Ako má postupovať rodič, keď má podozrenie, že jeho dieťa má poruchu učenia

V predchádzajúcich článkoch som Vás oboznámila s najčastejšími špecifickými poruchami učenia (ŠPU). Písala som o ich príčinách, príznakoch, diagnostike a terapii (náprave). V dnešnej poslednej časti zhrniem, ako má vyzerať postup rodiča, keď má podozrenie, že jeho dieťa má špecifickú poruchu učenia.

Link na články seriálu: 

Dysgrafia – porucha písania

Dyslexia – porucha čítania

Dysortografia – neschopnosť správne gramaticky sa vyjadrovať

Dyskalkúlia – porucha matematických schopností

Dyspinxia, dyspraxia, dysmúzia 

Keď zistíte, že napriek primeranej (až nadpriemernej) inteligencii dieťaťa, domáca príprava trvá akosi dlho,

dieťa musí opakovane čítať, nepamätá si text, nerozumie obsahu alebo sa mu nedarí pri písaní napodobňovať tvar písmen, ťarbavo kreslí či nerozumie matematickým pojmom a operáciám…

Zároveň vás zo školy učiteľka upozorňuje, že by ste mali pridať v domácej príprave…

Vaše dieťa sa však odmieta učiť; plače, že viac nevládze, nechce chodiť do školy, začína sa sťažovať na nešpecifickú bolesť hlavy a brucha…

Vtedy by ste mali kontaktovať triedneho učiteľa a povedať mu o svojom podozrení. Učiteľ napíše správu (obsahuje rozbor školskej činnosti dieťaťa) a pošle ju špeciálnemu pedagógovi do Centra pedagogického a psychologického poradenstva a prevencie.

Tu dieťa zdiagnostikujú a buď ŠPU potvrdia, alebo vylúčia (objavia inú príčinu školského neúspechu).

Mať potvrdenie o ŠPU nie je koniec, ale len začiatok namáhavej mravenčej práce a spolupráce dieťa – rodič – učitelia – špeciálny pedagóg – psychológ.

Dieťa s ŠPU v škole

Stanovením diagnózy sa vaše dieťa vo vyučovacom procese stáva žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Zo zákona má právo na zabezpečenie takej formy vzdelávania, ktorá rešpektuje jeho poruchu.

V prípade, že rodič súhlasí s navrhovanou integráciou dieťaťa, osloví školu s písomnou žiadosťou. Ďalšie kroky – vypracovanie Individuálneho vzdelávacieho programu a úprava učebných osnov je už v kompetencii školy a rodič svojim písomným súhlasom potvrdzuje obsah uvedených pedagogických materiálov pre svoje dieťa.

Do doložky vysvedčenia sa potom napíše:

„Žiak postupoval podľa individuálneho výchovno-vzdelávacieho programu“.

Ak nepostupoval podľa individuálneho vzdelávacieho plánu, iba bol hodnotený so zohľadnením špeciálnych výchovno – vzdelávacích potrieb, v doložke sa uvedie : „ Žiak bol hodnotený podľa Metodických pokynov na hodnotenie a klasifikáciu žiakov so špeciálno-pedagogickými potrebami v predmete ( -toch) ….“.  Ak sa takéto hodnotenie nevzťahovalo k jednotlivým predmetom, veta končí slovom „ potrebami “.

 

Dieťa s ŠPU počas domácej prípravy

Ako môže rodič pomôcť počas domácej prípravy?

1.      O poruche učenia sa snažte dozvedieť čo najviac a vysvetlite dieťaťu, v čom spočívajú jeho ťažkosti.

2.      Podporujte sebadôveru svojho dieťaťa. Neúspechy v škole mu riadne nabúrali jeho sebavedomie a potrebuje si ho znovu posilniť. Buďte kľudní, trpezliví a láskaví.

3.      Zaistite dieťaťu kľudné prostredie, aby ho nič nerušilo. Prispôsobte úlohy možnostiam dieťaťa tak, aby ich úspešne vyriešilo. Náročnejšie úlohy rozdeľte na menšie časti. Uistite sa, či rozumelo zadaniu úlohy a používajte kompenzačné pomôcky. Nevyčítajte dieťaťu jeho nezdary, ale oceňte každú jeho snahu. Podporte ho v kladení otázok. Znamená to, že je aktívne, že o probléme premýšľa. Dávajte pozor, aby sa nenaučilo niečo nesprávne. “Preučiť” nesprávne osvojené učivo je oveľa náročnejšie.

4.      Pri domácej príprave dodržiavajte hygienické zásady: domáca príprava by nemala byť zbytočne dlhá. Treba ju striedať s dostatkom pohybu na čerstvom vzduchu, aby sa dieťa odreagovalo. Zabezpečte dieťaťu dostatok spánku. To všetko by malo byť zahrnuté v pravidelnom režime dňa, ktorý by mali členovia rodiny dodržiavať. Režim dáva dieťaťu istotu, vytyčuje mu hranice a predchádza vzniku často zbytočných konfliktov.

5.      Zapojte dieťa do mimoškolských aktivít a krúžkov, aby mohlo rozvíjať svoje schopnosti a zažilo pocit úspechu aj v iných činnostiach, nielen v tých školských.     

Nebuďme hyperprotektívny, ale ani bagatelizujúci.

V praxi sa môžeme stretnúť s dvomi nesprávnymi prístupmi rodičov k dieťaťu. Prvý je hyperprotektívny – nadmerne ochraňujúci postoj.

Rodičia po zistení diagnózy ŠPU dieťa neprimerane ochraňujú, ospravedlňujú, tolerujú mu všetky chyby, nevyžadujú od neho plnenie bežných školských povinností. Výsledkom je dieťa nezrelé, neschopné prevziať zodpovednosť za svoje konanie, nie je schopné reálne vnímať svoje klady a nedostatky. Rodičia mu svojím postojom nedoprajú prežiť vlastnú hodnotu, radosť z vlastného úspechu.

Druhý nevhodný prístup je bagatelizujúci (znevažujúci, podceňujúci) postoj. Rodičia dieťa necitlivo porovnávajú s ostatnými deťmi, rozčuľujú sa nad jeho pomalosťou, sú netrpezliví. Dieťa obviňujú a urážajú. Pestujú v ňom pocit neschopnosti. Týmto prístupom bránia dieťaťu rozvíjať schopnosť pracovať a nachádzať vo svojich aktivitách hodnotu a zmysel.

Medzi týmito dvomi extrémami je dobré hľadať vlastnú strednú cestu, aj keď je to niekedy veľmi ťažké.