Prečo máme málo detí?

Otázku, prečo nás je stále menej – teda, prečo máme stále menej a menej detí – si možno nekladieme v správnom čase. Podľa predbežných demografických výsledkov z minulého roka môžeme hovoriť o „babyboome“. Za deväť mesiacov minulého roka sa narodilo o 1957 detí viac ako v rovnakom období minulého roka. Ale použime radšej výstižnejší termín. Ide o opatrný babyboom, pretože zaň môžu najmä odkladané materské z deväťdesiatych rokov. A aj dospievanie silnej generácie z druhej polovice sedemdesiatych rokov.

Demografia a rómske osady

Pohľad na slovenské štatistiky je deprimujúci – tak ako vo väčšine štátov Európskej únie. Kým v roku 1950 bol na Slovensku prirodzený prírastok obyvateľstva 60 053 osôb ročne, v roku 1988 to bolo už len 30 767 ľudí. Potom prišiel rok 1989 – a s ním existenčná neistota, nárast ceny bytov, nárast nezamestnanosti, ale aj nové možnosti: štúdium v zahraničí, cestovanie, zahraničné stáže. Mladé ženy, dievčatá sa vybrali do sveta robiť au-pairky, učiť sa jazyky, študovať. Keď sa zo sveta vrátili, začínali si budovať kariéru, hľadať bývanie, prípadne partnera – dieťa sa odložilo.

V roku 1993 to ešte nebolo také kritické – prirodzený prírastok bol 20 549 osôb. Kto by však po otvorení hraníc, nových študijných a cestovateľských možností myslel na deti? Možno tak mladučké matky v rómskych osadách. Demografi z Infostatu – Inštitútu informatiky a štatistiky – zistili, že v obciach s veľmi nízkym štandardom, kde je navyše aj rómska osada, prevláda reprodukčné správanie obyvateľstva, ktoré je typické skôr pre rozvojové krajiny ako pre stredoeurópsku krajinu. Úroveň plodnosti je tam niekoľkonásobne vyššia. Napríklad v obci Lomnička pripadá na jednu ženu viac ako sedem detí, v Chminianskych Jakubovanoch vyše šesť detí na jednu matku. Boris Vaňo a Ján Mészáros vo svojej štúdii reprodukčného správania obyvateľstva v obciach s nízkym životným štandardom napísali: „Je nepochybné, že rómska plodnosť je vyššia ako plodnosť nerómskeho obyvateľstva. Keď berieme rómsku populáciu ako celok, je v súčasnosti asi 2,5-násobná v porovnaní s celoslovenskou hodnotou. V SR pripadá v súčasnosti na jednu ženu v reprodukčnom veku asi 1,2 detí, v rómskej populácii zhruba 3 deti. V rómskych osadách je plodnosť ešte vyššia, tu pripadá na 1 ženu v priemeru 4,6 detí.“

Materstvo ako voľba

Eva Pavlíková je tiež vysokoškolsky vzdelaná žena a ešte pred niekoľkými rokmi v lodičkách a saku nadšene pobehovala po budove so zlatými kľučkami. „Logo svojho zamestnávateľa som mala aj v kúpeľni na uterákoch a ovplyvnená duchom korporátnych školení som za najväčšiu prestíž považovala skutočnosť, že môžem vytiahnuť svoju firemnú vizitku. Bývalé spolužiačky, ktoré boli vtedy na materskej, som považovala za chuderky, ktoré nerobia nič podstatné pre svet ani pre seba.“ Dnes je Ing. Eva Pavlíková matkou troch malých detí. Okrem toho redakčne vedie internetový denník určený pre rodičov www.babetko.sk. S pomocou internetu vytvorila celoslovenskú komunitu zväčša vzdelaných mladých matiek. Navzájom si radia, vzdelávajú sa, hľadajú nové možnosti a zlepšenia pre rodičov s malými deťmi.

Eva Pavlíková s úsmevom vníma sústrastné alebo pohŕdajúce pohľady mladých bezdetných žien, ktoré na ňu hľadia, keď s deťmi naháňa po meste holubov či zbiera do vedierka gaštany. „Bavím sa na tom a vidím v nich seba pred niekoľkými rokmi.“

Ako redaktorka servera Babetko.sk vníma problémy dnešného materstva. Podľa jej pozorovaní veľa matiek dnes priznáva, že keby nemali dieťa za mladi a vlastne omylom, teraz by sa na materstvo určite nedali. Ale vďaka čoraz spoľahlivejšej antikoncepcii ubúda žien, ktoré otehotneli tak trochu náhodou. Materstvo je už zväčša dobrovoľná voľba.

„Otázka vždy stojí takto: čo všetko si chceme dovoliť? Od toho sa potom odvíja aj fakt, či si chceme ´dovoliť dieťa´. Dieťa naozaj neprináša väčšie pohodlie. Toho, kto uprednostní svoje pohodlie, nepresvedčí nijaká štátna prorodinná politika ani 200-násobné zvýšenie rodičovského príspevku, ani ústretoví zamestnávatelia,“ tvrdí Eva Pavlíková.

Sebaobetovanie

Pani Milena Uhlíková je tiež vysokoškolsky vzdelaná žena, porodila päť detí a pätnásť rokov s nimi strávila doma na materskej dovolenke. „Keď sme si s manželom robili plány do budúcnosti, vždy tam boli deti. Štyri deti sa nám narodili rýchlo po sebe, nebolo to jednoduché, ale cítili sme, že každé dieťa má právo byť očakávané s láskou a radosťou, a tak ´zaskočenie´ tou rýchlosťou čoskoro vystriedalo vedomé rozhodnutie prijať každé dieťa. Pri našom piatom dieťati som narazila na nepochopenie gynekologičky, ktorá mi niekoľkokrát navrhla umelé prerušenie tehotenstva pre môj vyšší vek. Náš syn sa narodil zdravý a je nám dodnes potešením.“

Aj Milena Uhlíková si spomína na začudované pohľady okoloidúcich, keď kráčala s deťmi do parku – pred sebou tlačila kočík, z každej strany sa ho držalo ešte jedno dieťa a ďalšie išlo popri nej na trojkolke. Prečo s nimi ostala tak dlho doma, keď socializmus mal dobre vybudovaný systém jasle – škôlka – škola? „Žili sme v režime, ktorého ideológia si nárokovala na deti od útleho malička a my sme toto neakceptovali. Nechceli sme ich vystaviť ateistickej výchove, ani sme nechceli, aby naše deti prežívali najkrajší čas detstva s niekým cudzím. Aj keď to znamenalo určité obmedzenia a uskromnenie sa v materiálnej oblasti.“ Uhlíkovci žili z jedného neveľkého platu, nemali auto, nechodili na zahraničné dovolenky, oblečenie prakticky nekupovali – dedilo sa po starších príbuzných a pomáhali aj balíky so second-handovým oblečením od priateľov zo zahraničia. Ovocie a zeleninu im poskytovala záhrada, bývanie im zabezpečili rodičia. „Iste, je to vo veľkej miere o schopnosti a pripravenosti obetovať sa. Veľká rodina znamená viac práce, viac námahy, menej času na seba, menej peňazí, menšie pracovné príležitosti pre matku.“

Dve deti pani Mileny doštudovali vysokú školu a už pracujú, tri ešte študujú a všetci bývajú dodnes spolu.

Prečo nemať deti

Dôvodov je viacero. Jeden z nich lakonicky vystihol Milan Lasica v rozhovore pre časopis Formát: „Nie je dôvod mať veľa detí. Či máte jedno dieťa alebo štyri, aj tak sa o vás nepostarajú.“ Aj na to, aby dôchodcovia v budúcnosti vôbec neboli odkázaní už ani na finančnú výpomoc svojich detí, je tu dôchodková reforma.

Ďalším dôvodom je určite znížená potreba mať deti. Prednedávnom si v denníku SME pýtala radu psychológa tridsaťosemročná žena, ktorá spolu s manželom zvažuje, či mať deti. Nepociťujú totiž deti ako naplnenie života, chcú najmä cestovať a obaja majú zaujímavú prácu. Na túto tému sa rozprúdila internetová diskusia. Viacerí čitatelia písali, že si budúcnosť bez detí nedokážu predstaviť, ale písali aj ľudia, ktorí deti neplánujú. Zaujímavé je, že takmer všetci diskutujúci vyjadrili porozumenie pre ľudí, ktorí nechcú mať deti, a priznali im plné právo na takýto postoj. Spoločnosť si zvyká na dobrovoľne bezdetné páry a zväčša rešpektuje ich slobodné rozhodnutie.

Narastá aj počet nedobrovoľne bezdetných párov, na Slovensku má problém so zrodením potomstva každý piaty manželský pár. Na Slovensku pribúdajú kliniky na liečbu neplodnosti (v septembri 2004 otvorili v Ružinove šiestu) a nemajú o pacientov núdzu.

Máme na dieťa?

Prirodzene, nemožno celkom podceniť ani ekonomickú situáciu, nezamestnanosť, nízke platy v niektorých odvetviach (školstvo, zdravotníctvo). Ako celkom nový nepriateľ detí sa však začínajú javiť aj hypotéky. Na jednej strane pomohli mnohým mladým rodinám získať konečne vlastný byt či dom, na druhej strane sú však najmä rodiny s priemernými príjmami odkázané na príjem obidvoch rodičov, aby mohli platiť splátky aj úroky. Neplánované tehotenstvo môže byť pre takúto rodinu malou pohromou. „Nemalo by byť pravidlom, že ak sa narodí dieťa, rodina je odkázaná na pomoc štátu,“ myslí si Eva Pavlíková. Napriek tomu by štát mohol rodinám výraznejšie pomôcť napríklad s hypotékou. „Keď žena nastupuje na materskú dovolenku a rodina stráca jeden príjem, malo by dôjsť k novej trojstrannej dohode medzi klientom, bankou a štátom. Mali by sa dohodnúť na ´rodičovských prázdninách´. Klient pokračuje v splácaní istiny až po skončení rodičovskej dovolenky a štát zaňho platí banke počas tejto dovolenky úroky.“

Ďalším problémom je návrat z materskej dovolenky, teda prerušená kariéra. Pani Milena Uhlíková sa o svojich päť detí starala pätnásť rokov. Po štyridsiatke sa odhodlala vrátiť do práce a budovať si aj pracovnú kariéru. „Keď som išla prvýkrát po tých rokoch do práce, mala som pocity žiačika kráčajúceho prvý deň do školy.“ Pomohlo jej, že popri starostlivosti o deti stihla niečo prekladať z angličtiny a naučila sa pracovať s počítačom. Mala šťastie aj na zamestnávateľa priateľského voči rodine, dostala šancu obnoviť svoje znalosti, zručnosti a dnes sa cíti užitočná v práci, ktorá ju baví a napĺňa. Ale ústretových zamestnávateľov je málo – najmä, keď je na trhu stále dostatok schopných bezdetných žien. Personálne agentúry síce hovoria, že nemajú problém so ženami, ktoré majú deti, ale zväčša majú na mysli profesie, kde je nedostatok pracovníkov – môžete sedieť v pokladni hypermarketu, stať sa obchodným zástupcom, alebo sa rekvalifikovať na šičku.

„Áno, kameňom úrazu môže byť opätovný nástup do práce,“ hovorí Eva Pavlíková. „Potrebujeme vedieť, že po materskej dovolenke bude možné opäť začať nejakou formou pracovať. Ale matkami neprestaneme byť sfúknutím narodeninovej torty s tromi sviečkami. Chceme tu byť pre naše deti aj naďalej. Hľadáme preto alternatívne formy zamestnaní – telework, skrátené pracovné úväzky, samostatné podnikanie.“

Na pomoc prišiel ženám aj zákonník práce a antidiskriminačný zákon – ženy už nesmú byť v pracovnoprávnych vzťahoch diskriminované pre svoje tehotenstvo či materstvo. Tento zákon však ženám s malými deťmi nemôže zaručiť, že budú na trhu práce úplne rovnocenné partnerky svojim bezdetným kolegyniam. Poctivejšie je prebrať so zamestnávateľom vlastné obmedzenia a hľadať alternatívne spôsoby práce. Napokon, skúša ich teraz celá Európska únia, odhodlaná za každú cenu vrátiť ženy do práce. Únia vytýka Slovensku, že jeho trh práce je práve pre ženy s deťmi nedostatočne flexibilný v organizácii práce. EÚ preto bude v najbližších troch rokoch financovať rôzne projekty, ktoré by napomáhali zosúladenie rodinného a pracovného života – malo by ísť najmä o programy na zvyšovanie motivácie zamestnávateľov pre zavádzanie flexibilných foriem práce.

Prognóza

Demograf Boris Vaňo vo svojej „Prognóze vývoja obyvateľstva v okresoch SR do roku 2025“ píše, že úbytok obyvateľstva na hranici 20 percent zaznamená pravdepodobne len okres Bratislava I. Najmladšie obyvateľstvo na Slovensku bude naďalej na severe stredného Slovenska a na východnom Slovensku. Najvyššia plodnosť sa očakáva v okrese Námestovo, v štyroch okresoch na severovýchode Slovenska (Kežmarok, Stará Ľubovňa, Sabinov, Bardejov) a v štyroch okresoch na východ až juhovýchodne (Spišská Nová Vec, Gelnica, Košice okolie, Vranov nad Topľou). Nadpriemerná plodnosť sa udrží aj v okresoch Bytča a Tvrdošín a vo východoslovenských okresoch Levoča, Poprad, Medzilaborce a Trebišov.

Svoju úlohu zohráva určite aj viera v Boha a kresťanské hodnoty. Bez vyznania je v Bratislave viac ako štvrtina jej obyvateľov. V okrese Námestovo je neveriacich iba jedno percento.

Beáta Šoltýsová žije v Bardejove a je matkou siedmich detí. Nepripadá jej to ako niečo výnimočné. „Dieťa je dar Boží. A zobrala som to tak, že som asi na to určená, aby som mala toľko detí. Moja výhoda bola, že mi manžel pomáhal, aj on si uvedomoval, že má deti, a že sa musí o ne postarať.“

Milena Uhlíková, matka piatich detí, pripomína: „Mám pocit, že problémom nie je obava mať veľa detí, ale odvaha mať vôbec dieťa. Mladí ľudia si kladú otázku: Je toto svet do ktorého by sme radi priviedli svoje deti? V skutočnosti je to o viere a nádeji. Rozhodnutím mať deti vyjadrujeme postoj, že veríme v možnosti zlepšenia, nech je už dôvodom pre túto vieru čokoľvek. V našom prípade to bol náš kresťanský svetonázor.“

Zdroj:

časopis Týždeň 17/1/2005.

Redakčne upravené a krátené.