Keď sa dieťatko narodí pred plánovaným termínom pôrodu, zväčša sú s tým spojené komplikácie (závislé od toho, o koľko skôr oproti plánovanému termínu pôrodu na svet prišlo).
Dieťa môže byť umiestnené v inkubátore a odlúčené od maminy, ale môže mať aj vážnejšie komplikácie a absolvuje pobyt na špecializovanom oddelení.
Mária Kopčíková
Povolaním som psychologička a psychológií sa aj venujem vo svojej praxi v CPR KVAPKA. Ako lektorka kurzov sa s rodičmi stretávam pred pôrodom, v podpore dojčenia, či príprave detí na školu. Prinášam témy, ktoré mi v praxi pripadajú dôležité.
Peripetie s kojením predčasniatka sme si preskákali aj my… Drobec sa narodila tak ako synček Maru – v 34. týždni a s hmotnosťou 2240 g. Týždeň bol v inkubátore, napojený na dýchací prístroj a kŕmený sondou. Odsávala som ale od prvého okamihu ako som sa po pôrode postavila na nohy. Prakticky som nerobila nič iné. Pamätám si tie ťažko vydreté prvé kvapky a bolesť, keď mi sestričky ukazovali ako si stláčať bradavky pri ručnom odstriekavaní. Katastrofa :-D. Mliečko sa našťastie rozbehlo, aj keď v prvé dni sme moje mlieko striedali s mliekom z mliečnej banky. Po vybratí malého z inkubátora som sa pokúšala prikladať, ale atmosféra na oddelení intenzívnej starostlivosti mi veľmi nepomáhala. Na kojenie som mala stanovený čas, ak som to nestihla, tak sorry – malý dostal fľašu. A ako ho “štopkali”, keď nevypil svojich nadávkovaných 60 ml…. Možno si mnohé mamičky povedia, že predsa ja som jeho matkou a mala som teda možnosť zasiahnuť a rozhodnúť sa, ako budeme fungovať. Celý pôrod a aj to, čo po ňom nasledovalo bol jeden veľký šok. O domova a manžela som bola vzdialená 400 km (pôrod = prekvapenie počas výletu do Tatier :-)). Moje vytúžené bábätko bolo v inkubátore s problémami s dýchaním. V tom okamihu som preň chcela len to najlepšie – a verila som, že aj personál novorodeneckého chce to isté. Strávili sme tam tri týždne, posledný týždeň sme boli spolu na nadštandarde. Od prvého dňa som komunikovala s laktačnou poradkyňou a riadila sa jej radami. Na 100 percent až na tom nadštandarde. Vybrala ho z perinky, prikladala “skin to skin”…. Ale drobec nechcel :-D. Po príchode domov sme fľašku vymenili za kŕmenie cievkou po prste. Ja som odsávala a manžel kŕmil. Bola to veľká “pakáreň”, ale stálo to za to. Drobček sa jedného dňa prisal a už sa nepustil :-D. Kojím 9 mesiacov, synček je zdravý a plný života. A ja som na seba hrdá, že som to nevzdala a vydržala.
Všetkým mamičkám, ktoré sa ocitnú v rovnakej situácii – dá sa to zvládnuť. A nie je nič pohodlnejšie, ako vyhrnúť si tričko a kojiť. Žiadne odsávanie, žiadne popraskané ruky od večného umývania “náradíčka”…. A ešte dôležitá vec – vyhľadajte pomoc laktačnej poradkyne. Mne tá moja veeeeľmi pomohla. 🙂
Ja som tiez ta stastnejsia a moje Predcasniatko tiez, dufam teda. Narodila sa v 28tt, a v nemocnici kde sa velmi akoze podporuje dojcenie nam velmi nepomohli. Len sa stale pytali, kojite? odstriekavate? ALE TO TREBA, ale nikto velmi nepomohol, ja viem, mali roboty vyse hlavy, ale zbytocne stresovali. Nastastie som mala vedla seba skusenejsiu mamicku (DIKY ANDY), ktora mi pomohla, poradila. Domov sme sice odchadzali s flasou, ale to len preto, aby sme vobec mohli odist, ale doma som potom uz len kojila, tiez 1,5 roka.
Som jednou z tych stastnych mam, ktorym sa podarilo kojit predcasne narodene babatko 🙂 Teoria je sice pekna, ale prax strasna. Vytrvala som len vdaka tomu, ze som mala skusenosti s kojenim riadne donosenej prvorodenej. Syn sa narodil v 34 tyzdni s porodnou hmotnostou 2300g. Lekari mi vyslovene zakazovali kojit ho, vraj je slaby, vycerpa sa, minie si tym vela lakorii. Citila som sa strasne. V nemocnici bol 10 dni, potom nas poslali domov. Nastastie nasa duchapritomna pediatricka u nas doma zahlasila koniec flasi. Maly sa chytil na prvy krat a koji sa dodnes, bude mat 1.5 roka…Dodnes nechapem, preco niektori lekari a sestricky boli taki nekompromisni. Neslo len o mojho syna, ale o vsetky babatka na oddeleni. S niekolkymi maminami stale udrziavame kontakt, vydrzali kojit tak mesiac a potom to vzdali.
Najhorsie na celej veci su tie nervy. Vy ste po porode, dieta neisty kazdy dalsi den a k tomu nervozne sestricky….My sme tam boli len tych 10 dni, ale su mamy, co tam stravia 2 mesiace…
Peripetie s kojením predčasniatka sme si preskákali aj my… Drobec sa narodila tak ako synček Maru – v 34. týždni a s hmotnosťou 2240 g. Týždeň bol v inkubátore, napojený na dýchací prístroj a kŕmený sondou. Odsávala som ale od prvého okamihu ako som sa po pôrode postavila na nohy. Prakticky som nerobila nič iné. Pamätám si tie ťažko vydreté prvé kvapky a bolesť, keď mi sestričky ukazovali ako si stláčať bradavky pri ručnom odstriekavaní. Katastrofa :-D. Mliečko sa našťastie rozbehlo, aj keď v prvé dni sme moje mlieko striedali s mliekom z mliečnej banky. Po vybratí malého z inkubátora som sa pokúšala prikladať, ale atmosféra na oddelení intenzívnej starostlivosti mi veľmi nepomáhala. Na kojenie som mala stanovený čas, ak som to nestihla, tak sorry – malý dostal fľašu. A ako ho “štopkali”, keď nevypil svojich nadávkovaných 60 ml…. Možno si mnohé mamičky povedia, že predsa ja som jeho matkou a mala som teda možnosť zasiahnuť a rozhodnúť sa, ako budeme fungovať. Celý pôrod a aj to, čo po ňom nasledovalo bol jeden veľký šok. O domova a manžela som bola vzdialená 400 km (pôrod = prekvapenie počas výletu do Tatier :-)). Moje vytúžené bábätko bolo v inkubátore s problémami s dýchaním. V tom okamihu som preň chcela len to najlepšie – a verila som, že aj personál novorodeneckého chce to isté. Strávili sme tam tri týždne, posledný týždeň sme boli spolu na nadštandarde. Od prvého dňa som komunikovala s laktačnou poradkyňou a riadila sa jej radami. Na 100 percent až na tom nadštandarde. Vybrala ho z perinky, prikladala “skin to skin”…. Ale drobec nechcel :-D. Po príchode domov sme fľašku vymenili za kŕmenie cievkou po prste. Ja som odsávala a manžel kŕmil. Bola to veľká “pakáreň”, ale stálo to za to. Drobček sa jedného dňa prisal a už sa nepustil :-D. Kojím 9 mesiacov, synček je zdravý a plný života. A ja som na seba hrdá, že som to nevzdala a vydržala.
Všetkým mamičkám, ktoré sa ocitnú v rovnakej situácii – dá sa to zvládnuť. A nie je nič pohodlnejšie, ako vyhrnúť si tričko a kojiť. Žiadne odsávanie, žiadne popraskané ruky od večného umývania “náradíčka”…. A ešte dôležitá vec – vyhľadajte pomoc laktačnej poradkyne. Mne tá moja veeeeľmi pomohla. 🙂
Zeny, mali by ste bez pardonu uviest, ktore nemocnice to su, nech mamicky vedia, kde si dat pozor, pripadne sa im vyhnut uplne.
Ja som tiez ta stastnejsia a moje Predcasniatko tiez, dufam teda. Narodila sa v 28tt, a v nemocnici kde sa velmi akoze podporuje dojcenie nam velmi nepomohli. Len sa stale pytali, kojite? odstriekavate? ALE TO TREBA, ale nikto velmi nepomohol, ja viem, mali roboty vyse hlavy, ale zbytocne stresovali. Nastastie som mala vedla seba skusenejsiu mamicku (DIKY ANDY), ktora mi pomohla, poradila. Domov sme sice odchadzali s flasou, ale to len preto, aby sme vobec mohli odist, ale doma som potom uz len kojila, tiez 1,5 roka.
Som jednou z tych stastnych mam, ktorym sa podarilo kojit predcasne narodene babatko 🙂 Teoria je sice pekna, ale prax strasna. Vytrvala som len vdaka tomu, ze som mala skusenosti s kojenim riadne donosenej prvorodenej. Syn sa narodil v 34 tyzdni s porodnou hmotnostou 2300g. Lekari mi vyslovene zakazovali kojit ho, vraj je slaby, vycerpa sa, minie si tym vela lakorii. Citila som sa strasne. V nemocnici bol 10 dni, potom nas poslali domov. Nastastie nasa duchapritomna pediatricka u nas doma zahlasila koniec flasi. Maly sa chytil na prvy krat a koji sa dodnes, bude mat 1.5 roka…Dodnes nechapem, preco niektori lekari a sestricky boli taki nekompromisni. Neslo len o mojho syna, ale o vsetky babatka na oddeleni. S niekolkymi maminami stale udrziavame kontakt, vydrzali kojit tak mesiac a potom to vzdali.
Najhorsie na celej veci su tie nervy. Vy ste po porode, dieta neisty kazdy dalsi den a k tomu nervozne sestricky….My sme tam boli len tych 10 dni, ale su mamy, co tam stravia 2 mesiace…