Rodičia, nepokazte deťom nástup do škôlky!

Marcela Beňová 4

Už len pár týždňov a škôlky sa opäť zaplnia detským krikom. Niektoré deti zvládajú nástup do predškolského zariadenia s úsmevom a dobrou náladou, iné si začiatok nového školského roka odplačú. 

shutterstock

Ak aj vaše dieťa nastupuje od septembra do škôlky, vyhnite sa chybám, ktoré skomplikujú nový začiatok nielen jemu, ale aj vám. O tom, čoho by sme sa ako rodičia pri nástupe mali vyvarovať, nám prezradili samotné pani učiteľky.

Nepodceňte adaptačný proces

„Rok čo rok sa stretávam s rovnakou chybou. Rodičia privedú dieťa, odovzdajú mi ho a spustí sa plač. Tak to neraz pokračuje aj druhý či tretí deň.

A mamy a otcovia, namiesto toho, aby vytrvali a dieťa povzbudili, si po pár dňoch vezmú dovolenku, aby dieťa nešlo do škôlky, urobia mu „prázdniny“ uprostred týždňa, alebo ho za odmenu, že „vydržal“ v kolektíve zoberú na celý víkend do aquaparku,“ hovorí učiteľka Janka z Nitry.

„Je to hlúposť. Nemôžete dať dieťa, najmä keď už má viac než tri roky, na deň- dva do škôlky, a hneď ho mať zas doma. Ani mu nesmiete ukazovať, že týždeň v škôlke je utrpenie a víkend je raj na zemi.

Aspoň prvé týždne treba dodržiavať režim, spoločné poobedia a víkendy tráviť pokojne a neučiť dieťa, že si môže kedykoľvek spraviť voľno. Samozrejme, že po víkende plnom zábavy a pozornosti sa mu škôlka vidí ako najstrašnejšie miesto na svete,“

shutterstock

 

Emócie na uzde

To, že nástup do škôlky komplikujú deťom najmä rodičia, si myslí učiteľka Silvia z Bratislavy.

„Keď rodičia začnú prvý deň plakať, utierajú si slzy, zasypú pred triedou okolie svojimi traumatickými spomienkami na vlastný nástup do škôlky, určite celej veci nepridá. Najhoršie je, keď plačú deti, mamy, pomaly aj otcovia, čo vidia aj ostatné deti. Potom tu máme miesto začiatku školského roka kar. 

Niektoré maminky by možno boli prekvapené, ale keď sa zavrú dvere, ich deti sa okamžite upokoja, zadaptujú a hneď sa začlenia do kolektívu. 

Rodiča by sa taktiež mali vyhnúť tomu, aby sa po prvých dňoch vypytovali dieťa na negatívne veci: A neplakal si? Nikto ti nerobil zle? Nebolelo ťa bruško? Proste sme dospelí, nástup do škôlky je normálna vec. Tak z toho, prosím, rodičia, nerobte takú vedu,“

Nechajte dieťa prispôsobiť sa

Učiteľka Alena, ktorá učí v škôlke blízko Banskej Bystrice, by rodičom poradila netlačiť toľko na samotnú škôlku.

„Znepokojuje ma, ako mamičky ani len nedovolia deťom, aby si skúsili trochu iný život, ako majú doma. Nesmie ochutnať mlieko, lebo doma pijú len mandľové (aj keď dieťa nemá nijaké problémy). Nesmie si dať pomazánku, lebo dieťa takú URČITE jesť nebude.

Nosia mu vlastné plachty a obliečky, lebo ich miláčik spí len v egyptskej bavlne. Deti majú vlastné hračky, knižky, mojkáčikov, dokonca máme dieťa s vlastným tanierikom a hrnčekom, lebo ono miluje Peppa Pigu, a iné by nezniesol.

Skúsiť niečo nové je pre deti úžasné dobrodružstvo. Škôlka nie je náhrada domova, je to nový svet, ktorý dieťa objavuje a skúša. Rodičia by mu mali dať aspoň šancu ochutnať ho,“

Pozor na odmeny, najmä tie materiálne

„Mňa ide vychytiť, keď vidím, že rodičia odmeňujú dieťa za to, že vydržalo v škôlke, všelijakými keksíkmi, cukríkmi, koláčikmi, novými papučkami, hračkami…“ hovorí učiteľka Katka z Trenčína. 

„Uniká tým celá pointa chodenia do škôlky. A hlavne sa vytvára chybný a škodlivý návyk. Áno, sú ťažšie dni, sú lepšie dni, sú priemerné dni, ale prečo dieťa odmeňovať? Vy si tiež po každom dni v kancelárii kúpite novú kabelku?! 

Problém je, že takto u dieťaťa pestujú rodičia veľké ego, drzosť a pocit, že na smútok, únavu či nespokojnosť existuje liek v podobe nového autíčka či čokolády. Mamičky by si nemali radosť dieťaťa kupovať.

Lepšie by bolo vziať ho na prechádzku, popýtať sa ho, ako sa mu vodilo, poprípade spoločne hľadať riešenia, aby sa cítilo lepšie,“

shutterstock

Žiadne dramatické riešenia

Učiteľka Renáta, ktorá učí v dedinke blízko Martina, sa snaží rodičom vysvetliť, že rázne riešenia sú vždy na škodu.

„Už som sa stretla s mamičkou, ktorá chcela dieťa nechávať v škôlke len pár hodín, kým by si nakúpila a upratala, aby mu bez nej nebolo dlho. Aj takú, ktorá to emocionálne nezvládla a po pár týždňoch dala výpoveď v dobrej práci, lebo jej malá plakávala. Nechcela mi veriť, že v momente, keď ju dcéra nevidí, je úplne v pohode.

Rodičom sa snažím vysvetliť, že skúšať škôlku každý druhý mesiac nie je riešenie. Naviac mám pocit, že mnohé deti napriek nízkemu veku, dokonale rodičmi manipulujú, majú ich prečítaných.

Veselé a spoločenské dieťa sa v minúte zmení na zúfalého samotára. Riešenia ako psychológ a podobne sú podľa mňa trochu prehnané, za desať rokov praxe som sa reálne nestretla s dieťaťom, ktoré by to naozaj potrebovalo.

Rodičia sa tomu možno čudujú, ale v škôlke sú spokojné aj uzavreté a samotárske deti. Aj mamičkári, jedináčikovia či deti z mnohodetných rodín. Od istého času je pre ne kolektív kamarátov nenahraditeľný. Tak mamičky, nebuďte v strese,“ dodáva učiteľka Renáta.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (27 hlasov, priemerne: 3,90 z 5)
Loading...
Author image

Marcela Beňová

články autora...

Komentáre k článku

  1. Prosim, ak ma byt clanok doveryhodny, aspon neprehanajme a nedramatizujme, tak celkom neverim, ze vsetci rodicia sa spravaju tak, ako je popisane. Tiez nesuhlasim s nazormi, ze dieta v tychto pripadoch psychologa nepotrebuje… Detska psychika je naozaj krehka a ak je matka presvedcena, ze nieco nie je v poriadku, je lepsie poradit sa s odbornikom, ako problem nechat vykypiet v podobe vaznejsich problemov. Moj syn sa hrozne tesil do skolky, nasiel si tam hned kamarata a potom ho prelozili do inej triedy. Aj takato zmena dokaze v dietati vyvolat traumu a odpor k skolke. Kvoli stahovaniu zo skolky odisiel a ked sa zacala znovu sklonovat, ani za svet tam nechce ist. Mesiac behania po doktoroch s traviacimi problemami, zda sa, ze vyriesila rada, ze to moze mat aj psychicku pricinu. Samozrejme, dieta treba motivovat, ale nie vzdy to staci. Bagatelizovat nieco, co dieta vnima ako obrovsky problem, mu tiez neprospieva. Dokonca psychologicka sa mi pochvalila svojim prvym tyzdnom, ako plakal jej syn a aj ona… Rodicia su tiez len ludia. Este by som jednu vec vytkla- preco nemoze mat dieta svoju vlastnu prikryvku (pribor/ nove papucky)? Mame macika, bez ktoreho syn nezaspi. Ma ho od mala a fakt ked ma zaspat, strcim mu ho do ruk a v momente spi aj ked nechcel. V skolke mu ho zakazali, zamkli a potom bolo zas zle, ze zle spava. Ani dospely nezaspava na povel, dospeli si pomahaju ako mozu, ale detom nedovolia citit sa pohodlne (komfortne)? Tak potom z coho maju tie deti taku traumu, ked dieta treba obrat o jeho istoty, ze? Dieta nie je maly dospely, skuste si predstavit, co vsetko doprajete sebe ako dospeli a deti maju mat vojensky rezim? Vysvetli mi niekto preco? Naco sa tam potom davaju hracky, maluju steny obrazkami, skrinky oznacuju obrazkami, ked sa tam tie deti nemaju citit bezpecne a prijemne? Ano, maju skusat nove veci, ale to budu robit z bezpecia svojho zazemia. Ked ich on pripravite, necudujte sa potom, ze tam nechcu.

  2. Mala som podobne „chápavé a vnímavé“ (vtedy ešte) súdružky učiteľky v škôlke. Preplakala som takmer každý deň za tie dva roky čo som tam chodila. Buď som plakala, alebo som sa zabarikádovala v kúte hradbou z kníh, aby mi všetci dali pokoj. Učiteľky boli presvedčené, že som mentálne retardovaná a nechceli veriť mojej mame, že od 4 rokov viem čítať, písať, že poznám asi 250 pesničiek, že viem variť a chodím sama nakupovať pretože okrem iného viem aj počítať…a som jednoducho len citlivá a nezvyknutá na stádovitý prístup. Moju mamu vtedy skoro porazilo. Dodnes si pamätám, ako tam stála na chodbe a s plačom tvrdila súdružke, že určite nie som retardovaná a ona jej stále hovorila:“Mamička, dajte si ju vyšetriť!“ Vtedy som maminu veľmi ľutovala a zostalo to so mnou navždy. Aj preto som svoje deti do škôlky nikdy nedala.

  3. Panie učiteľky nemajú vlastné deti?

    Píše sa o adaptačnom procese, tak zrejme je to naozaj pre deti šok a to, že plačú, znamená, že majú strach, obavu, je im smutno a podobne. A rovnako rodičia, tiež musia prekonať tento „nával pocitov“ – svojich, aj svojho dieťaťa. Ja viem, že sú niektoré maminky aj hysterické, aj príliš úzkostlivé, aj ockovia príliš sebavedomí a príliš múdri, ale… väčšina rodičov (aj keď pred škôlou vyronia potajme slzu, či prvé dni sú v napätí), tak to v rámci svojich možností zvládajú ustáť a zas až také problémy paniam učiteľkám nerobia.

    A tiež kapitola, že deti si do škôlky nosia svoje hento a tamto – čo je na tom? Prečo si nemôžu na spinkanie doniesť svojho maca? (Niekde to fakt zakazujú).

    Alebo prečo nedoniesť dieťaťu poobede drobné rekvapko (jablko, keksík,…) ako výraz, že sa na neho teším, že som cez deň na neho myslela…? Alebo prečo mu nekúpiť nové papučky, keď pekne zvládol prvý týždeň v škôlke, aby mal ako veľký škôlkár svoje nové škôlkárske papučky?

  4. Nazory pani uciteliek ma teda dostali. Namiesto zhadzovania rodicov a vycvicovania deti by si mohli radsej precitat nieco od Robina Grilleho. Potom by mozno aj konecne pochopili, o com je detska dusa.

Pridaj komentár