Čo ma kedysi trápilo

Rozhodli ste sa pre dieťa z detského domova. Pozerajú na vás cez prsty: “Čo ste sa zbláznili? Ktovie, čo z neho vyrastie! Nikdy vás nebude ľúbiť ako rodičov.” Vy si ho aj napriek tomu domov donesiete. Okolie nereaguje vždy najcitlivejšie: “Je síce pekné, ale také čierne, každý hneď vidí, že je to cigánča. To bude určite hlúpe, ktovie, čo zdedilo po rodičoch…”
Vaše odhodlanie a istota, s ktorou ste sa do toho pustili, sú zrazu podlomené. Aj vy začínate mať pochybnosti. Urobili sme dobre? Dieťatko je síce milé, pekné a prítulné, ste s ním šťastní – doma. Na ulici, keď sa za vami otáčajú, si uvedomujete, že dieťatko je oveľa černejšie, ako sa vám zdalo pri prvom stretnutí, aj trochu hlúpučké a neohrabané v porovnaní s deťmi od susedov, v škôlke či v škole.
Čas beží, pomaly ste si na seba zvykli. Už sa vám vaše dieťatko nezdá až také čierne, ani také hlúpučké. Za relatívne krátky čas sa naučilo farby, počítať či bicyklovať. Dokonca sa vie samo najesť, poprosiť, poďakovať a správať sa v spoločnosti. Nie je síce dokonalé, ale spolu na tom pracujete. To, čo majú biologické deti automaticky, vy musíte prácne nadobúdať. Zvykať si na seba, na okolie, na nový režim dňa, dohnať zanedbané.
Prejdú roky, vaša domácnosť funguje úplne normálne. Vôbec nevnímate, že dieťa sa od vás nejako líši. Dokonca vám čoraz častejšie hovoria, že sa na vás podobá.
My sme si zobrali prvé dieťatko pred 10. rokmi. Prežili sme všeličo. Prvý týždeň sa nám Janka vyhýbala. Keď sme boli v kuchyni, ona bola vo svojej izbičke. Keď sme išli za ňou, ona sa presunula do kuchyne. Mala vtedy 3 roky. Vôbec nerozprávala a ledva chodila. Pri zápise do školy ju pani psychologička odporučila do špeciálnej školy. Požiadali sme o odklad. Dnes je šiestačka. Na polročnom vysvedčení má 5 dvojok. Som na ňu veľmi pyšná. A to nie je všetko. Aktívne pláva. Ráno vstáva o piatej, aby sa zúčastnila tréningu. Každé popoludnie trávi na tréningu ďalšie tri hodiny. Nikto ju nikdy nenútil. Je natoľko húževnatá a svedomitá.
O každom z našich 10 detí by som vedela napísať príbeh. Všetci školáci sa výborne učia, to Janka s tými piatimi dvojkami je na tom najhoršie. Je za tým veľa práce. Nielen detí, ale aj mojej. Do štvrtej triedy sa s nimi denno-denne učím, aby vedeli každé učivo a nič im neuniklo. Ak majú dobré základy, na druhom stupni je pre nich škola hračkou.
Tiež si spomínam, keď naša Peťulka ako štvorročná spievala sólo pred celým kultúrnym domom. Nedočiahla ani na mikrofón. Takýchto speváčok máme doma viac.
Majko s Jankou sa pravidelne kvalifikujú na letné aj zimné majstrovstvá Slovenska v plávaní. Majko pravidelne stojí aj na stupni víťazov.
Veľký úspech má za sebou aj Romanko. Prišiel k nám ako 6-ročný a stále sa v noci pocikával. Aj niekoľkokrát. V priebehu niekoľkých mesiacov prestal, a to bez liekov.
Vôbec mi nejde o to, aby som sa chválila, aké máme šikovné deti. Aj oni si svoje navyvádzajú. Chcela som len ukázať, že aj z ufňukaných a neohrabaných cigánčiat, detí alkoholikov a drogovo závislých, či dokonca detí nesvojprávnych rodičov môže vyrásť sebavedomý a plnohodnotný človek. Ešte sú to stále deti, ale v každom z nich vidím osobnosť Som na ne hrdá. Veľmi ma teší, že k ich formovaniu som svojou troškou prispela aj ja.
A ešte niečo ma teší. Ľudia, ktorí boli na začiatku skeptickí a odmietaví, sa na nás pozerajú inak. Lepšie. Až sa mi zdá, že občas postrehnem aj závisť.

Alena Viszkocsilová
Zdroj: Nebyť sám 1/2004

(5 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...