Domováci

Každý človek je osobitý, neopakovateľný, jedinečný. Aj deti v detských domovoch. Predsa však majú spoločné črty, zážitky, životné skúsenosti alebo ich nedostatok, vlastnosti, schopnosti, ktoré ich istým spôsobom spájajú. Rada by som vám porozprávala o mojich poznatkoch a pozorovaniach, ktoré som získala ako psychológ pracujúci v detskom domove.
Všetky deti žijúce v detskom domove spája jedna životná trauma: stratili rodičov. Niektoré ich nepoznali od narodenia, iné ich bolestne stratili v niektorom období života.
Deti, ktoré rodičia opustili už pri narodení, stratili istotu a bezpečie života v maternici, stratili matkin tlkot srdca, jej hlas, rytmus, emócie. Zostávajú v prostredí nemocníc, detských domovov pre dojčatá, kde nemajú možnosť získať pocit základnej dôvery v svet a ľudí, nenadväzujú stále vzťahy, nenaučia sa pripútavať, a to má samozrejme dôsledky a vplyv na ich ďalší život. Zdá sa, že lepšie sú na tom deti, ktoré aspoň istý čas žili s matkou, rodičmi. Možno ich prvé životné skúsenosti neboli práve najlepšie, ale ak neboli týrané, hrubo zanedbávané, tak sa aspoň naučili pripútať k jednej osobe, nadviazať a udržiavať vzťah a pomerne skoro získali prvé poznatky vedúce k vzniku identity, detskej osobnosti. Potom to naraz všetko stratili: ľudí, na ktorých sa pútali, posteľ, v ktorej spávali, stratili domov, vône, chute, teplo i zimu, hračky, odevy a istotu, bezpečie, identitu.
Ak sa dostali do diagnostického centra a následne do detského domova, potom toto všetko stratili znova. Ak boli presúvané zo zariadenia do zariadenia – ako sa to u nás bežne stáva – potom to strácali vo svojom krátkom živote opakovane. Aj my, dospelí, strácame. Zažívame straty svojich blízkych, niekedy stratíme prácu, zriedkavo domov. Strácame bezpečie, pôdu pod nohami – ale väčšinou to nestrácame naraz. Nestrácame svoje istoty opakovane. Prežili by sme to vôbec?

Porozprávam vám niekoľko príbehov:

Gitka má dvanásť rokov. Narodila sa ako najmladšie dieťa v početnej rodine. Často chorľavela, užila si nemocnicu do prvého roka aspoň desaťkrát. Astma, liečebne, doma nedostatočná starostlivosť, nariadená ústavná výchova, detský domov. V šiestich rokoch škola. Bolo to neposedné dievčatko, živé striebro, a preto v škole problém. Dostala sa do Liečebno–výchovného sanatória. Cez prázdniny detský domov, cez školský rok sanatórium. Štyri roky ubehli, sanatórium má len štyri ročníky, znova detský domov a základná škola. Rodičia sa jej vzdali – podpísali generálny súhlas s adopciou, keď mala asi desať rokov. Rodina už dávno nebola funkčná. Z detského domova putovala do diagnostického centra, to rozhodlo o inom detskom domove.

Mišo nevyrastal doma ani deň. Z pôrodnice ho vzali do dojčenského detského domova. Pretože mal tmavšiu tváričku a menšiu vývinovú chybu, nedostal sa do adopčnej rodiny. Z dojčenského domova putoval do detského domova, potom do iného, v ktorom mal staršieho brata. Pri zmene prostredia ani neplakal. Je to veľmi milý a múdry chlapec, štvorročný už poznal farby, ale nechápal, kto je to “brat”. To, že deti majú mamu a otca, ktorí sa nemenia, zistil až v škôlke. Veľa počul o “mame”, ale nikdy nijakú pre seba nestretol. V škôlke videl, že Zuzkina mama sa nemení, stále Zuzku dovedie a odvedie a Zuzka s mamou ide denne “domov”. Čudné slová, ak vo vašom živote nejestvujú. V siedmich rokoch nastúpil do školy. Miško viac sníval, ako sa učil. Šlabikár bol plný mamy, oteckov, rodín. Vymýšľal si. Prihlásil sa a povedal: “Môj ocko sadne na orla a príde pre mňa.” Pani učiteľka mala pochopenie. Začali sme konať: povolenie k návšteve Mišovej rodiny. Rodičia súhlasili, možno sa potešili? V dohodnutom termíne nás čakali. Mišo uvidel biedny domček, rodičov, niekoľko súrodencov. Doma ich žije ešte osem. Rozhovor, hra, lúčenie. Prídeme znova. Miško v škole rozpráva o mame a otcovi. Deti sa mu smejú, že má toľko súrodencov. Ale keď číta v čítanke “moja mama”, vie, ktorá je to.

Karol má štrnásť. Žije v detskom domove, má chronickú chorobu. Môže ísť na liečenie, dlho sa rozhoduje, ide. Chystáme oblečenie, plavky, župan, tepláky. Ujo vychovávateľ vyradil mobil, tak dostáva aj ten, plný čísiel a príslušný kredit. Auto detského domova má zreteľné logo, preto Karol uprosí šoféra, aby zastal obďaleč. Karol prichádza na liečenie ako iné deti. Lekári a sestričky majú pochopenie, mlčia. Deti ho prijímajú. Možno trochu klame o svojej rodine, ale zažíva si pocit, že je ako ostatní. Má kamarátov, kamarátky. Voláme si. Má koho prezvoniť. Je dobrý, slušný, nechce sa prezradiť. Má “frajerku”. Pohoda. Dobrý je život bez “nálepky”!

Posledný príbeh:
Desaťročné dievčatko. Mama zomrela, otec nie je nablízku. Dievčatko hľadá. Hľadá najprv v škôlke: možno si ho vezme nejaká mama domov. Alebo pani učiteľka. Nepodarilo sa. Pokračuje v hľadaní v škole. Potrebuje vzťah. Neprijme, že pani učiteľka je osoba, ktorá iba učí písmenká a rozdáva úlohy. Potrebuje pani učiteľku, ktorá ju ľúbi, inak to nejde. Dohodli sme sa s pani učiteľkou, pochopila. Keď sa pani učiteľke zlomila ruka a niekoľko dní nebola v škole, dievčatko sa bálo ísť do školy: zase niekoho stratilo a stratilo aj istotu, bezpečie. Ak častejšie stretne nejakú milú tetu, pýta sa jej: “Teta, vy máte dcéru?” Koľko odmietnutí ju ešte čaká? Dokedy bude mať chuť “pútať sa”? Kedy jej správanie plne poznačí “porucha”?

Katarína Výbochová
riaditeľka detského domova

Zdroj: Nebyť sám 2/2005

(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...