Deti domorodcov neplačú a iné bludy

Ale hlavne, že sú šťastní

Spravidla sa pre moderného rodiča z takejto „prirodzenej“ kultúry vytiahne nejaký svetlý bod, hodný nasledovania. Aha, pozrite sa, akí sú šťastní, deti im nikdy neplačú. Chce to viac kojenia aspoň do základnej školy, viac nosenia, žiadne plienky, žiadny rafinovaný cukor… Ale už sa nepovie B. Napríklad, obetujte dieťa duchovi džungle, aby už prestalo pršať. Alebo dieťa ochorie, tak ho vyložte pred jurtu, nech sa príroda sama postará o jedinca, ktorý nie je dosť životaschopný (bežná prax medzi mongolskými kočovníkmi).

Nevadí. Vyberie sa teda to A – a poďho aplikovať všetky tie úžasné prirodzené veci do nášho zúfalého, nešťastného civilizovaného sveta. Moderní rodičia sa pokúšajú vo svojich moderných podmienkach napodobniť nenapodobiteľné, opakovať neopakovateľné. 

Len si to predstavte. Spať v jednej posteli 3 generácie, vrátane svokry – nahej? Návrat ku koreňom ako vyšitý.

Napodobujeme nenapodobiteľné

Aj Jiřina Prekopová, psychologička s 50.-ročnou praxou, ktorá obhajuje nosenie, kojenie, spoločné spanie, atď., tvrdila, že keď dvaja robia to isté, nie je to to isté.

V knihe Deti jsou hosté, kteří hledají cestu uvádza príklad, ako k nej prichádza poradiť sa jedna maminka. Rada by svoje dieťa nosila, ale nemá istotu, či to robí správne. Dieťa vyzerá spokojne, keď sú v pohybe, akonáhle si však sadne, driape sa von z nosiča…

Takéto pochody africké, ani iné „kmeňové“ matky nemajú. Celý deň robia niekde na poli a dieťa musí byť uviazané a hotovo. Takisto nechodia konzultovať k ortopédom, či radšej šatku alebo ergonosič. Či viazať zboku alebo či má byť na chrbte, či to neškodí kĺbom.

A tiež tieto matky vydržia inú záťaž, ako my, ktoré sedíme od 6 rokov v školských laviciach so skoliózou.

My síce nosíme deti, ale je to také „civilizované“ nosenie v našich podmienkach. S tisíc otázkami od nás, matiek, ako to preboha máme robiť dobre. Jednoducho, neistota ešte aj týchto „prirodzených“ veciach.

Pozor na to, čo sa nám páči

Veľa krásnych myšlienok sa nám páči, ktoré by sa dali odpozerať od šťastných kmeňových ľudí. Ale v skutočnosti o ich živote nič nevieme. A niektoré bývajú až moc prikrášlené – ako tunak fotograf, ktorý tvrdí, že deti stromových ľudí nepotrebujú zábradlia a nespadnú.

Koľko ľudí sa môže nadchnúť myšlienkou, že tie deti nepotrebujú hranice. A už si to rozvedú do nejakej vlastnej životnej filozofie. Prekrútia, ako sa komu bude páčiť a výsledok budú ďalší neistí rodičia a neisté deti…

(38 hlasov, priemerne: 4,10 z 5)

Loading...