Raná citová väzba – puto, ktoré spája matku a dieťa

Citová väzba, puto, priľnutie (attachment) definuje Bowlby ako trvalé emočné puto, charakterizované potrebou vyhľadávať a udržovať blízkosť s určitou osobou, a to najmä v podmienkach stresu. V našich kultúrnych podmienkach sa najčastejšie vytvára k jednej primárne opatrujúcej/starajúcej sa osobe – k matke. Jednou zo základných biologických funkcií tejto väzby je ochrana, jej vytvorenie je považované za jednu z podmienok prežitia a zdravého vývoja jedinca.

Teória pripútania vznikala na základoch rôznych prúdov v psychológii a príbuzných oboroch, ktoré dávali odpoveď na to, kto sme, čo potrebujeme, čo potrebujú naše deti, ako sa vyvíjame, kde je pôvod našej spokojnosti so životom, či kde sa formujú naše rodičovské prístupy.

Je to práve náš prvý vzťah, ktorý určuje budúcnosť

Objaviteľom teórie pripútania je John Bowlby. Veril, že je to práve náš prvý vzťah, obyčajne s matkou, ktorý určuje naše budúce blaho. Veril, že dieťa potrebuje a aktívne vyhľadáva citový vzťah. Píše:

„Keď sa dieťa narodí, nedokáže odlíšiť jednu osobu od druhej a dokonca s ťažkosťami odlíši osobu od veci. Až od svojich prvých narodenín je spôsobilé stať sa znalcom ľudí. Rýchlo sa učí rozlišovať nielen rodinu od cudzích, ale aj medzi vlastnými si vyberá jedného alebo viacerých obľúbencov. Tých víta s nadšením; nasleduje ich, keď odchádzajú a hľadá ich, keď nie sú prítomní. Ich strata je príčinou úzkosti; ich návrat zas úľavy a pocitu bezpečia. Na tomto základe, zdá sa, je budovaný zvyšok jeho emocionálneho života – bez tohto základu je ohrozené jeho budúce šťastie a zdravie.“

Pri hľadaní odpovede, čo potrebujú deti pre svoj zdarný vývoj, spomeniem jeden „najslávnejších“ Harlowových pokusov, ktorý ovplyvnil aj Bowlbyho – pokus na opičích mláďatkách. Opičkám, ktoré prišli o svoje matky, boli ponúknuté dva modely, ktoré mali nahradiť matku. Prvým bol model matky, vyrobený z plyšu, mäkký a príjemný na dotyk. Druhá náhrada bola vymodelovaná z drôtu, bola chladná a tvrdá, bola k nej však pripevnená fľaša s mliekom. Vysoké percento opičiek dalo prednosť plyšovej atrape, uložili sa do jej mäkkého náručia aj napriek tomu, že boli hladné a druhý model ponúkal jedlo. Niektoré opičky dokonca volili smrť v náručí plyšovej atrapy.

Druhou významnou osobnosťou, priekopníčkou v oblasti formulovania teórie pripútania bola Mary B. Salter-Ainsworthová. Začiatkom 60-tych rokov 20. storočia viedla výskum na batoľatách na Univerzite Johna Hopkinsa. Zdalo sa, že ním potvrdí mnoho z toho, čo Bowlby proklamoval. Používala techniku, v tom čase extrémne nezvyčajnú – spolu s kolegami zblízka sledovala matky a deti v ich domácnostiach. Sledovala citlivosť reakcií matiek a spôsob, akým reagovali na svoje deti v základných oblastiach: kŕmenie, plač, túlenie sa, očný kontakt, úsmev.

Po 12 mesiacoch vzala matku a dieťa do laboratória, kde boli sledovaní v „zvláštnej, neobvyklej situácii“ (Strange Situation Procedure).

Strange Situation Procedure (nezvyklá, zvláštna situácia) je najznámejšou a najpoužívanejšou laboratórnou metódou na sledovanie „pripútanosti“ matky a dieťaťa. Jej podstata spočíva v opakovanej separácii dieťaťa od matky v laboratórnych podmienkach, ktorá je kombinovaná s konfrontáciou s neznámou osobou. Cieľom je aktivovanie systému, ktorý zabezpečuje citové puto a zaznamenanie jeho vonkajších prejavov. Celú situáciu pozoruje a zaznamenáva pozorovateľ. Technika je použiteľná u detí vo veku 11 – 18 mesiacov.

Na základe pozorovania správania sa detí a ich matiek počas tohto experimentu boli formulované závery, ktoré sa premietli do nasledovného delenia.

Hlavné typy správania spojené s pripútaním / s citovým priľnutím:

• Bezpečné pripútanie
  Dieťa vníma matku ako základňu pre objavovanie prostredia. Po krátkom odlúčení dieťa víta rodiča s úsmevom, aj hlasom a gestami dáva najavo svoju radosť. Ak je dieťa niečím rozrušené, vyhľadáva kontakt s rodičom, po upokojení sa u rodiča sa vracia späť k objavovaniu okolia.
• Vyhýbavé pripútanie
  Dieťa skúma okolie, ale prejavuje málo citov voči rodičovi alebo sa nevracia k rodičovi ako ku základni. Po separácii, keď zostane samo, je jeho reakcia minimálna, bez známok úzkosti a strachu, po návrate rodiča sa dieťa vyhýba očnému kontaktu s rodičom.
  Keď ho rodič zoberie na ruky, stuhne, odťahuje sa alebo prejavuje odstup od rodiča, napr. tým, že sa viac zaujíma o hračky než o kontakt s rodičom.
• Ambivalentné alebo rezistentné pripútanie
  Dieťa je pozorovateľne úzkostlivé pri vstupe do neznámeho prostredia, často je pasívne a neskúma okolie, oddelenie od matky prežíva stresujúco. Zaujíma sa o okolie a kontakt aj s neznámym človekom, avšak tieto sú sprevádzané znakmi odmietnutia alebo záchvatmi zlosti, ktoré mu nakoniec bránia v kontakte.
  Prítomnosť rodiča nie je pre dieťa upokojujúca.
• Dizorganizované alebo dizorientované pripútanie
  Správaniu dieťaťa napohľad chýba nejaký cieľ, zámer alebo vysvetlenie.

Bezpečné pripútanie – vedecky dokázané

Ainsworthová bola schopná dokázať existenciu toho, čo nazvala „bezpečné – pokojné pripútanie“ medzi dieťaťom a matkou a čo je nesmierne dôležité pre zdravý psychický vývin dieťaťa. A tiež dokázala, že kľúčovou zložkou na dosiahnutie takéhoto pripútania je určitý štýl materinského prístupu – prívetivý, citlivý, vnímavý a spoľahlivý.

Dieťa bezpečne pripútané vníma matku ako bezpečné zázemie, ktoré mu poskytne ochranu a istotu a vďaka ktorému má odvahu odísť a skúmať okolitý svet.

Ak bezpečné pripútanie nie je…

Následný výskum naznačil, že takmer tretina detí z amerických domácností strednej triedy trpí neistým pripútaním, čo má tendenciu prenášať sa z generácie na generáciu. V chudobných, nestabilných domácnostiach je tento podiel ešte vyšší. Výskum pripútania spôsobil značný rozruch v tejto sfére sčasti preto, lebo konečne ponúkol vedecké dôkazy niektorých našich psychických problémov, ale tiež preto, že lebo vniesol svetlo do otázok týkajúcich sa výchovy detí.

Zdroj: Nebyť sám 4-5/2005, krátené

(7 hlasov, priemerne: 3,57 z 5)

Loading...