Dokedy uspávať dieťa?

Uspávate svoje dieťa? Rozmýšľate, dokedy je treba pri ňom byť a ležať, kým nezaspí? A kedy je čas, aby sa naučilo zaspávať samé?

Dokedy (treba) uspávať dieťa?

Uspať dieťa môže byť niekedy takmer nekonečný proces, hlavne keď dieťa nie a nie zaspať. Občas môžete zahrať aj obrátený výsledok a zaspíte skôr ako čulejší potomok.

Poznáte ten útrpný pocit, keď už ste na odchode z postele, ale len čo šuchnete paplónom, ukáže sa, že dietko ešte nespí a kontroluje, či ste stále pri ňom?

Dokedy robiť dieťatku takúto formu „anestézy,“ je otázka, ktorú radi rozoberajú nielen rodičia, ale aj odborníci.

Samostatnosť alebo blízkosť

Niektorí povzbudzujú rodičov k tomu, aby dieťa viedli k samostatnosti a čo najskôr ukončili spoločné zaspávanie. A tí druhí zase budú apelovať na to, že takýmto spôsobom sa buduje vzájomná blízkosť rodiča a dieťaťa. Ktorú verziu si vyberiete, ktorá sa vám počúva lepšie?

Niekedy si vyberáte medzi menšou a väčšou frustráciou, najmä ak sa vám nedarí dieťa „naučiť,“ že má byť už veľké a spať samé.

Môžete si pripadať, že ste neschopný rodič, keď vaše dieťa nereaguje tak, ako by ste si želali (prečo nedokáže zaspať sám, dokedy tu budem vedľa neho ležať, to takto bude vyzerať, až kým nepôjde na vysokú školu, nemôže byť ako ostatné deti, ktoré to podľa tabuliek dávno zvládajú?

Alebo môžete upraviť, zmenšiť vaše očakávania, ktoré sa ukázali ako nereálne: vaše dieťa bez ohľadu na aktuálnu vekovú kategóriu nemusí byť pripravené na to, aby zaspávalo samé, len preto, že to tvrdí jeden, dvaja odborníci alebo celá komora detských psychológov.

Rodič ako vankúš

Pokiaľ je dieťa zvyknuté, že rodič pri ňom leží, keď zaspáva, rodič je pre neho niečo ako „vankúš.“ A keď nemá pri sebe vankúš, nemôže spať.

Rodič patrí do jeho zaspávacej asociácie. Chce ho mať tam, keď zaspáva, pretože ho jednak ľúbi, jednak môže byť vystrašené alebo ustarostené.

»»»»»»»» Prečítajte si aj: Nevie spať v inej izbe, čo s ním.

Rodič môže mať obavu, že ho potom spoločné zaspávanie ochudobňuje o lekciu samostatnosti, že dieťa by sa malo prekonať, zosilnieť, byť viac psychicky odolné – nezávislé na ochranárskom náručí rodiča.

Môže sa pýtať: robím dobre, že som tu? Nie som brzdou jeho zdravého vývoja? Nebude potom na mne zbytočne závislé?

Na druhej strane si však môžeme povedať – blízkosť s dieťaťom, najmä keď zaspáva, predsa nemôže škodiť, tak ako vieme, že bábätká nerozmaznáme tým, že ich budeme držať v náručí.

Pocit blízkosti je pre dieťa dôležitý, takto si nasýti svoje potreby: potrebu lásky, dôvery, istoty.

Rodič je pre dieťa takou konštantou: môže si povedať „moje dieťa je so mnou v bezpečí, predstavujem pre neho pokoj, keď sa cíti vystrašené. Pri mne sa môže uvoľniť, hlboko vydýchnuť a zaspať.“

Dieťa, ktoré zažilo blízkosť doplna a malo šancu sa k rodičovi pripútať, sa neskôr dokáže aj prirodzene odpútať.

Naopak, dieťa, ktoré sa rodiča nenabažilo a muselo sa odstrihnúť skôr, ako bolo pripravené, môže mať väčší problém pri osamostatňovaní sa od rodiča.

Rob, ako ti srdce káže

Ak rodič rozmýšľa, dokedy je potrebné robiť dieťaťu „vankúš,“ musí si nájsť odpoveď sám. Podľa toho, čo mu hovorí srdce a podľa toho, čo si myslí, že je najlepšie pre jeho dieťa (nie pre susedove, nie pre tabuľkové).

»»»»»»» Prečítajte si aj: Kedy prespí bábätko celú noc?

(9 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...