Naše deti majú nás

Anka a Peťo sa spoznali na vysokej škole. Boli druháci a hneď si dobre rozumeli. Okrem vzájomnej sympatie zistili, že majú nielen rovnaké názory, ale aj spoločné záujmy, napríklad lyžovanie či prechádzky v prírode. Zobrali sa mladí, ona mala 21 a on 23 rokov.
„Určite sme obaja mali predstavu o tom, že keď sa vezmeme, budeme mať deti a budeme taká bežná rodinka,“ hovorí Anka. „Život nám plynul a ubiehal rok za rokom, pokojne s priateľmi, veľkou rodinou, dovolenkami.“ Ani po piatich, ani po deviatich rokoch však bábo neprichádzalo. „Nemali sme z toho žiadnu veľkú traumu,“ hovorí Anka. Neboli jediným párom, ktorý mal problémy s otehotnením. Jedným z riešení býva umelé oplodnenie. Oni sa však touto cestou nevybrali. „Umelé oplodnenie sme obaja razantne zamietli nie z náboženského hľadiska, ale preto, že je – už podľa názvu – „umelé“. Podľa mňa je to niečo, čo nie je prirodzené, čo je v rozpore s prírodou. Už to nie je o milovaní sa dvoch ľudí, ktorí by mali splodiť dieťa, ale o vzniku života v Petriho miske a to nám bolo obom veľmi cudzie.“ Dieťatko však chceli. „U mňa už dávno rezonovala myšlienka, že ak by sme predsa len z akýchkoľvek dôvodov vlastné dieťa mať nemohli, tak by som si dieťatko adoptovala,“ hovorí Anka. „Manželovi sa táto myšlienka tiež zapáčila, preto sme sa zhodli na tom, že chceme poskytnúť lásku a domov jednému, možno aj viacerým opusteným deťom.“

8 mesiacov príprav
Žena, ktorá otehotnie, sa na príchod svojho dieťatka pripravuje 9 mesiacov. Anka a Peter sa pripravovali na pestúnstvo osem mesiacov. Najprv papierovačky, potom museli čakať na otvorenie skupinovej prípravy na náhradné rodičovstvo, kým sa nazbieralo dosť záujemcov. „To nás, pravdupovediac, trošku sklamalo, ale povedali sme si, že keď sme sa dali na boj, tak budeme bojovať. Príprava nás potom milo prekvapila a veľa sme si z nej odniesli a aj prakticky využili. Po 8 mesiacoch nás zapísali do poradovníka žiadateľov o náhradnú rodinnú starostlivosť.“

Ako nájsť „naše“ dieťatko?
Začala sa ďalšia etapa ich cesty. Nakoniec to celé „tehotenstvo“ netrvalo osem, ale osemnásť mesiacov. Ďalších desať totižto hľadali dieťatko, ktoré by mohlo patriť k nim. Začali telefonovať do detských domovov a pýtať sa, či nemajú dieťatko, na ktoré by sa mohli prísť pozrieť. „Špeciálne predstavy o dieťati sme nemali, bolo nám jedno, či to bude dievča alebo chlapec, chceli sme len dieťa do dvoch rokov. Väčšina telefonátov však končila tým, že momentálne nemajú vhodné dieťa, aby som sa ozvala inokedy. Až po čase, 16. februára 2004 som volala do jedného domova, či je niečo nové a pani v detskom domove nám povedala, že majú jedného malého, právne voľného chlapčeka, o ktorého doteraz nikto neprejavil záujem, tak aby sme sa na neho prišli pozrieť.“

Ako sa narodil Kristián
A tak sa Kristián narodil – pre nich. „19. februára 2004 sa narodil v našich srdiečkach náš starší synček Kristiánko,“ spomína Anka na návštevu v detskom domove. „Zaujal nás na prvý pohľad a môj manžel sa do neho ihneď zamiloval. Po piatich minútach, čo sme ho videli, sa ma opýtal, či súhlasím s tým, aby bol naším synčekom a ja som bez rozmýšľania povedala „áno“.
O dva týždne sa 15-mesačný Kristián sťahoval z domova do svojej izbičky, ktorú mu zariadili nová mama a nový ocko. „Keď k nám prišiel, boli sme tými najšťastnejšími rodičmi na svete. Veľmi sme sa tešili, každú chvíľu sme boli s ním, v noci sme počúvali, ako dýcha, stále sme sa na neho dívali. Od prvého dňa som s nim zostala doma, aby sa mohol čo najskôr adaptovať na nové prostredie a nových ľudí a aby si na nás čo najskôr zvykol, aby sme si naviazali citove väzby.“

Najťažšie boli prvé dva týždne
Napriek obrovskej radosti, ktorú Anka a Peťo pociťovali, boli prvé dva týždne veľmi ťažké. „Kristián bol veľmi smutný, mal úplné prázdny pohľad, bol miestami až apatický. Takmer vôbec neprijímal fyzické dotyky. Mňa k sebe ako tak pripustil, pretože na ženy bol v detskom domove zvyknutý, ale manžela a môjho otca, ktorý s nami žije v jednej domácnosti, sa až bál a v ich náručí bol nepokojný a plakal. Vôbec nereagoval napríklad na svoje meno, z čoho sme boli tiež veľmi nemilo prekvapení, pretože mal už 15 mesiacov. Často počas dňa plakal úplne bez príčiny a bolo veľmi ťažké ho utíšiť. Ľahol si úplne odovzdane ako ranené zviera na zem, ležal tam a plakal. My sme však boli dosť vytrvalí a aj napriek jeho odmietaniam sme ho neustále mojkali, stískali a pekne sa mu prihovárali. Po dvoch týždňoch akoby zrazu ožil, rozhoreli sa mu v očiach malé ohníčky a dodnes nevyhasli. Zistil totiž, že tá teta a ujo sú tu aj ráno, aj poobede, dokonca aj v noci, sú pri ňom stále a nikam ho nedávajú, stále sa oňho starajú. A tak sme pomaly začali otvárať jeho srdiečko a dušičku.“ Kým Kristiánko nadobudol istotu, že je „doma“, trvalo to takmer tri mesiace. „Raz ráno prišiel ku mne, dal mi spontánne pusu a už som vedela, že je navždy náš.“

Súrodenec z ponukového listu
Kristiána si Anka a Peťo adoptovali. Bol „právne voľný“. Asi po roku začali uvažovať o súrodencovi pre svojho synčeka, najprv o adopcii, ale keďže vedeli, že o pestúnstvo je menší záujem a v domovoch je veľa detí, ktoré nie sú „právne voľné“, ale potrebujú ísť do rodiny, padlo rozhodnutie, že skúsia pestúnsku starostlivosť. Papiere na druhé dieťa vybavili omnoho skôr ako v prvom prípade a už bolo treba len nájsť to, ktoré príde k nim domov. „Na úrade v Prešove nám predložili „ponukový list“ detí, ktoré môžu ísť do pestúnskej starostlivosti. Nám sa hneď zapáčil jeden maličký, chorľavučký chlapček, ktorý bol do detského domova umiestnený kvôli zanedbaniu starostlivosti zo strany rodičov.“
Chlapček však bol v detskom domove vzdialenom od ich bydliska 300 km. „Aj napriek tomu sme sa rozhodli, že ho aspoň navštívime a uvidíme, čo nám o ňom povedia tam a hlavne sme sa tešili na osobné stretnutie s ním,“ spomína Anka. „Pani riaditeľka nám povedala o niekoľkých ďalších zdravotných problémoch, o ktorých sme dovtedy nevedeli, a tiež podstatné informácie o biologických rodičoch, o ich živote, správaní. Svojho syna v domove raz mesačne navštevovali, išlo však vraj len o formálne návštevy ako o ozajstný záujem o malého. Po týchto informáciách sme mali dosť zmiešané pocity a zdalo sa, že celá situácia okolo malého bude dosť ťažký oriešok.“ Ankine obavy sa potvrdili. Napriek tomu sa však rozhodli o dieťa zabojovať. Na prvé stretnutie s ním spomína: „Dušanko vyzeral ako malý anjelik, ktorý mal v maličkých, smutných očiach prosbu o pomoc. Mal 16 mesiacov a iba vážil 7,5 kg. Vyzeral ako polročné dieťa. Zostali sme úplne užasnutí, že je taký maličký. V čase, keď sme ho videli, ešte vôbec nechodil, mal totiž nerovnomerne rozvinuté svalstvo, šelest na srdiečku, bolo mu treba čo najskôr operovať pruh, bol anemický a mal ešte kopec pridružených problémov súvisiacich s jeho predchádzajúcim zanedbávaním. Vedeli sme, že toto dieťa okamžite potrebuje lásku a osobnú starostlivosť. Obaja s manželom sme sa hneď v detskom domove rozhodli, že si malého berieme, nech začnú vybavovať potrebné papiere na jeho odchod.“

Dušankovi biologickí rodičia
Dušankovi rodičia s pestúnskou starostlivosťou nesúhlasili. „Pár týždňov sa to ťahalo a mňa už pomaly prechádzala trpezlivosť, tak som na úrade oznámila, že buď rozhodnú o tom, že pôjde Duško k nám, alebo si budeme hľadať iné dieťa. Úrad sa snažil presvedčiť rodičov, ale tí stále boli proti. Potom už ale úrad vydal predbežné rozhodnutie a zverili nám malého do starostlivosti. Čakalo sa však ešte na správoplatnenie rozhodnutia, pretože rodičia sa mohli ešte odvolať.“ To sa však nestalo, obaja rodičia prišli nečakane na úrad a dali súhlas s tým, že Dušanko môže ísť do rodiny, ktorú však chceli spoznať. „Je to dosť neštandardné, aby sa pestúni stretli hneď tak zahorúca s biologickými rodičmi, pretože najčastejšie k prvému stretnutiu dochádza až na súde, prípadne niektorí pestúni biologických rodičov nikdy nespoznajú. My sme však túto výzvu prijali a v deň, keď sme si išli pre Dušanka, sme ich dokonca viezli naším autom do detského domova, pretože mi Duškova matka volala, že nemajú peniaze na cestu! Najprv bolo ticho a potom začal môj muž rozhovor s s Dušankovým otcom. Opýtal sa ho, ako si predstavujú svoju a synovu budúcnosť. Odpovedali nám, že by ho chceli naspäť, ale momentálne nemajú peniaze, bývanie, ale že ho určite budú navštevovať a po čase, keď si nájdu trvalé zamestnanie, keď zarobia, potom si kúpia byt, vezmú si ho spať. My sme im povedali, že kedykoľvek keď sa ohlásia, môžu Dušanka navštevovať. Dušanko je u nás rok a pol a ešte ho nenavštívili…

Dve deti v jednom dome
Po príchode Dušanka nastalo hektické obdobie. Zvykali si na seba, starší syn žiarlil, a najmä – chodili často po lekároch. Obvodná lekárka, predoperačné vyšetrenia, operácia pruhu, neurológia, kardiológia. Anka spomína: „Dušanko mal samoubližovacie návyky. Všade si udieral hlavu. Búchal sa do steny, do dverí, do koberca na zemi. Hlavičku mal samú modrinu a hrču. Prišli nočné desy a nepokojný spánok. Akonáhle videl nejakého muža, hneď sa k nemu pýtal na ruky a bolo mu jedno, či je mladý, starý, dobrý, napitý… akýkoľvek muž.. Stačilo mu dostať sa mu na ruky a pritúliť sa. Bolo to naozaj ťažké. Kdekoľvek sme išli, všade sa pýtal nejakému cudziemu mužovi na ruky a pritúlil sa k nemu ako k niekomu, koho má veľmi rad. Raz sa mi dokonca stalo, že jeden pán mi povedal, že jeho tatík asi nebýva veľmi často doma, keď takto vyhľadáva mužov. No čo budete na ulici vysvetľovať cudziemu človeku? Nepovedala som radšej nič a odišli sme. Asi po troch mesiacoch to prestalo a dnes by už nešiel k nikomu okrem tých, ktorí sú mu blízki a ktorých pozná. Po čase sa upravili aj zdravotné problémy. Operácia pruhu dopadla dobre, na neurológii nás pochválili, že sa Dušankov stav podstatne zlepšil a šelest na srdiečku sa pomaly stráca. Z maličkého chorľavého chlapčeka, ktorý k nám pred rokom a pol prišiel, je dnes takmer zdravé, šikovné dieťa. A stačilo tak málo. Veľa, veľa lásky, dotykov, pohladení a krásne slová od ľudí, ktorí ho milujú.“

Aj ja sa bojím…
Pestúnska starostlivosť je jednou z foriem náhradnej rodinnej starostlivosti. Je špecifická tým, že do rodiny prichádza dieťa, ktoré nie je „právne voľné“, teda sa nedá adoptovať. Jeho rodičia žijú, môžu ho navštevovať. Zväčša ostáva dieťa v pestúnskej rodine do dospelosti, môže sa však stať, že si ho vezmú rodičia späť.
Pani Anna hovorí: „Keď sme si Dušanka priniesli domov, veľa ľudí sa nás pýtalo, či sa nebojíme, že po čase od nás možno odíde. Áno, klamala by som, keby som povedala, že sa vôbec nebojím, ale viem, že aj keď to príde, čas venovaný Dušankovi stál za to. Aj pre neho je oveľa lepšie, keď môže žiť, aj keby len dočasne, v milujúcej rodine. Aký mu dáme základ do života, to mu už nikto nikdy nevezme. Vždy bude vedieť, že sme mu dali lásku a starali sa o neho, ako najlepšie sme vedeli. Čas ukáže, ako bude jeho život pokračovať. My ale robíme všetko pre to, aby vedel, že je chcený a milovaný. Staráme sa o neho ako o vlastného syna a neriešime, či odíde o rok, o päť rokov alebo bude s nami navždy. Láska ma veľa podôb a jednou z nich je aj milovanie dieťaťa, ktoré od náš môže zakrátko odísť. Naše rozhodnutie stať sa pestúnmi ani jeden z nás neoľutoval, aj keď je to určite neistejšie ako adopcia, ale stojí za to pomôcť deťom, ktoré najviac zo všetkého potrebujú mamu a otca.“

Dagmar Mozolová, redakcia
Foto: rodinný archív Anky a Petra

(5 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...