Prečo chválim deti a nemyslím si, že je to problém

Ak ste si mysleli, že mamičky najviac rozdeľuje téma očkovania či spoločného spania, ste na omyle. Nadhoďte tému chváliť či nechváliť a uvidíte tú búrku (proti)názorov.

Chváliť za priemernosť?

Som z generácie miléniánov, kde sa rodičia s pochvalou a uznaním nepretrhli. Vychovali ma vo viere vo vlastnú obyčajnosť, takže keď počujem o tom, že niekto deti uisťuje, že sú výnimočné, kútiky úst sa mi krivia.

Pritom na tom naozaj nič nie je, veď každé dieťa je unikát. Vždy si však spomeniem na komédiu Foter je lotor a výstižnú scénku, kde si svokor zdesene pozerá „trofej“ budúceho zaťa za šieste miesto v pečení chleba, ktoré označí za oslavu priemernosti. Otec svojho syna bráni, pretože aj malé víťazstvo je podľa neho pre dieťa dôležitý medzník.

Tak ako? Oslavovať každý maličký úspech alebo naopak šetriť pochvalu, keď si ju deti naozaj zaslúžia?

Čo hovoria výskumy

Jeden americký výskum sa rozhodol ukázať, že pochvala nie je problém. Problém je, ako ju podávame. Učitelia rozdelili deti do dvoch skupín. Obe dostali rovnako ťažké testy.

Jednej skupinke povedali, že sú úžasní, inteligentní a šikovní a určite test zvládnu. Študenti druhej skupinky nedostali žiadnu pochvalu. Test sa skladal z dvoch častí. Po skončení prvej dostali nepochválení študenti spätnú väzbu, kde učitelia ocenili ich snahu.

Prečítajte si aj: Moje deti nechcú čítať

Ako dopadli celkové výsledky? Úspešnejší boli študenti druhej skupiny. Tento výskum sa zopakoval aj s oveľa ľahšími testami a potvrdil, že je lepšie oceniť dieťa za snahu a aktivitu ako za schopnosti.

Inými slovami – je lepšie povedať dieťaťu, že šikovne pracovalo, ako že JE šikovné, že úlohu riešilo tvorilo, než že je tvorivé. Podľa odborníkov naňho vytvárame tlak, aby sa vždy usilovalo o neexistujúci ideál, alebo o to, aby dobehlo obraz, ktorý o ňom učitelia a rodičia vytvárajú.

Čo hovorí moja skúsenosť

Keď som bola štvrtáčka, chodila som na angličtinu. Nikdy som nebola typický krotiteľ slovíčok a časovania, ale vždy som sa usilovala.

Tam, kde mi to nešlo samo, som sa usilovala dobehnúť talent snahou. Hlásila som sa, aj keď som si nebola odpoveďou istá.

Naopak moja spolužiačka Verča by nezdvihla ruku a nepokúsila sa odpovedať, ani keby odpoveď svietila na tabuli.

Keď už angličtinárka nemohla zniesť jej flegmatický prístup, zahlásila: „Pozri na Grétu! Tá sa prihlási a skúša, aj keď nevie odpovedať správne! Ale aspoň sa snaží!“

Nie som si istá, či to bolo vyhrotenou situáciou, triedou v suteréne, čo pripomínala pitevňu, ale jej hodnotenie mi padlo dobre asi ako tehla na hlavu. Nebola som šikovná ani múdra, len som sa o to snažila. Americké výskumy by na mňa asi nesadli, lebo od tej hodiny sa z poctivej dvojkárky stala lenivá trojkárka.

Nechcela som byť snaživá. Snažila som sa, lebo som chcela byť dobrá. A hoci som od tej udalosti spravila v angličtine pekných pár krokov vpred, veta „aspoň sa snaží“ sa stala mojím životným údelom.

Prečítajte si aj: Ako škôlka škodí mojim deťom?

Pevne verím, že keby vtedy učiteľka povedala: „Je celkom dobrá!“, bola by angličtina mojím najobľúbenejším predmetom. Napriek triede, ktorá vyzerala ako pitevňa.

Prečo chválime

Gary Chapman v knihe 5 jazykov lásky hovorí, že medzi najdôležitejšie prejavy lásky patria slová uistenia. Potvrdenia toho, že sme milovaní a že v kruhu najbližších máme svoju hodnotu. U niekoho je potreba uistenia maličká, pre niekoho je (v určitom období života) najdôležitejšia súčasť vzťahu.

Kritici chvály tvrdia, že ak budeme dieťa chváliť za každú blbosť, stane sa od nej závislé a bude vykonávať činnosti len kvôli pochvale, nie kvôli vnútornej motivácii. Ako matka dvoch detí viem, že toto obdobie v živote dieťaťa príde.

V určitom bode sa obe moje decká obracali na mňa s každým, pre mňa totálnym nezmyslom. Nakreslený obrázok, tisíci raz narátanie do desať, vymenovanie mesiacov, oblečená bábika, obuté topánky.

Staršia kričala: „Mama, pochváľ ma! Zatlieskaj! Povedz krásne!“ Druhá na to šla rafinovanejšie: „Som sa učesala. Aká som šikovná! Mám nové šaty. Že som pekná?“

Prečítajte si aj: Kedy deti cítia, že ich naozaj ľúbime

Čo som im mala povedať? Že každé priemerné trojročné decko si vládne obuť cvičky a natiahnuť ponožky? Asi nie. Pochválila som ich aj za to, čo mi prišlo ako samozrejmosť.

Lebo pre deti zvládnutie obliekania, obúvania či držania ceruzky nie sú samozrejmosti, ale v tej chvíli superschopnosti, ktoré ich menia na Batmana či Elzu. 

Sebavedomie je ošemetná vec

Po pár mesiacoch obdobie (samo)pochvaly ustalo. Odrazu sa deti nepotrebovali uisťovať, že v mojich očiach niečo spravili dobre. Teraz pre ne veľa znamená pochvala od učiteľky či mojej sestry, ktorá je ich neskutočný vzor.

Čo ma teší, začali oceňovať seba navzájom. Jedna druhej povedia: „Pekne si to spravila. Si šikovná.“ A keď si máknem v kuchyni pri hrncoch, občas pochvália za domáci koláč či paradajkové cestoviny aj mňa.

Teším sa, že sa učia nahlas oceniť a najmä všimnúť si prácu a snahu druhých. Že sa nesústredia len na seba, svoju prácu a svoje výkony. Svet je plný ubitých vzťahov, kde sa ľudia navzájom trestajú mlčaním. Aspoň mojim deťom sa ústa nezavrú.

Možno sa bojíme, aby nám deti vďaka nemu rýchlo neprerástli cez hlavu, aby ho nemali viac ako my. Všetci poznáme blbý pocit dospeláka, keď sa stretne zoči – voči oblude menom „príliš sebavedomé decko“, ktoré sa do vás smelo pustí, alebo vám drzo oponuje. Ako pochváliť dieťa bez toho, aby z neho nevyrástol sociopat?

Problém nie je v pochvale

Svoje deti chválim a oceňujem. Áno, dokonca aj za to, že sú pekné, že si dajú roztomilé šaty a lakované topánky. Dôležitejšie je, aby sa neporovnávali.

Nechcem, aby boli najlepšie v triede či v partii kamošiek. Chcem, aby boli tie najlepšie sami pre seba. Aby vedeli, že pre mňa sú DOSŤ, ale pamätali na to, že stále môžu rásť. V hodnotách, samozrejme.

Ak nechcem, aby boli upriamené ne na to, či majú najkrajšie vedierko na ihrisku, musím im iné hodnoty ukazovať doma. Nepomôže, ak im poviem, že je jedno, aké majú formičky, lebo v živote sú podstatnejšie veci. No a hneď na to porovnávam naše auto so susedovým.

Je to klišé, ale s pochvalami je to ako so všetkým, čo od detí chceme. Musím začať od seba. Vedieť oceniť seba ako mamu, manželku, kuchárku či gazdinú. Mať zdravé sebavedomie a zdravú sebakritiku. Ako pochválim, tak sa nebojím upozorniť, keď niečo nie je OK. V takom pomere, aby to dobré prevažovalo.