Sú to skvelé mamy

Je možné, aby si dieťa adoptovala či vzala do pestúnskej starostlivosti žena, ktorá žije sama? Áno, dá sa to! Rozhovor s Marekom Roháčkom a Renátou Matejovou z Návratu o osamelých matkách. Návrat spolupracuje od začiatku so ženami, ktoré sa rozhodli pre život s dieťaťom či deťmi z detského domova. Slovo spolupráca znamená, že mnohé z nich nie sú v Návrate len klientkami, ale že sa v mnohom stali partnerkami a spolupracovníčkami.

Častokrát sú ľudia presvedčení, že dieťa si môže osvojiť či vziať do pestúnstva len manželský pár. Môže dieťa prijať i jednotlivec?

M: Ešte stále si ľudia overujú, či to je naozaj možné. Ja si myslím, že to má reálny základ v otázke, či jeden človek môže poskytnúť dieťaťu plnohodnotnú výchovu. Určite je dobré sa nad tým zamyslieť. A potom ísť ďalej.

Teda ak tomu správne rozumiem, treba najprv zvážiť, čo to bude znamenať, keď budem sama vychovávať dieťa a potom, keď i napriek tomu, že si uvedomím, že to dieťa bude o niečo ochudobnené, že ho to svojim spôsobom poznačí, tak i napriek tomu sa rozhodnúť ísť ďalej?

M: Áno. Skočím rovno k príprave. Ja mám tendenciu v príprave venovať špecifickú časť potrebe mužskej i ženskej role pre dieťa . V pamäti mi utkvelo, ako to majú v Nórsku. Tam v procese prípravy s jednotlivcom riešia otázku, akým spôsobom bude suplovať tú inú rolu. Prijatie dieťaťa jednotlivcovi povolia len vtedy, ak to ten človek vyrieši. Nielen v postojoch, ale i reálne musí vyriešiť, ako zabezpečí napr. mužskú rolu pre dieťa. A tento človek, ktorého takto v procese prípravy označí, musí byť o tom vyrozumený a je následne vtiahnutý do procesu prípravy a rozhodovania sa. V primeranej miere aj do zodpovednosti za dieťa. Musí byť jasné, že to je reálny program, reálna sieť, ktorá bude v živote fungovať.

Väčšinou ide o otca žiadateľky, brata či iného príbuzného?

M: Áno, ak teda uvažujeme o žene žiadateľke, môže to byť napríklad priateľkin manžel, sused či príbuzný. Čo ale ja v tom považujem za dôležité je, že to komunikuje istý postoj. To, že ja v procese prípravy tomu venujem náležitú pozornosť. A platí to pre odborníka, ktorý na prijatie jednotlivca pripravuje, rovnako ako pre budúceho rodiča. V tom ja vidím najväčšiu hodnotu – v postoji k otázke potreby poznania oboch rolí, mužskej i ženskej, pre každé dieťa. Každý človek potrebuje mať mužský i ženský vzor. Život je rôzny a nie je nevyhnutné, že to musí byť pár. Ale je treba to mať namysli, ak chcem dieťaťu zabezpečiť dobrý vývin. Život môže priniesť všeličo, ale je dobré mať takéto nasmerovanie.

Ako u vás prebieha príprava? Zohľadňujete nejako pri príprave, že ide o samotnú ženu? Prechádzate s ňou jej sociálnu sieť?

M: To je nevyhnutná jazda pre každého žiadateľa. Prechádzame prostredím, v ktorom žije, vzťahmi, v ktorých funguje. Štandardná tém je ale i motivácia. Je dôležité, aby si žiadatelia prijatím dieťaťa nesuplovali niečo, čo v svojom živote vnímajú ako problém. A zase je jedno, či je to pár alebo jednotlivec.

Napríklad čo?

M: Aby napríklad prijatým dieťaťom nesuplovali partnera. Čo znovu môže byť rovnako i problém páru.

U žien je toto riziko väčšie?

M: Môže to byť jedna z aktuálnych otázok.

M: Je potreba nebyť sama zlým motívom?

M: Nie, to je úplne legitímne. Dôležité je, akú to má mieru.

V konečnom dôsledku nie je zlý a dobrý motív?

M: Asi áno, v konečnom dôsledku nie je dôležitá vecná stránka motívu (pokiaľ neberieme do úvahy vyložene zlé motívy, s ktorými sa ale ľudia väčšinou nezdôveria). Dôležité je, že ja chcem byť rodičom pre dieťa a nie mať dieťa. Táto otázka ide naprieč všetkými situáciami, postojmi a rolami v živote.

Dajú sa motívy v priebehu prípravy ovplyvniť? Keď niekto príde s motívom mať dieťa môže sa stať, že svoj postoj zmení?

M: Otázka motívov je veľmi citlivou otázkou. Nedajú sa skutočne posúdiť, odmerať či zvážiť. Ale hovoriť o tom je veľmi dôležité. A niekedy naozaj môže byť to „mať dieťa“ v takej miere, že je to rizikové.

Nie je potreba mať dieťa, starať sa o niekoho, vždy medzi motívmi prítomná?

M: Ale áno. A pokiaľ je miera primeraná, je to prínosom. Téma motívov je naozaj témou zložitou. Často zistíme, prečo sme niečo urobili až dlho potom, ako sme to urobili. Schopnosť baviť sa o tom s istou mierou otvorenosti a slobody je ale účinným meradlom toho, že som schopný s tým pracovať, meniť sa, vyvíjať.

Kedysi to bolo vzácnosťou, zdá sa mi, že dnes si do starostlivosti berie dieťa z domova čoraz viac žien. Je to tak? Čim to je?

M: Nepovedal by som, že sa to nejako mimoriadne zvýšilo. Samotná téma náhradnej rodinnej starostlivosti sa už dostala do nejakého povedomia spoločnosti. Zďaleka to síce nie je tak, že by spoločnosť bola voči tejto téme otvorená, že by ju vnímala ako vec verejnú, ale už je vnímaná ako niečo, čo tu má svoje miesto, o čom sa hovorí a píše. Že to nie sú len detské domovy ako riešenie a adopcia ako riešenie bezdetnosti.. Už to je trocha plastickejšie. Je to postupná zmena. A slobodné mamičky v riešení problému opustených detí majú svoje miesto.

Ja som nezachytil, že by spoločnosť toto ich miesto vnímala ako niečo problémové.

R: Ja si myslím, že takýchto žien pribúda. Myslím si, že najmä vo väčších mestách je ich viditeľne viac.

Nevnímajú ženy svoju osamelosť ako hendikep? Ja som v skupine žiadateľov o adopciu, kde sme mali i samostatnú žiadateľku, cítila zo strany skupiny voči nej jemnú bariéru až odpor. A naopak, ona akoby si uvedomovala svoje reálne možnosti, bola oveľa otvorenejšia k prijatiu rôzneho dieťaťa ako páry v skupine, ktorých predstava bola veľmi jasná, úzka.

M: Viem si predstaviť že existujú filtre, cez ktoré vnímame tieto ženy. A myslím si, že veľkú rolu tu hrajú vžité spoločenské normy. Ako napríklad: nevydať sa do 25 rokov je nepísaný prúser. Takýchto spoločenských stereotypov vo vnímaní samostatne žijúcej ženy je viacero. A i v rámci Slovenska sa to ešte regionálne výrazne líši.

R: K tomu termínu osamelé ženy: niektoré z tých žien sú menej osamelé ako pár. Moja posledná skúsenosť z prípravy je, že keď si účastníci stavali svoje sociálne systémy, tak systém tej ”osamelej” ženy bol plný a veľa to hovorilo o tom, kam táto žena dieťa privedie. Pár, ktorý si svoj systém staval o kúsok vedľa, si tam nemal koho postaviť.

Vždy je to aj o tom, akí ľudia sa v skupine zídu. Mali sme tu pani, ktorá si sama brala tretie dieťa a mala som z toho výborný pocit, že jej sa rozhodne nič zlé nemôže stať. Dôležité je, ako samotná žena spracovala to, že žije sama. Ak to pre ňu nie je problém, zvyčajne to nie je problém ani pre jej okolie. Ale i tak to majú v mnohom ťažšie ako pár.

Ešte raz k tej príprave. Líši sa nejako? Je pre takéto ženy skôr individuálna?

M: Nie, to my nerozlišujeme. V zásade je tá príprava svojím obsahom rovnaká. A zasa v zásade, je šitá na mieru. Nie je rozhodujúce, či ide o pár, či o jednotlivca. My sme konfrontovaní s rozličnými situáciami, ktoré život priniesol a pripravujeme aj na rôzne formy náhradnej rodinnej starostlivosti. A naozaj treba šiť na mieru najmä tú individuálnu časť. V skupine sa väčšinou stretnú všetci, ktorí v tom čase o prípravu požiadajú.

R: Hovoríme i o tom, čo s príchodom dieťaťa stratím a čo získam. Stoja mi všetky tie problémy za to, čo získam? Najmä pre samostatne žijúce ženy je významné to, že budú mať blízkeho človeka. Stojí mi to za všetky tie problémy? Je dôležité si to v čase prípravy zvážiť.

Potom sú pripravené a rozhoduje sa, aké dieťa si z domova vezmú. Nie sú v tom diskriminované?

M: My už pri tomto procese nie sme. Bolo by zaujímavé zistiť, či samotné ženy napríklad dlhšie čakajú na dieťa ako pár. Ja neviem.

R: Vždy to záleží i od ľudí, ktorí to môžu ovplyvniť. Od ich postoja voči tejto skupine žien. Tu, v našom regióne, som nejakú diskrimináciu nepostrehla. Ale viem si predstaviť, že existuje. Ale svoju rolu tu môže hrať i podvedomý postoj, že pre dieťa je lepšia kompletná rodina, takže v tejto dobrej viere uprednostním pár pred jednotlivcom. Takže modrooké bábätká sa takýmto ženám ujdú len zriedka.

Čo sú najvážnejšie problémy, ktoré tieto rodiny musia riešiť?

R: V tejto chvíli sa mi javí, že jedným z najväčších problémov je nedostatok peňazí. Niektoré ženy sa na to pripravujú i niekoľko rokov vytváraním úspor. V príprave sa často ukáže, že by bolo veľmi dobré, keby s dieťaťom zostala doma, ale obyčajne to záleží od situácie, ktorú tá žena má. A do roboty musí, z niečoho žiť treba. Zdá sa mi, že tieto ženy nemôžu mať až takú slobodu vziať si dieťa, lebo si to proste nemôžu dovoliť. Potom, keď spoločne zvažujeme, aké dieťa, tak z toho vychádza, že to musí byť dieťa, ktoré po nejakom krátkom čase nastúpi do škôlky. Môžme si naplánovať, že s ním zostane aspoň na krátku adaptačnú dobu doma: zoberie si dovolenku, zoberie si voľno, dohodne sa v robote, pol roka sa to takto dá. Ale čo keď si to dieťa v škôlke nezvykne? Majú to ťažšie.

Takže to, že si často tieto ženy berú staršie deti, je spôsobené i tým, že sa potrebujú vrátiť do práce? Vlastne si bábätko nemôžu “dovoliť”?

R: Ktorá ako, podľa toho, ako zarába a aké ma iné zabezpečenie napríklad širšej rodiny, či býva sama alebo s rodičmi.

Aká je vaša skúsenosť s mamičkami, ktoré dieťa vychovávajú samé?

R: Je to až na malé výnimky vynikajúca skúsenosť. Tie ženy sú skvelé mamy, zrelí ľudia odhliadnuc od toho, že pre deti to znamená skutočne záchranu. Je totiž veľmi pravdepodobné, že inak by vyrastali v domove.

Existuje pre ne nejaká špeciálna podpora či pomoc?

R: Ich širšia rodina.

Je tu vôbec taká potreba či záujem o nejakú špeciálnu odbornú pomoc?

R: Nestretla som sa s tým. Myslím ale, že to funguje neformálne. My sa snažíme už v príprave žiadateľku skontaktovať s mamičkou, ktorá sama prijaté dieťa vychováva. Takto sa môže ubezpečiť, že je to dobré, normálne a dá sa tak žiť.

Stretli ste sa s nejakými námietkami voči slobodným mamičkám?

M: Nie. Ja nemám pocit, že to je problém, nespomínam si ani, že by som sa vôbec niekedy stretol s niekým, kto by hovoril, že je to v zásade zlé.

R: Z verejnosti si nespomínam, ale stretla som sa s námietkami od odborníkov.

Ale stále nám volajú a chodia sem ženy, ktoré si myslia, že to možné nie je. Často sú to vysokoškolsky vzdelané ženy, ktoré sú presvedčené, že osvojenie určite nie, pestúnstvo s nejakými prísnejšími podmienkami. Čiže aj vo verejnosti asi nejaké predsudky sú. A určite v rôznych častiach Slovenska je to rôzne.

Možno to súvisí s tým, že v legislatíve nie je presne pomenované „samostatne žijúca žena alebo muž“. Často sa chápe, že ten zmienený jednotlivec, to je žena z páru.

R: Ja si myslím, že to tak môže byť.

M: Nánosy a mýty stále hýbu svetom. Takáto žena, ak bude žiť niekde na vidieku, si to denne zlizne. Voči ľudskej hlúposti sa ale treba brániť. V tom môže niečo urobiť každý z nás.
Druhá oblasť je realita, každodenný život. Bude mať napríklad menej peňazí. Ale ako som už hovoril, fakty treba zhodnotiť a ísť ďalej.

R: Alebo fyzická sila, žena proste vládze menej ako muž. Prídu choroby, dieťa treba nosiť na rukách, príde fyzická únava. Poznám nejednu mamičku, ktorá skončila na rehabilitácii. Potom nám hovoria: „Prečo ste mi nepovedali, že som mala v čase prípravy začať posilňovať?“

Neboja sa mamičky prísť s problémom?

R: Keď majú dobrý kontakt predtým, tak s problémom prídu. My ich k tomu v príprave samozrejme nabádame. A upozorňujeme i na to, že problémy prídu. Ale opäť to záleží od človeka.

M : Dalo by sa predpokladať, že skôr prídu ako nie. Ale môže to fundovať i naopak- aby som nepreukázal, že to nezvládam, tak radšej neprídem.

Prečo je dôležité prísť?

M: Včasné riešenie je lepšie ako neskoré. A s niekým je lepšie ako byť sám.

Pri tejto téme sa mi vždy vybaví prípad medzinárodne známych Kolouchových dvojičiek, ktorých v katastrofálnom stave, vo veku 7 rokov objavili v roku 1969 zavretých v pivnici. Nevedeli chodiť, rozprávať, boli hrozne zanedbaní. Ujala sa ich pani Ruth Hejzlarová. Tá ich mala zverených a žila v jednom dome spolu o svojou sestrou. To, že žila so sestrou, že boli dve, ktoré sa vzájomne podporovali, bolo pre ňu veľkou pomocou… Mám ju stále pred očami. Z chlapcov sa stali úžasní ľudia, zodpovední rodičia. Stretnutie s ňou bolo veľmi silné: Starenka, stále plná otvorenosti, lásky a energie. Bolo úžasné môcť vidieť nežný, láskyplný vzťah medzi tými statnými mužmi a touto ich mamou.

Jana Michalová
Zdroj: Nebyť sám 3/2006