Dvojročné dieťa alebo tínedžer? To je skoro jedno

Hoci sú tínedžeri starší o desať rokov, majú veľa spoločného s dvojročnými batoľatami, či trojročnými škôlkarmi, ktorých tiež niekedy plieska „prvá“ puberta. Drastické zmeny nálad a túžba po nezávislosti sú len niektoré z neuveriteľných podobností medzi dvoj-trojročnými deťmi a pubišmi. Za všetko môže mozog, ktorý v tom čase prechádza dramatickým rozvojom.

Mozog malých detí sa vyvíja rovnako intenzívne

Rodičia dospievajúcich detí sa určite ohradia, že mať doma tínedžera je teda celkom iná káva… Možno majú pravdu. A možno len slastne zabudli, aké strašidelné to bolo pred desaťročím.

Mozog malých aj veľkých detí sa vyvíja rovnako intenzívne a môžeme nájsť medzi nimi ešte niekoľko podobných čŕt.

Nevedia sa ovládať

Malé deti, ani tie pubertálne, nemajú celkom vyvinutú sebakontrolu. Doktor Daniel L. Davis, forenzný psychológ špecializujúci sa na dospievajúcich hovorí, že ako posledné sa vyvíjajú časti mozgu zodpovedné za úsudok a reguláciu impulzov, čiže sebakontrolu.

Prefrontálna kôra (centrum pre sebakontrolu, plánovanie, riadenie impulzov a vyhodnocovanie rizika) dozrieva ako úplne posledná časť mozgu (približne až okolo 25. roku života). U dvojročného dieťaťa sa tvorí obrovské množstvo nových spojov. U tínedžera prebieha masívne „prerezávanie“ (pruning) a prestavba mozgových sietí pod vplyvom hormónov. Výsledok je v oboch prípadoch podobný: emocionálny mozog (amygdala) predbieha ten racionálny.

Rodičia si často správanie detí vysvetľujú ako provokáciu, či zlyhanie vo výchove. Frustrované dvojročné dieťa, ktoré náhle trhá sestre vlasy alebo tínedžer, ktorý sa radšej stretne s kamošmi namiesto toho, aby si písal domáce úlohy, však nebývajú „neposlušní“ z plezíru. Alebo že by nám to chceli robiť naschvál. Len ich mozog skrátka môže fungovať inak.

»»»»»»»»»» Prečítajte si aj: Problémové deti nemajú večierku

Majú divoké zmeny nálad

Dvojročné deti a dospievajúci bývajú často pohltení ohromujúcimi emóciami, ktoré nevedia spracovať. Z minúty na minútu môžeme sledovať, ako prechádzajú z hysterického smiechu do zadúšajúceho plaču. Sú schopní v jednej chvíli skákať radosťou po plafón a vzápätí roniť krokodílie slzy.

U dvoj- až trojročných detí dochádza k doslova výbuchu emócií preto, že emocionálne centrum mozgu už funguje na plné obrátky, ale čelný lalok, ktorý má emócie brzdiť a pomenovávať, je ešte len „v plienkach.“ Malé dieťa zaplaví hnev alebo úzkosť takou rýchlosťou a intenzitou, že nad tým nemá žiadnu kontrolu – ešte nemá nástroje na sebareguláciu.

U dospievajúcich je situácia komplikovanejšia: k prestavbe mozgových spojov sa pridáva masívna hormonálna búrka (estrogén, testosterón, kortizol). Ich mozog je mimoriadne citlivý na podnety z okolia, streso-faktory aj sociálne vzťahy, pričom racionálna časť mozgu sa počas puberty „prerába“ a dočasne stráca stabilný kontakt s emocionálnym centrom.

Spoločným spúšťačom býva aj obyčajná fyzická či psychická vyčerpanosť – hlad, presýtenie zmyslov, spánkový dlh alebo vnútorný tlak z toho, že chcú niečo dokázať (alebo urobiť samy), no narážajú na svoje vlastné limity či zákaz rodiča. Výsledkom je známy emocionálny tobogan: v jednej sekunde je všetko úžasné a v druhej sa svet zrúti pre zlomennú tyčinku alebo „nesprávny“ tón hlasu.

Majú obrovské ego

Dvojročné dieťa nevie, že iný človek môže cítiť niečo iné ako ono (teória mysle sa len rozvíja). Tínedžer má síce schopnosť abstraktného myslenia, ale prechádza tzv. adolescentným egocentrizmom (pocit, že je v centre pozornosti celého sveta a že nikto na svete neprežíva to, čo on). Pri oboch skupinách platí, že ich reakcie bývajú reakciou na preťaženie nervového systému, nie kalkulovanou manipuláciou.

„Malé deti sú egocentrické, pretože ich pohľad na svet je veľmi obmedzený. Všetko sa točí okolo nich a okolo ich rodín. Tínedžeri už sú oveľa schopnejší abstraktného myslenia, no stále je pre nich ťažké prijať pohľad a názor iného človeka,“ hovorí forenzný psychológ.

Neboja sa nebezpečenstva

Nielen dospievajúci, ktorí experimentujú s alkoholom, cigaretami, či drogami, sa zbytočne vystavujú riziku. Každý rodič malého dieťaťa vie, že len čo uhne pohľadom, môže sa spoľahnúť na to, že jeho malý Spiderman sa pokúsi vyliezť po kuchynskej linke na vrch chladničky alebo na seba zhodí televízor, len aby sa dostalo tam, kam chce.

Za vnímanie rizika, odhad následkov a schopnosť povedať si „toto nie je dobrý nápad“ zodpovedá prefrontálna kôra. Ak batoľa vidí vrch chladničky alebo vysoký plot, vidí len cieľ. Jeho mozog nedokáže simulovať budúcnosť a vyhodnotiť, že pád znamená bolesť či zranenie.

U tínedžera prebieha zásadná prestavba spojov. Predná časť mozgu je dočasne „mimo prevádzky“ alebo reaguje príliš pomaly v porovnaní s reakciou emocionálneho centra. Mozog dospievajúcich reaguje na dopamín (hormón radosti a odmeny) oveľa intenzívnejšie než mozog dospelého. Kým dospelý pri riziku vidí najprv možné straty, tínedžer vidí predovšetkým potenciálnu odmenu. Riziko, adrenalín, nový zážitok alebo uznanie vrstovníkov spôsobia v ich mozgu masívnu vlnu príjemných pocitov.

»»»»»»» Prečítajte si aj: Dobrý rodič vytvára deťom režim.

Chcú byť nezávislé

Tínedžeri aj dvojročné deti chcú robiť všetko samy, s vašou minimálnou pomocou alebo radou, a to je dobrá vec. Je to pozitívna potreba nezávislosti. Ide o základný inštinkt, ktorý zabezpečuje, aby sa človek v dospelosti dokázal postaviť na vlastné nohy a prežiť bez rodičov.

Už v druhom roku života sa začína rozvíjať zmysel pre identitu, ktorý dieťa vyjadruje pri každej príležitosti, keď hovorí všetkému nie. Slovo „NIE!“ a trvanie na tom, že „ja sám/sama“, je jeho primárnym nástrojom, ako si túto samostatnú existenciu overiť a upevniť. Aj keď vás to stojí veľa psychických síl, pamätajte na to, že tu ide o jeho individualitu a rozvíjanie osobnej identity.

V puberte prebieha druhá fáza separácie. Tínedžer si potrebuje zodpovedať otázku „Kto som ja mimo svojej rodiny?“. Odpútavanie sa od názorov rodičov a ich spochybňovanie je prirodzený spôsob, ako si vytvoriť vlastné hodnoty, hranice a postoj k svetu.

Prečítajte si aj:

Očakávať od tínedžera logiku a zodpovednosť je biologicky nemožné

Potrebujú štruktúru, aj keď proti nej bojujú

Deti aj tínedžeri potrebujú mať režim. Potrebujú štruktúru aj pravidlá. Hoci proti nim budú odporovať a veľmi testovať hranice, v skutočnosti ich potrebujú pre to, aby sa cítili bezpečne, aby sa mali na čo spoľahnúť.

Rodičia majú často tendenciu pri vzdorujúcom dieťati (či už malom alebo veľkom) rezignovať alebo naopak reagovať prehnane autoritatívne. Testovanie hraníc je prirodzený spôsob, ako dieťa zisťuje, či je svet okolo neho bezpečný a stabilný. Pevná, ale láskavá hranica funguje pre dieťa ako mantinel na moste – aj keď doň naráža, potrebuje vedieť, že ho nepustí do priepasti.

Shutterstock

Dokážu vás priviezť na psychiatriu

Či sú to malé deti, alebo adolescenti, vždy budú skúšať limity, kam až môžu zájsť. Tínedžeri vedia byť obzvlášť vynachádzaví vo výbere slov, ktoré vás pekne zrania, vedia nájsť citlivé miestečko, kde vás to zabolí. Dvojročné deti sa vám budú pozerať do očí, keď upratujete stôl a vyhodia vám s ľahkosťou bytia plný tanier s obedom rovno na podlahu.

Obidve milé vekové kategórie skúmajú, čo im ešte prejde a čo už nie. Čím sa znova vraciame k dôležitosti hraníc, na ktoré sa potrebujú spoľahnúť.

Dokážu spať ako medvede v zime

Malí, či veľkí. Keď na to príde, dokážu prespať každú noc deväť aj viac hodín. Čo je dobré pre ich zdravie, zvlášť pre tínedžerov, ktorí si často neoddýchnu, lebo na to predsa nemajú čas… spánok je však kľúčovým pre ich telesný aj psychický vývoj.

Spomeňte si, aký dôležitý je spánok, keď budete rozmýšľať, ako eliminovať tie ich časté emocionálne výbuchy. Spánková deprivácia drasticky znižuje schopnosť sebaregulácie aj u dospelých, natoľko viac u detí vo vývine. U tínedžerov naviac dochádza k prirodzenému posunu cirkadiánneho rytmu (melatonín sa vyplavuje o niečo neskôr), preto ráno nevedia vstať a večer nevedia zaspať – čo v kombinácii so školským režimom tvorí chronický spánkový dlh.

»»»»»»»» Prečítajte si aj: 7 znakov, že si dobrý rodič – očami psychológa.