Problémom nie je zákon, ale predovšetkým ľudia

Rozhovor s Mgr. Miladou Bohovicovou, ktorá pracuje ako sociálna pracovníčka a koordinátorka žilinského Centra Návrat.

Čo je najnáročnejšie pre rodičov, ktorí chcú vytvoriť domov pre opustené dieťatko?
– Vo všeobecnosti si myslím, že práve obdobie, kedy je to už o konkrétnom dieťati. Teda rozhodovanie sa o tom, či je toto dieťa to správne pre nás a my sme správni ľudia preň. Prijatie dieťaťa nie je taký prirodzený proces, ako keď sa dieťa narodí. Nakoniec situácií, keď náhradným rodičom kladú do rúk novorodenca, je podstatne menej, ako tých, keď sa stávajú rodičmi malej pobehujúcej a ,,žvatlajúcej“ osobnosti. Osobnosti, ktorú doteraz formovali neznáme okolnosti, ľudia aj prostredie. Osobnosti, s ktorou sa musia zoznamovať, ktorú už v živote dospelí zradili a prirodzene nedôveruje. Osobnosti, ktorá sa naučila fungovať v anonymite vzťahov a ponúkaná intimita ju ohrozuje. Náročné je aj obdobie, keď sa už rodičia rozhodli a čakajú na rozhodnutie súdu. Na potvrdenie toho, že skutočne k sebe patria a za akých podmienok.

Ako je to s využívaním inštitútu predbežného opatrenia?
– Zverenie dieťaťa do starostlivosti inej osoby, ako je biologický rodič, je pre všetkých zúčastnených veľmi vážnym rozhodnutím a je jasné, že súd musí preskúmať všetky okolnosti, ktoré viedli k situácii, ktorú rieši a aj perspektívy, ktoré toto rozhodnutie pre dieťa bude mať. To si vyžaduje dôkladné zváženie a určitý čas. Myslím, že využitie tohto času predbežným zverením dieťaťa do starostlivosti budúcich náhradných rodičov má veľa výhod – dieťa uchránime pred neprirodzeným inštitucionálnym prostredím a súd môže lepšie zvážiť podmienky, do ktorých dieťa zveruje. Bohužiaľ, v praxi predbežné opatrenie nie je dostatočne využívaný nástroj zo strany súdov ani zo strany úradov, ktoré by mali dieťa ochraňovať. Ale aby som bola spravodlivá, sú aj súdy a sudcovia, ktorí predbežné opatrenia operatívne využívajú – na prospech veci. A tak je pre dieťa napr. veľmi dôležité, kde sa narodí. Lebo nie všade kolízny opatrovník či súd aktívne využívajú zákonné postupy, ktoré sú v prospech dieťaťa.

Dá sa súhlasiť s konštatovaním – zákon je v podstate v poriadku, len keby si všetci plnili povinnosti?
– Zákon určite nie je úplne v poriadku a úplne ideálny nikdy nebude, pretože zákon stanovuje univerzálne pravidlá pre rôzne prípady. A to je práve priestor pre ľudí, ktorí s ním narábajú, aby pravidlá aplikovali na rôzne prípady tak, aby to bolo zmysluplné pre tých, ktorých má zákon ochraňovať – teda pre deti. A to sa u nás často nedeje. Takže áno, problémy, s ktorými sa stretávame, sú prevažne nie na strane nedokonalých zákonov, ale na strane nedokonalých ľudí, ktorý so zákonom narábajú. Často je to o tom, že zákon možnosti dáva, ale ľudia využívajú stále ten istý postup, bez ohľadu, či je efektívny alebo nie, či je v danom prípade relevantný, či existuje aj iný postup, či dokonca dieťaťu neubližuje a občas dokonca aj bez ohľadu na to, či je tento postup ešte stále v súlade s platnými zákonmi.

A váš súkromný názor?
– Mnohí z tých sudcov a kolíznych opatrovníkov, v ktorých rukách sa osud dieťaťa ocitá po tom, keď ho nie sú schopní zabezpečiť jeho vlastní rodičia, nemajú dosť zručností sa tejto úlohy zhostiť – a preto často počujeme, že „… tak sa to robilo vždy …“, preto je sterilné, odborne zabezpečené prostredie inštitúcie pre nich jednoduchším riešením, ako intimita rodiny.

Aká je situácia v oblasti podpory pre náhradné rodiny?
– Vnímam to ako ďalší problém. Nejde len o materiálnu podporu (aj keď aj tam je ešte čo zlepšovať), ale najmä o odborné poradenstvo, psychologickú podporu, terapie. Treba teda pracovať nielen na vyššom počte náhradných rodín, ale aj na kvalitných podmienkach pre ne. Ešte stále je u nás v ústavnej starostlivosti okolo šesťtisíc detí, a tu samozrejme nehovoríme len o roztomilých bábätkách, ale aj o deťoch starších, veľkých súrodeneckých skupinách, deťoch s rôznymi problémami. Avšak úplne najlepšie by bolo, keby sme nepotrebovali nielen detské domovy, ale ani náhradné rodiny, aby deti mohli zostávať u svojich rodičov. A často by to išlo, keby sme mali vybudovaný systém podpory biologickej rodiny, prevenciu v rizikových skupinách a sanáciu tam, kde je to potrebné. A to zatiaľ nemáme.

Podľa zákona – od začiatku tohto roka b y v ústavnej starostlivosti nemalo byť ani jedno dieťa vo veku do jedného roka. Prečo predovšetkým sa to nedarí plniť? Porušuje sa zákon?
– Ak zákon hovorí, že zriaďovatelia DeD zabezpečia a utvoria podmienky v DeD tak, aby od 1. januára 2007 bolo každé dieťa do jedného roka veku (od 1. januára 2009 dieťa do troch rokov) zaradené výlučne do profesionálnej rodiny a v súčasnosti – v auguste 2007 sa v detských domovoch nachádzajú tieto deti v skupinách, tak sa zákon porušuje. Prečo sa to nedarí? Určite je to ťažké. Keď zoberieme do úvahy, že ročne sa dostáva do ústavnej starostlivosti okolo tisíc detí a z toho je asi polovica do troch rokov, o necelé dva roky by sme potrebovali na Slovensku sieť rodín, ktorá by bola schopná na rôzne dlhý (alebo krátky) čas postarať sa v priebehu roka o päťsto detí. Je to náročné z psychologického hľadiska, starať sa niekoľko mesiacov o bábätko a potom ho odovzdať iným náhradným alebo v tom najlepšom prípade biologickým rodičom. A čakať na príchod iného bábätka. Alebo sa súčasne starať o viac bábätiek? A o bábätko so zdravotnými problémami?

Ako ďalej?
– Tieto rodiny budú potrebovať systematickú podporu, supervíziu, zabezpečenie ďalšieho vzdelávania, psychohygieny. A súčasne aj vytvorenie ďalších podmienok – čo budú robiť v medzičase, kedy u nich nebude dieťa, z čoho budú žiť, kto im pomôže s vybavením pre ďalšie dieťa alebo pre dieťa so špecifickými potrebami? Je tam veľa otázok a zatiaľ málo odpovedí. Ale niektoré odpovede tu už sú. Je to ťažké – pre profesionálnych rodičov aj pre manažérov detských domovov. Ale je to efektívne pre dieťa, ktoré svoje prvé mesiace na svete žije v individuálnej starostlivosti. A to bol aj dôvod, prečo sa toto opatrenie do zákona dostalo. Odborné vedomosti a zákon sú dnes už v súlade. Takže sme zasa u ľudí. Naplniť túto úlohu bude ťažké. Ale nie nemožné.

Mgr. Milada Bohovicová
Zdroj: Nebyť sám 2/2007

(Žiadne hodnotenia)

Loading...