Dokedy vodiť prváka do školy?

Nástup prváčika do školy patrí vo väčšine rodín medzi významné udalosti. U nás sa presun zo škôlky do školy udial akosi plynule, prirodzene. Možno aj preto, že ja so svojimi deťmi veľa komunikujem, rozprávame sa nie len o prežitých udalostiach, ale zamýšľame sa aj nad budúcnosťou a spomíname na minulosť – najmä ja deťom často hovorím o svojich zážitkoch z detstva a škola doň jednoznačne patrí.

Hoci nás zápis pre ochorenie minul, pomaly sme chodili školu obzerať, nenápadne nenásilne sme sa tak učili cestičku do školy a domov. Niektoré deti sú zvyknuté chodiť samé už aj do škôlky, no náš syn nikdy do škôlky nešiel sám, hoci vzdialenosť nebola veľká – od vchodu možno 200 m. Tak sme ho obaja rodičia pekne odprevadili aj v prvý školský deň. Aj v druhý. Aj v tretí – vždy pekne až do triedy. Ešte skontrolovať, či je na lavici pripravené na prvú hodinu všetko, pusa na rozlúčku, zamávanie medzi dverami a prísľub, že sa popoludní opäť uvidíme. A neboli sme jediní rodičia, ktorí sme takto odprevádzali dieťa do školy prvé dva týždne.

Potom nastala zmena – vstup rodičom do školy je povolený len hodinách na to vyhradených a vchodom na to určeným – nepovolané osoby nemajú v triedach čo robiť. Napokon, Slovensko je už raz také, veci dostávajú nečakane nohy a nikto sa necíti príjemne pri podozrení, že je zlodej. Takže sme ďalšie 2 týždne odprevádzali syna až po dvere školy. A opäť pusy na rozlúčku, prianie pekného dňa, kývanie spoza cesty.

Cesta taká obyčajná sídlisková pomedzi paneláky s vyznačeným prechodom pre chodcov, jasne len medzi škôlkou a školou – na nej sa rýchlosť nedá prekročiť, ani keby človek chcel. Našťastie, tunajší vodiči sú si vedomí možných rizík a na tomto úseku jazdia nanajvýš opatrne a ohľaduplne. Cestu bez problémov prejde samostatne aj škôlkar. Aj my sme syna už dávnejšie naučili prechádzať cestu a nie len tú jednu, ale viaceré cesty a križovatky v meste. Teoreticky by nemal mať žiadny problém chodiť do školy sám.

Prvé pokusy sme ako rodičia pozorovali od diaľky, aby sme sa ubezpečili, že syn naozaj vojde do školy, že sa nebude túlať niekde po sídlisku. No v podstate až do konca zimy sme ho odprevádzali do školy – predsa je celkom iné pohybovať sa po sídlisku počas bieleho dňa, iné zas kráčať ulicami, keď je ešte tma. Teraz si už školák hrdo kráča do školy sám. Stále však má spolužiakov, ktorých rodičia doprevádzajú do školy a popoludní čakajú pred školou.

Neexistuje žiadny recept a termín, ako a kedy má začať chodiť prvák do školy sám. Niekedy totiž nastane situácia, že dieťa vôbec nenastúpi na školu v blízkosti svojho bydliska a potom je len logické, že buď dochádza pravidelným spojom, alebo ho vozia rodičia autom. Dôležité je, aby školák vedel, že prísť do školy je nie len povinnosť, ale je to aj zodpovednosť voči sebe, voči svojim rodičom. Určitý vplyv má tiež aj veľkosť obce/mesta a miestne zvyklosti. Vo väčších mestách zrejme rodičia dlhšie robia dozor svojim deťom, v menších mestečkách/obciach je asi jednoduchšie prísť do školy bez rodičovského doprovodu. Každopádne je dobré naučiť dieťa istej samostatnosti, no neukrátiť ho zároveň o pocit bezpečia v prítomnosti rodičov. Môže byť osožné zistiť, či v blízkosti nebýva niektorý spolužiak, s ktorým by mohlo dieťa chodiť spoločne do školy, prípadne aj zo školy.

 Ilustračné foto: www.sxc.hu