toho si nič nerobte, že vaše sú také… živšie. To majú asi z tvojej strany,“ dodá a pozrie na mňa.

Kukám na staršiu Kristínu, ktorá práve zavŕtala otvárač na víno do kvetináča, kým Simona napriek zákazu tretí raz skáče z gauča do koša s bielizňou, a mlčím.

Keď to nejde po dobrom

Povedala som si, že je čas zlepšiť naše vzťahy a pozvala som starých rodičov na besiedku. Besiedky sú milé, nevinné udalosti, na ktorých všetci plačú dojatím, fotia a sú sentimentálni. Všetci okrem mojich svokrovcov.

Najprv sa na im na žiadnu besiedku nedalo prísť. Svokor zdôraznil, že ich to mrzí, ale že zase besiedky Zuzkiných faganov nezmeškali ani raz.

Prečítajte si aj: Čo závidím ostatným mamám

No raz sa zadarilo. Kristínina vianočná besiedka – udalosť roka. Dievčatá mali vo vlasoch biele mašle, chlapci červené kravaty, v pozadí blikal stromček. Jediné, čo nezafungovalo, bola Kristína.

Od príroda hanblivá sa držala vzadu, bojazlivo stískala ruku kamarátky. Tenký hlások skoro nebolo počuť, ani raz sama nerecitovala, ani nespievala. Rozbalila to až pri poslednom tančeku, lebo hopsanie v sukni, to ona môže.

„Keby si videla malú Nelku! Tá sa ti nehanbí! Zaspievala Tichú noc pred celým kulturákom,“ smeje sa svokra.

Čo som mala povedať? Že Nelka nemá sluch a jej spev trhá uši aj parketám? Že moje materské ego ich už NIKDY na besiedku nepozve?

Zabudnutá družička

Synovec svokrovcov sa ženil a Kristína, tak ako ostatné deti v rodine, mala byť pri tom. Nevesta sa rozhodla, že je škoda nevyužiť toľko dievčat, a vymyslela, že cestou k oltáru pôjdu družičky vpredu a budú rozhadzovať kvety.

Aby to malo efekt. Celá svadba však nezačala ideálne. Cestovali sme na trikrát. Po ženícha, po nevestu a nakoniec do kostola. Samé čakanie a prešľapovanie z nohy na nohu, čo nebaví dospelých, nieto ešte deti.

Kristína každú chvíľu odbiehala po sedmokrásku alebo pohodenú vetvičku, kým ostatné deti vzorne stáli v rade. O chvíľu sa začali malé družičky pripravovať na najdôležitejšiu chvíľu doterajšieho života.

Všetky si držali svoj košík a pomaly kráčali do kostola. Len Kristína mala namiesto neho v ruke šišku a kameň z farskej záhrady.

Obrátim sa na svokru, ktorá mala košíky na starosti. Skôr ako sa opýtam, kde je ten Kristínin, predbehne ma:

„Mne sa zdalo, že by to Kristínka nezvládla, tak som jej ho nedávala. Veď jej je to aj tak jedno.“

O urazených mamách a odpúšťajúcich deťoch

Asi som vtedy zatvárila desivo, lebo svokra rýchlo zmizla a môj muž na mňa hľadel s prosbou v očiach:

„Prosím, nerob scény.“

Prečítajte si aj: 10 dôvodov, prečo kašľať na cestovanie s deťmi, a zostať radšej doma

Absurdná situácia, ktorú pochopia len vytočené matky bezbranných detí. Celú svadbu som mala pokazenú. S ľútosťou som pozerala na Kristínku, ktorá jediná nedostala košík, aby si splnila povinnosť družičky.

Kristína to prežila bez sĺz, zabavil ju svadobný koláč a balóny na ozdobu.

So svokrou som potom pár dní radšej nehovorila. Až sme sa stretli v meste. Ja som niesla detské kolobežky, Kristína hopsala za mnou a ťahala mladšiu sestru za ruku.

„Kam ste sa vybrali?“ ozve sa hlas za mojím chrbtom.

Obzriem sa, a to svokrovci. Tiež s rukami plnými nákupných tašiek, lebo svokra sa chystala piecť narodeninovú tortu pre niektoré z detí švagrinej.

„No,“ vraví svokor, „mohli by sme tieto naše vnúčence zobrať aj na zmrzlinu. Tam, kde chodíme aj so Zuzkinými deťmi.“

Prehltla som pozvánku a posadila deti na terasu. Svokor deckám objednal zmrzlinový pohár so šľahačkou, keksíkmi a cukríkmi a čašníčke nakázal, aby nezabudla ani na malé dáždničky.

Keď Kristína uvidela velikánsky pohár, vyskočila zo stoličky a objala svokra.

„Ty si najlepšííííí dedko na svete!“

Svokor sa zatváril sebavedomo a prikývol:

„No jasné, že som.“

A tak to je. Nech sú vzťahy medzi svokrovcami, zaťmi, nevestami a vnúčatami akékoľvek, deti ich vidia cez ružové sklíčka okuliarov detstva.

Možno keď budú staršie, pocítia krivdu a nespokojnosť. Dnes ešte nie. Radšej prehltnem poznámku, usmejem sa a budem si vážiť, čo máme.

Lebo menej neznamená málo a moje deti sú šťastné, že sú obklopené rodinou. Aj keď mama niekedy škrípe zubami.

(26 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)

Loading...