Naučiť dieťa zaspávať samé?

Otázka prvá: kedy?

Názory nás rodičov na to, kedy či v akom veku má už dieťa zaspávať samé, sa rôznia rovnako, ako výchovné postupy či vzorové jedálničky našich ratolestí.

Sú rodičia, ktorí bez rozpakov (a niektorí aj bez problémov – aspoň nie viditeľných) dajú spať samo aj malé bábätko do samostatnej izby. Pre nás zvyšných je však tu dilema: má zaspávať samo dieťa od roka? Od dvoch? Alebo počkať ešte dlhšie?

Čím skôr

Tí, ktorým sa to podarilo prekonať a deti im zaspávajú bez doprovodu, tvrdia: začnite čím skôr.

Trénovať sa dá vraj takto už od troch mesiacov, priemer veku osamostatňovania sa pri spaní je dva roky – aj keď samozrejme sú aj starší borci, ktorí vytrvalo vyžadujú prítomnosť rodičov.

Otázka by sa dala upraviť aj podľa toho, či je dieťatko dojčené a zaspáva na materskom mliečku (čo je príjemné a jednoduché pre obe strany, aj keď sú samozrejme rodičia, ktorí to neuznávajú).

Samostatné zaspávanie prichádza preto do úvahy vtedy, keď je dieťatko už odstavené alebo pri mliečku už zaspávať nechce.

Suma sumárum: na samostatné zaspávanie je dobré mať dieťatko už emočne vyspelé a rodič musí cítiť, že je tu pravý čas na urobenie ďalšieho kroku k vyššiemu levelu dozrievania dieťaťa.

Otázka druhá: Ako?

Koľko ľudí, toľko chutí, zas. Ak vám nesedí metóda kontrolovaného plaču (tú navyše odporúčajú použiť najskôr od veku 6 mesiacov), musíte zvoliť opačný prístup.

Technický popis toho, ako na to bez sĺz, je jedna vec. Druhou sú tipy a grify, ktoré sme získali skúsenosťou a ktoré sú jedinečné rovnako, ako naše deti každé jedno samo osebe.

Takže, čo vyskúšali super mamy na samostatné zaspávanie?

Postupné privykanie je klasikou, kedy mama či tato dieťatko po zvyčajných večerných rituáloch (rozprávka, pesnička) skracujú svoj čas pri lôžku dieťatka. Po upokojení a uistení, že ak by bolo potrebné, sú blízko, odídu.

Prvé dni ale počítajte s tým, že budete k posteli drobca chodiť ako na klavír, hlavne ak ste dojčili alebo uspávali doteraz na rukách. Kroky k samostatnosti treba servírovať postupne: najprv zaspávať spolu ležiaci vedľa seba, potom si na kraj postele či k postieľke sadnúť, potom postupne zvyšovať vzdialenosť, až po odchod mimo izby.

Vždy treba rešpektovať, že uspávanie po večernom postieľkovom šuškaní a prečítaní rozprávky má byť bez kecania a zábavy, v tichu – to sa týka aj uisťovania dieťaťa o našej láske. Metóda potrebuje čas, trpezlivosť, pokoj a láskavý prístup.

• Pomáha zasvietená lampička, pootvorené dvere a svetlo z chodby, dokonca je tip na projekciu hviezdičiek a macíkov s hudbou.
• Pre mnohé deti je príjemným sprevádzaním do spánku pustené dvd alebo cd s rozprávkou alebo pesničkami.
• Dobrou návnadou je aj kúpa novej postele podľa chute a predstavy budúceho majiteľa v novej izbičke – ale nie je zárukou, že tam zaspí samo.
• Pomocou sú aj obľúbení plyšáci (alebo jednoducho treba nejakého takého dieťaťu zadovážiť), nie všetky deti však majú plyšákové alebo hračkové rituály pri zaspávaní, variantou môže byť obľúbený vankúšik, resp. pri menších deťoch aj vankúš na dojčenie.

Ak je dieťa už natoľko rozumné, je dobré s ním o samostatnom zaspávaní rozprávať a motivovať ho, povzbudzovať a dodávať mu istotu, že to zvládne.

S čím treba počítať?

Deti sú špekulanti. Je isté, že pri postupnom odchádzaní rodiča budú prichádzať postupne oni s neodkladnými potrebami: cikať, kakať, piť, bojím. Alebo dokonca: „Prišla som ti povedať, že už zaspávam.“

Ako tieto súrne návštevy minimalizovať?

• Do postieľky patrí dieťa dobre napapané, s dodržaním pitného režimu a vycikané. V prípade večného pitia zaberá jedno: doniesť do postele pohár čistej vody. Špekulanti si len cucnú, smädoš vypije – a dosť.
• Ak je nevyhnutná potreba wc, ísť tam s ním osobne – zväčša deti vycvrlikajú pár kvapiek a osobný dozor so zdvihnutým obočím im dá jasne najavo, že túto hru sa už hrať nebudeme.
• Objatie a pohladenie a uistenie o tom, ako sa ľúbime, znovu pomôže odstrániť strach.
• Jedna šikovná mama dokonca dala na dvere detskej izby papierik systému trikrát a dosť: a robila čiarky po každom vylezení z postele von. Po treťom raze – smola.

Športom detí večer je aj vykrikovanie a áno – aj plač – z postieľky . K tejto aktivite treba skrátka vysvetliť: z postele sa nekričí. Všetko, čo potrebuje, má, a ak sa mu žiada mamy či tata, stačí pokojne povedať – počujeme. Opätovne uistiť o láske a blízkosti, objať, zdôvodniť, že teraz má mama/tata prácu, ale sú tu v dosahu.

Pozor, plač môže byť tak vytrvalý, (hlavne, ak mama odíde a nechá dieťa samé), až pohltí s príchodmi a odchodmi rodiča čas obedného spánku.

Aj keď sa snažíme naučiť dieťa samé zaspať, treba počítať s nočnými návštevami – podľa veku a osobnosti dieťaťa v rôznom čase, postupne už iba nadránom.

Drobec sa vtedy bez okolkov (často v polospánku a automaticky) premiestni k nám do postele, ako mal v dobrom zvyku doteraz – alebo ako sa mu to práve zachcelo.

V tomto prípade patrí k tomu nočná okupácia priestoru, kedy je rozmer manželskej postele nedostačujúci – deti spia zásadne priečne a roztiahnuté, ruky a nohy bežne končia na vašej hlave.

Zaspávanie ako dar?

Nech už sa k samostatnému zaspávaniu postavíte akokoľvek: nerobte si ťažkú hlavu, ak nepatríte medzi tých superschopných rodičov, ktorí svoje deti už spať naučili v útlom veku alebo ich dostali také rovno v pôrodnici.

Jednoducho je fakt, že sú dva tábory rodičov: tí, čo deti osamostatňujú skoro pri zaspávaní a tí, čo s ním zaspávajú dlho – a každý tábor má na to odôvodnenie.

Tak, ako je každé dieťa jedinečné a každý rodič tiež, rešpektujte aj vy vlastné pocity a vývoj situácie u vás doma.

Urobte si zo spoločného zaspávania dar: čas pre vás oboch s dieťatkom, ktorého popri povinnostiach cez deň nikdy nie je dosť. Večer sa navyše dajú dozvedieť v tme pod perinou veci, ktoré sa asi cez deň celkom povedať nedajú.

Isté je, že do osemnástich s vami spať nebudú chcieť a ešte ako škôlkári sa dobrovoľne odsťahujú do svojho peliešku, bez straty na samostatnosti či šikovnosti. Nech vám teda ten nádherný čas zaspávania neskôr nechýba.

(33 hlasov, priemerne: 3,70 z 5)

Loading...