Ako deti objavujú čas?

Robko: „Mamíííí, tatíííííí, poďte sa so mnou hrať“

Ocko: „O chvíľočku, Robko“

Robko: „??? … a koľko je chvíľočka“

Rodičia: „“???…nooo, ako by sme ti to vysvetlili…“

Dôležité upozornenie k článku:

Na čítanie, uvažovanie a „strávenie“ článku si prosím nechajte čas. 🙂

Z histórie

Keď kapitán Cook navštívil obyvateľov tichomorských ostrovov, zistil, že domorodci nepociťujú obavu o zajtrajšok, nestarajú sa o včerajšok, ale žijú naplno prítomnú chvíľu ako jedinú a poslednú. Podobne Jacque Cartier nechápal, prečo americkí Indiáni zostávali v zime holí, keď mali všade naokolo dostatok kožušín. Aj oni žili prítomný deň, prijímali dary prírody a nepociťovali potrebu oblečenia, stáleho obydlia, poľnohospodárstva.

Pochopil, že opačné správanie, typické pre Európanov, znamená prípravu na budúcnosť, na existenciu ťažkých zajtrajškov – skúsenosť ďalšieho rozmeru času.

O čase všeobecne

Skúsenosť času je jednoduchá, trojdimenzionálna, vytvára ju minulosť, prítomnosť a budúcnosť a jednotlivé dimenzie prechádzajú plynulo jedna do druhej. Dnes so samozrejmosťou používame rôzne časomiery, ako hodiny či kalendáre, aby sme lepšie ovládli a zorganizovali si život.

Avšak pre malé dieťa má čas iba jednu dimenziu, nekonečnú a celistvú. Najčastejšie je celé ponorené v prítomnosti, najmä ak v nej má svoju zábavku. Pojmy „včera“ a „zajtra“ majú pre neho minimálnu dôležitosť, iba ak by oznamovali výnimočnú udalosť, alebo vyvolávali z pamäte nejakú spomienku. Keď sa hovorí o nastávajúcom sviatku, už ako by sa stal, len čo sa vynorí stará spomienka, hneď v ňom ožíva.

Dieťa tieto časové dimenzie nevie oddeliť – prechodné obdobia, chýbajú mu spojivka k tomu, čo sa stalo, alebo čo ešte len nastane. A tieto prechodné (alebo aj dočasné) obdobia v čase sú preň bolestnou skúsenosťou. Budúcnosť? Dieťa sa do nej ponorí kedykoľvek chce. Bude mať narodeniny? Blížia sa Vianoce? Dieťa ich už prežíva, nepotrebuje na ne vyčkávať. Zajtrajšok existuje pre dieťa už v prítomnej chvíli.

Teta Klára 

V tú sobotu išla teta Klára k priateľke, aby jej postrážila štvorročného chlapčeka. Po chutných raňajkách mu oznámila zaujímavé činnosti, ktoré ich čakajú poobede. Dieťa sa trochu vzdialilo, vrátilo sa a navrhlo, aby si teraz dali obed. Teta Klára mu vysvetlila, že obedovať sa bude až vtedy, keď ručičky hodín budú na dvanástke. Dômyselné dieťa sa ale nedalo odbiť. Po pár minútach rozmýšľania sa opäť vrátilo a spýtalo sa, ako by mohlo urýchliť ručičky hodiniek, aby už boli na dvanástke.

Ponaučenie? Nie je možné hovoriť s malým dieťaťom o niečom, čo ešte len príde, čo predstavuje dobu čakania, istý odklad, bez toho, aby sme u dieťaťa nevyvolali následnú frustráciu, lebo jediný a skutočný čas pre dieťa je čas prítomný. Príbeh nehovorí, čo potom teta Klára urobila, ale je dosť možné, že v ten deň obedovali skôr.

Zlom v plynutí času 

Prirovnajme plynutie času k toku mohutnej rieky, aby sme lepšie pochopili, ako ho dieťa vníma.

Len čo sa stará spomienka opäť vynorí, dieťa sa s ňou začne plaviť proti prúdu prítomnosti, ako keby ho strhol a unášal prudký príval minulého času, radosť alebo bolesť z tejto spomienky ho tak zachvátia, ako keby sa oná minulá udalosť práve stala. Duševné vzrušenie zosilnie: ak prežil vtedy radosť, vyústi spomienka do oslavy, ak smútok, privádza ho do zúfalstva.

Veľmi malé dieťa si pri odchode z domu naisto myslí, že sa tam už nikdy nevráti. Do škôlky ide iba preto, že sprevádza rodiča, ktorý zostáva s ním (pozn. ako prvok domova, istoty); pokým neuvidí svojich priateľov a svoje obľúbené hračky, nevstúpi do nového sveta škôlky, ibaže zbadá niečo, čo upúta jeho pozornosť. Potom akoby zabudol na rodiča, ktorý si myslí, že ho tam už môže pokojne zanechať.

Avšak večer, keď poň prichádza a je čas vrátiť sa domov, neopúšťa dieťa spontánne svoje činnosti alebo nových ľudí zo škôlky; dokáže to len vďaka prítomnosti blízkej a milovanej osoby, ktorá mu pomáha prekonať to, že niečo pri odchode stráca. Neskôr, keď začína chodiť do školy, ešte viac sa obáva odchodu z domu a iba pohľad na kamarátov ho donúti zvládnuť tento ťažký prechod. Niekedy sa stáva, že dieťa nedokáže prejsť cez toto štádium a ustrnie v hroznom strachu – ktorý označujeme ako fóbia zo školy (rozumej – fóbia, strach z odlúčenosti od domova).

Predmet uľahčuje prechod 

Často sa dieťa primkne k nejakému rodinnému predmetu, malej prikrývke, hračke, atď., ktorú nosí všade so sebou. Tento predmet je jeho nekonečnou prítomnosťou, ktorá „cestuje“ s ním z miesta na miesto a vytvára tak niečo, čo by sme mohli nazvať nekonečným priestorom. Dieťa nemá potrebu opustiť priestor svojho domova, ibaže by ho nejaké iné miesto rovnako nahradilo. Tak sa čas a priestor prirodzene spájajú v jeden celok. Aj pre staršieho školáka sú školská aktovka, jej obsah, chlieb na desiatu predmetmi, ktoré uľahčujú zmenu – prechod.

Časová typológia 

Vieme, že existuje viacero druhov času. Obzvlášť čas subjektívny a jeho opak, čas objektívny, t.j. čas hodiniek a čas kognitívny, ktorý nadobúdame vďaka schopnostiam nám vlastným a výchove.

Kognitívny čas závisí od potenciálu získaného rokmi, keď sme museli zvládnuť prežitie v neľahkých podmienkach, ale závisí aj od neurokognitívnej zrelosti. Existencia času je predpokladom ľudskej schopnosti rozmýšľať, pretože čas zabraňuje chaosu, každá vec má v ňom svoje miesto.

Už aj malé, troj, štvorročné dieťa dokáže vymyslieť príbeh s hračkami, kde budú udalosti nasledovať jedna za druhou, s časovým chápaním „teraz“ a „potom“. V tomto prípade však ide len o veľmi konkrétnu vizuálnu a časovo krátku úlohu a nemožno ešte hovoriť o chápaní času ako takého.

V jedenástich až dvanástich rokoch sa u dieťaťa začne utvárať vzťah medzi trojdimenzionálnym časom a stálosťou objektu – neprítomná chvíľa má tú istú hodnotu ako neprítomný predmet. V tomto veku môžeme sledovať aj vplyv biologického rytmu na vnímanie času, príkladom je priveľmi aktívne dieťa, ktoré nepostrehne plynutie času a nepocíti ani únavu, ktorá zvyčajne telu pripomína, že sa deň schýlil ku koncu, ak ho plne zaujala nejaká hra.

Čas subjektívny alebo afektívny 

Čas subjektívny chápeme ako čas, v ktorom sa niečo odohráva v silnom citovom rozpoložení. Poznáme to všetci – pri radostnej udalosti sa čas kráti, no pri bolesti predlžuje. Čas na zábavu sa nám vždy javí kratší ako čas na prácu. Rovnako je to u dieťaťa – ak sa dobre zabáva, čas plynie príliš rýchlo, ale pri potrestaní trvá celú večnosť.

Doba neprítomnosti rodiča sa zdá nekonečná, ale jeho prítomnosť dieťa zvlášť nemeria. Aj dospelí sa domnievajú, že najkrajšie chvíle života prežili v detstve, a to niekedy len na základe jedinej šťastnej spomienky, pretože tá sa stala nekonečne prítomná.

Objektívny čas a ostatní  

Existencia „hodinkového“ času (atómový čas) nás vovádza do 14. storočia, kedy sa vytvorili pojmy „minúta“, „sekunda“. Definitívnu a pevnú dĺžku svojho trvania však dostali až v roku 1967 ako 9 192631770 periódy elektromagnetickej vlny vysielanej alebo pohlcovanej atómom Cézia 133, pri jeho prechode z jednej energetickej hladiny na druhú.

Nezabúdajme aj na topologický, lineárny čas, ktorý používame pri značení časových kriviek, a napokon čas filozofický. Neskôr čas moderných fyzikov, z ktorých jedni zastávajú názor existencie času v pohybe, ktorý smeruje k úplnému zastaveniu (od Parmenida po Einsteina), a druhí pokladajú čas za nemeniteľný, stály, nezvratný (od Herakleita po Prigogina).

Pre Einsteina sa čas mení v závislosti od rýchlosti – vo veľmi veľkej rýchlosti, ak by cestovateľ vo vesmíre pozoroval sám seba, bol by jeho čas zhustený, t.j. starol by pomalšie. A na záver spomeňme kozmologický čas, ktorý nás privádza k počiatkom alebo aj ku koncu jestvovania vesmíru, odtiaľ známa teória „big bang“.

Postupný vývoj 

Príčina predchádza následok, rovnako aj vzťah prítomnosti k minulosti dáva zrod kauzalite, základu vedeckého uvažovania. Vzťah k minulosti vytvára naše životné skúsenosti, vzťah k budúcnosti, to je naša schopnosť plánovať svoje činy. Nakoniec skúsenosť, ktorá formuje budúcnosť, je základom múdrosti, lebo, ako sa hovorí, múdrosť prichádza s vekom.

Pozorujeme, že „ranné dieťa“ nie je vždy to isté, čo „večerné“. Ponajprv, okolo veku troch rokov, sa začína čas pre dieťa organizovať v denných činnostiach, potom podľa častí dňa a noci a nakoniec podľa hodín. Na začiatku je dobré si uvedomiť, že pre dieťa je dôležité spozorovať, že každá činnosť má svoj čas – po obede nasleduje siesta, potom hranie, potom prechádzka alebo na určenie času zvykneme hovoriť dieťaťu, koľkokrát sa ešte vyspí, kým sa nejaká udalosť stane, napr. ešte päťkrát sa vyspíš a budeš mať narodeniny.

Ide tu hlavne o jednoduché pojmy ako „predtým“, „teraz“ a „potom“, ktoré napomáhajú pochopeniu plynutia času. Naopak, ich nepochopenie môžeme nájsť pri takých ťažkostiach u detí, ako sú hyperaktivita, roztekanosť, neschopnosť sústrediť sa a pod.

Praktické rady  

Skúsme sa vyhnúť tomu, aby sme čas dospelých úplne prenášali na deti. Ak dieťa odchádza z domu do škôlky, či školy, myslime na to, že dieťa potrebuje isté obdobie prechodu; neodchádzajme v zhone, vyhnime sa stresu, nechajme si čas na to, aby si dieťa mohlo vziať a prichystať svoju obľúbenú hračku, ktorá mu bude pripomínať rodinu.

Niektorým deťom nie je vhodné oznamovať vzrušujúce projekty dopredu, mohlo by ich to vyviesť z časovej rovnováhy. Nevyvolávajme traumatické spomienky, pokiaľ dieťa nie je zrelé na to, aby sa tejto traumy dokázalo zbaviť verbálne. Ak má dieťa problémy so sústredením, začnime s časovou výchovou, ako sme tu spomenuli, napr. vo forme presných činností, kalendára, hodiniek.

Časové údaje sa u malého dieťaťa vytvárajú skôr v časopriestore, vo chvíli okamžitého zážitku. Zo začiatku je veľkým pokrokom to, ak si dieťa začne štruktúrovať svoje aktivity a začne si uvedomovať čas minulý, ktorý sa odohral a čas budúci, ktorý len nastane. Najprv je to teda pochopenie chronologickej zložky času, potom je ale potrebné, aby dieťa prekonalo štádium času ako prítomného zážitku a smerovalo k abstraktnejšiemu chápaniu. Takéto chápanie by sa malo rozvíjať už v škôlke.

Po spoznaní časovej chronológie nasleduje sledovanie a uchopenie trvania času, jeho dĺžky, t.j. čas, ktorý prebehol medzi dvoma zážitkami. Teda je potrebné otvoriť dieťaťu cestu k dvom pojmom: chronológia ako sled udalostí a trvanie času ako niečo, čo sa dá merať, ohraničiť.

Ak dieťa pochopí tieto dva pojmy, bude sa vedieť lepšie zúčastňovať, podieľať na čase.

Aktivity v škôlke 

Pre najmenších: verbalizácia času, spoznávanie času slovne, čomu má dopomôcť presná organizácia dňa, existencia časového rozvrhu, v ktorom sú isté činnosti nemenné, zachovávajú si rovnaké poradie, aby sa dieťaťa mohlo lepšie orientovať, aby vedelo v akej časti dňa sa nachádza. Príklad – každé ráno sa môže vytrhnúť z trhacieho kalendára jeden list, aby sme tak deťom umožnili spoznať dimenziu plynutia času.

Stredňáci: Neskôr je dobré opierať sa v čase o isté významné udalosti, akými sú narodeniny, sviatky, oslavy. Čo sa týka jazykových aktivít, je to nadobúdanie oveľa špecifickejšieho slovníka na pomenovanie časových údajov, pre prítomnosť výrazy ako teraz, dnes, pre minulosť predtým, včera, pre budúcnosť potom, zajtra, neskôr, ale nezabúdajme aj na dej simultánny počas, pokým a tiež na pojmy trvania častí dňa ráno, popoludnie.

Veľkáci: Vo veku päť, šesť rokov sú pre štruktúrovanie času vhodné rozličné nápadité kalendáre – dieťa sa má naučiť, že dni v týždni za sebou nasledujú, objavuje dĺžku trvania mesiacov a skončí pri pochopení pojmu nemennosti, ktorým sa charakterizuje čas minulý.

Po škôlke: v objavovaní času pokračuje na základnom stupni v škole a táto príprava má viesť dieťa k pochopeniu dejinných udalostí na vyššom stupni, predovšetkým v dejepise.

Cviky nielen pre deti (zvýšenie schopnosti sústrediť sa a posilnenie vôľových vlastností):  

1. Bobrík mlčanlivosti – dieťa ho získa, ak dokáže byť denne 10 min. ba až 1 hod. ticho. (dospelý až tri hodiny)
2. Bobrík pozorovateľ – dieťa upriami pozornosť na jemu príjemný predmet na pohľad (hračku, kvet), nedotýka sa ho. Len vníma jeho farby, tvary, odtiene, pozoruje je ho zhora, zdola, na nič iné nemyslí, sústredí sa len na svoj objekt.
3. Bobrík nezábudko – dieťa sa naučí naspamäť jeden veselý výrok alebo básničku.
4. Bobrík rozprávač – rodičia (alebo dieťa) prečítajú dieťaťu úplne novú rozprávku a požiadajú ho, aby svojimi slovami vyrozprávalo príbeh ešte raz.
5. Bobrík hviezdička – dieťa spolu s rodičmi pozoruje nočnú oblohu a všetky hviezdičky, prípadne rátajú lietadlá na oblohe.

Poznámka: upravené podľa Príručky mladých svišťov.

Preložila a podľa prednášky detského psychiatra Clauda Jolicoeura (Montreal, 1996-1999) spracovala Mgr. Alexandra Mikulová.