Výchova detí je skoro veda. Pamätám si, že som sa toho obávala ešte predtým než som nejaké mala. Ako z neho spraviť poriadneho človeka? Ako predísť strašiakom zvaným vzdor, neposlušnosť či rozmaznanosť? Teórii je veľa. Od tých babičkovských až po novodobé trendy zo zahraničia. Podľa mňa je ale jedna základná cesta. Znie: Nechajme deti byť deťmi.
Častokrát na ne totiž sami kladieme privysoké nároky. Okolie nás tlačí do škatuľkovania. Pritom nám celý život všetci tvrdia, že každý človek je jedinečný. Či na deti táto formulka neplatí?
Moja kamarátka raz na návšteve u svojich rodičov kŕmila svoju ročnú dcérku. Inak dobré dievčatko teraz nevedelo udržať v pokoji ani jednu svoju končatinu. Hojdalo nôžkami, ukazovalo rúčkami. A pritom obedovalo. To ale prekvapivo rozladilo babičku: „Vieš prečo je taká neposedná? Lebo nemá žiadne hranice. Všetko jej dovolíte. Aj sa mrviť na stoličke a nevie ani kľudne sedieť.“
Generačné rozbroje
Asi najväčším kameňom úrazu mnohých dnešných mamičiek sú ich najbližší rodinní príslušníci. Každý má totiž iný pohľad na výchovu. Najhoršie je, že práve babičky, tety, naše mamy či susedy mávajú niekedy pocit, že silou mocou musia naše deti zachrániť pred našou „novodobou“ výchovou.
Zo života:
Nedávno sa mi zverila druhá známa.
Tá zažíva niekoľko podobných scénok takmer pri každej rodinnej návšteve. Tentokrát sa zišla celá rodina. Chystali sa posedieť si doma na záhrade. Svokra vraví známej: „A ty pre Mirku neberieš von aj ohrádku?“ Známa na to: „A prečo?.“ Svokra rozhorčene: „ No predsa, aby nám neutiekla.“ Na to jej pohotovo známa vysvetlila, že jej desaťmesačná dcéra nie je žiadny zajac, ktorý si odskáče do kríkov a prehryzie si cestu cez plot.
Aj deti majú právo mať neposedné dni. Aj deti majú právo byť občas nervózne alebo nemať náladu. Hlavne sa snažia v pomerne rýchlom čase spoznávať svet. Prečo ich zatvárať na celé dni do ohrádok. Pritom ruku na srdce. „Koľkokrát sme protivní práve my? A koľkokrát máme zlú náladu a urobíme chybu?“
Takto by sa dalo pokračovať. Určite máte sami niekoľko príkladov. Dieťa spraví čo i len malú chybu v správaní a okolie pozerá na nás ako na neschopného rodiča. Zaujímavé, že ak je inak skvelé a usmievavé a poslušné, to už nie je našou „novodobou“ výchovou, ale určite jeho výbornou povahou.
Hranice má každý inde
Mať hranice neznamená, že sa dieťa bojí pohnúť, aby nedostalo pohlavok. Mať hranice neznamená, že ho budeme nútiť do vecí, ktoré chceme my. Mať hranice znamená mať prirodzenú autoritu. Tú si ale bitkou ešte nikto nezískal. Dokonca ani zastrašovaním či vynucovaním. Mať hranice znamená nájsť si cestu ku svojmu dieťaťu. Spoznať jeho povahu a vedieť s ním pracovať tak, aby sa necítilo komandované ale vedené. Neznamená ale dieťaťu všetko povoliť a dať až pod nos čo si zažiada. Ani v živote ho totiž nič podobné nečaká. Malo by sa naučiť, že sú veci, ktoré si musí zaslúžiť svojou usilovnosťou.
Zabúdame na detstvo
Častokrát je problém v našej zábudlivosti. Napríklad obyčajné zákazy. My vieme, že je niečo pre dieťa nevhodné alebo nebezpečné. Ale dieťa to netuší. Ak sa do toho vrhá po hlave, neznamená to, že nás chce nahnevať. Jednoducho si neuvedomuje dôsledky svojho konania. Skôr ako výbuchom edukačného hnevu je teda na mieste vysvetlenie a rázne nie, ak sa jedná o nebezpečenstvo.
Inokedy nám zase príde zvláštne prečo sa dieťa hrá s jedlom, ktoré sa má jesť. Pretože je to pre neho niečo nové. Chce skúsiť akú má formu, ako sa chová keď ho rozmačkne, rozdrví, rozotrie. To patrí k objavovaniu. Objavujú rukami, ústami, očami, celým telom. A tak to častokrát aj vyzerá. Nechajme ich objavovať. Stačí ak budeme nablízku, aby sme dohliadli na ich bezpečnosť a mohli vysvetliť, prečo sa veci dejú ako sa dejú. Aj my sme boli deťmi. Boli časy, kedy ani my sme netušili prečo nás vysavač desí a prečo vydáva také zvuky. Alebo prečo máme sedieť pri jedle ticho a vzpriamene keď máme zrovna toľko energie na beh okolo celej izby.
Dieťa obraz doby
Digitálna doba nás pohltila. Natoľko, že deti zabávame mobilmi, tabletmi a televíziou. „Nech je aspoň chvíľu ticho.“ Pri nekontrolovatelnej „digitálnej výchove“ môžu deti začať byť agresívnejšie, hyperaktívnejšie či apatickejšie voči reálnemu svetu. To je novodobý výchovný strašiak, ktorému naši rodičia čeliť nemuseli ale my áno. Počítače aj televízia skutočne dokáže deti vzdelávať. Ale len v prípade, že nepozerajú hodiny denne. Iné je to ak si raz za čas pozrú niečo čo rozvíja ich slovnú zásobu či rozmýšľanie. Je veľa podobných programov. Na internete zdarma na stiahnutie. Nie sú tam zbrane ani bitky.
Najlepšie vzdelanie je však aj tak vlastné bádanie a pozorovanie okolia. Teda výlety, pobyt v prírode či na ihrisku a hodiny pri počítači vymeniť za knižku, karty, stolné hry či obyčajné večerné rozprávanie si príbehov. V tomto mali určite naši rodičia aj prarodičia pravdu.
Autorka článku sa tiež špecializuje na spánok a uspávanie detí. Jej články nájdete na www.prosimspinkaj.sk
(11 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)
Loading...
Moje dieťa je zase choré. Prídem kvôli soplíkom o prácu?
Škôlkari. Môžu byť chorí, lebo sú v strese.
OČR (čo je ošetrovné, kto má nárok, aká je výška)
Kedy musia mať autá zimné pneumatiky - Rakúsko, Poľsko, Česko, Maďarsko
Choré do škôlky nemôže, šup s ním do detského kútika?!?
Rajčinová polievka na 5 spôsobov
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Deti musia doma sediet za pc, tabletmi? Su deti, ktore doma tvoria, citaju knihy, maluju, skladaju stavebnice, vymyslaju zaujimave hry so surodencami…
Súhlasím s článkom.
Deťom treba dať priestor. Nikdy som ho nedržala v nejakej ohrádke. Von chodí sám od 4 rokov, čo mi mnohé maminy s hrôzou vyčítajú, či sa nebojím.
Prvé dni som ho vybavila kapsičkou s leukoplastami, keksíkom, pitím. Chodil domov oblepený (každý škrabanček) ako indián, ale spokojný a hlavne nereval pre každé bezvýznamné uškrabnutie ako by tomu bolo, keby sedím na dvore a dávam pozor. Sám zisťoval, čo zvládne a čo je už nebezpečné.
Jasné, že som ho nevyhodila von bez prípravy. Večerné rozhodory niekedy trvajú aj dve hodiny, kedy rozoberáme doslova všetko. Možné nebezpečenstvá, riziká, vesmír, prírodu, kontakt s cudzími ľuďmi a pod. Samozrejme som do neho vložila aj kus dôvery v jeho schopnosti a vymedzenie hraníc pohybu. Nesklamal ani raz a to bude mať sedem.
Býva von čo najviac bez ohľadu na počasie a to aj z toho dôvodu, ako bolo písané. Len čo príde domov, pýta sa či môže ísť na tablet. Nie, pokiaľ nemá upratané, nie je prezlečený a pod. Už vie, kedy sa môže opýtať. Našťastie dáva prednosť behaniu.
Na záver, posledne ma dosť prekvapuje, že nevidím na dvoroch deti! Čo pre boha robia doma? Asi naozaj sedia za tabletmi, tv, pc, lebo rodičia momentálne nemajú čas ísť s nimi von. Ak máte na dvore bezpečný priestor, určite ich vyžente na vzduch. Nebojte sa, veď aj my sme ako deti boli na dvore v kuse.
Tak do toho.
V UK dieťa pod 12 rokov na ulici a bez dozoru rodičov – tak si koledujete o socialku…
A u nas, pokiaĺ by sa niečo Vášmu dieťaťu stalo a vysvitlo by, že od 4 rokov je bez dozoru – tak mate problém tiež.
Doba sa zmenila…
Hmmm, aj tu chodi jeden chlapec sam von, sice “az” 5 rocny. Robi somariny, rozprava hluposti. Ale maminka je hrda, ako pocuva, ked je s nou
Sedliacky sa chcem opytat, kde byva?
Ci na dedine, ci v malom meste, sidlisku,… ci dvor uzatvoreny, ci otvoreny pristupu cudzích a pod?
My sme ako deti na starom sidlisku sami von chodili, no ked sme sa prestahovali, uz sa to zas nedalo, lebo hoci sme boli vacsi, byvali sme rovno nad najrusnejsou krizovatkou v meste.
Svojho syna som pri malej bytovke, kde sa vsetci pozname, obcas pustila “pod balkon”, neskor aj byciklovat s kamaratmi. Teraz byvame na vacsom sidlisku a to sa zas neodvazim pustit deti same von.