VýživaDojčenie a mlieko

Ako sa pozeráme na nedojčiace mamičky?

 Mária Kopčíková   21.07.2015   0

Je vám ukradnuté, ako ktorá suseda živí svoje dieťa? Alebo s dešpektom pozeráte na ženu, ktorá v nákupnom centre vyťahuje pre svoje maličké bábätko fľašu s umelým mliekom?

V tomto článku nechcem riešiť výhody dojčenia verzus nevýhody umelej výživy (pre niekoho možno aj naopak...) Chcela by som sa venovať „psychičnu“ a našim postojom k obom skupinám žien – dojčiacim či nedojčiacim.

iStock

 

Načo to vlastne riešiť ...

Pred pár rokmi na českom webe rodina.cz prebehla búrlivá diskusia o prílišnom tlaku na dojčenie a o tom, ako sa cítia tie ženy, ktoré nemohli alebo nechceli dojčiť.

Diskusia vznikla na základe práce jednej laktačnej poradkyne - získala vyše 3000 respondentiek, ktoré sa vyjadrovali k danej téme. To, čo z tejto práce ako aj diskusie vzišlo, ma úprimne prekvapilo a keď som prvýkrát čítala niektoré príspevky, tak aj pobúrilo.

Veľa žien sa vyjadrovalo, že cíti z médií, od lekárov, poradkýň pri dojčení neustály tlak na to, aby dojčili, čím dlhšie a keď sa im to nepodarilo (alebo nechcelo), tak vnímali niečo ako „nie ste dostatočne dobré mamy, keď nedojčíte ...“

Nikdy neviete, ako sa kto dopracoval k umeláču

Musím sa priznať, že ešte stále cítim „šimranie“ na zátylku, keď vidím malého drobca s umelým mliekom a v duchu sa pýtam: PREČO??

V hlave sa mi preháňajú všelijaké myšlienky a stále si musím opakovať vetu, ktorú nám povedala MUDr. Mydlilová na kurze pre laktačné poradkyne: „Nikdy žiadnu mamičku neodsudzujte, neviete čím všetkým prešla, kým sa ku tej fľaši dopracovala“.

Nie som dokonalá a viem, že v akceptácií žien, ktoré sa rozhodli od začiatku nedojčiť, mám čo doháňať. Na druhej strane, naozaj poznám veľa mamičiek, ktoré si na svojej ceste dojčením prešli všeličím a cítili sa všelijako. Len málokedy dobre. Každá to zvládla po svojom, najlepšie ako v tej chvíli vedela a vládala. A za to si podľa mňa zaslúžia obdiv.

Preto si stále musím pripomínať onú vetu, rozmýšľať o tom, že možno práve táto žena veľmi dojčiť chcela, ale nedostalo sa jej podpory vo chvíli, keď ju potrebovala.

iStock

 

Dojčenie na piedestáli?

Za posledných 15 rokov sa v propagácií a podpore dojčenia urobilo veľmi veľa. Viacej sa o tom hovorí, píše, propaguje. Myslím, že miera, do akej sa to robí, je vnímaná ženami veľmi individuálne. Pre niektoré je to až príliš, pre iné je to stále málo. V tomto prípade asi nejakú rovnováhu nenájdeme.

Napriek tomu, že niektoré ženy majú pocit, že sa dojčenie príliš propaguje a ženy sú do neho často tlačené, v 6. mesiaci života je u nás výlučne dojčených len okolo 36% detí.

To podľa mňa nie je vysoké číslo a na základe neho by sme mohli usudzovať, že informovanosť mamičiek, ako aj propagácia dlhodobého dojčenia nie je zas až taká masívna. Naopak, propagácia náhrad materského mlieka je stále intenzívnejšia :-(

Často sú to boje

Keďže sa stretávam s maminami, ktoré riešia nejaké problémy s dojčením a často to nejde úplne hladko, vnímam veľmi intenzívne, ako ktoré z nich so svojou situáciou „bojujú“.

Áno, často mi to pripadá ako BOJ – za dobrú vec, nie zriedka proti presvedčeniu širšej rodiny, veľmi často sama so sebou... Niektoré maminy tento boj po krátkom čase vzdajú, iné urputne zápasia celé mesiace o každú kvapku mlieka pre svoje dieťa.

Nedovolila by som si odsudzovať prvú skupinku žien za to, že napríklad nevydržali 8 mesiacov odsávať mlieko pre svoje dieťa. Myslím, že naozaj každá to zvládla tak dobre, ako to len šlo, v rámci svojich psychických aj fyzických možností v danej chvíli.

iStock

 

Ako prežívame hraničné situácie

To, čo ma fascinovalo a fascinuje, je proces, v ktorom ženy dospievajú k svojim rozhodnutiam. Čo všetko ich ovplyvňuje, čo všetko im dokáže pomôcť alebo naopak ich zneistiť. Akú silu v sebe nachádzajú, často nepoznanú a posúvajú vlastné hranice.

Prirodzene ma zaujíma aj to, ako maminy prežívajú takéto – pre nich hraničné situácie a ako sa s nimi vysporiadavajú. A tiež či - ako propagátori dojčenia, vidiaci „samé pozitíva“, môžeme ženám v takejto situácií nejako ublížiť alebo na nich „tlačiť“.

Majkin príbeh

Keď Majka po prvý raz otehotnela, mala načítané všetko možné a bola presvedčená, že sa to „všetko tak pekne stane“. Dojčenie ako také veľmi neriešila a myslela si, že to pôjde samé, s prírodou.

Komplikácie ju však v poslednej tretine tehotenstva pripútali na nemocničné lôžko. Dieťatko priviedla na svet v 36. týždni, cisárskym rezom. Na čas tesne pred pôrodom si spomína ako na čas strachu o zdravie dieťatka.

Z narkózy sa prebrala na samotke, dieťatko je nepriniesli ukázať, tiež informovanosť o jeho stave bola nízka. Dostala inštrukciu odstriekavať mlieko, ale nikto jej neukázal ako to má urobiť. Až jedna sestrička to urobila pomerne tvrdým spôsobom. Počas ďalších troch týždňov si dieťa nemohla priložiť na prsník a mohla ho ísť pozrieť 2x za deň.

Thinkstock

 

S rozbiehaním laktácie mala problém od začiatku, mliečka bolo málo, podpora zo strany personálu slabá. Nakoniec sa lekári rozhodli jej laktáciu zastaviť, kvôli „popôrodnej depresii“. Sama Majka priznáva, že bola úzkostná a cítila sa mizerne, ale rozhodne by svoj stav nenazvala depresiou.

Spomína si na to, že nemala už chuť ani s lekármi komunikovať a vysvetľovať im, ako sa cíti, keďže z ich strany bola podpora minimálna. Hovorí: „dnes mi je nepochopiteľné, že som sa tomu tak poddala a že som sa nijako nebránila“.

Po prepustení z pôrodnice, cestou domov kúpila umelé mlieko. Keď čítala návod na použitie, bolo jej úzko. Pociťovala to ako zlyhanie, že nevie dať svojmu dieťaťu to najlepšie. Stále sa snažila čítať, dokonca pod vplyvom článku v detskom časopise sa po pár mesiacoch pokúsila laktáciu obnoviť, no neúspešne. Hovorí, že časopisy nakoniec iba zvyšovali jej výčitky.

Trvalo jej minimálne pol roka, kým si situáciu s dojčením prestala vyčítať a začala sa z dieťatka normálne tešiť. Rozmýšľa o situácií, keď jej bolo ťažko a hovorí, že nie je ľahké rozlíšiť, či problémy s dojčením boli dôsledkom alebo príčinou tejto situácie. 

Keď porodila svoje druhé dieťa, bola pripravená, že sa jej negatívna skúsenosť zopakuje. A potom neskutočne šťastná, že sa tak nestalo a ona si dojčenie užívala viac než dva roky. Dodáva, že keď sa na celú situáciu pozerá s odstupom, pri prvom dieťatku si potrebovala viac veriť, dostať lepšiu podporu v nemocnici a možno vedieť o tom, že existujú nejaké laktačné poradkyne. 

Budeme radi, ak sa s nami podelíte o vaše názory na „nedojčiace matky“. Ako ich vnímate? Ako sa vnímate?

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 4.5 z 5. Celkom 18 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
O AUTOROVI

Mária Kopčíková

Povolaním som psychologička a psychológií sa aj venujem vo svojej praxi v CPR KVAPKA.  Ako lektorka kurzov sa s rodičmi stretávam pred pôrodom, v podpore dojčenia, či príprave detí na školu. Prinášam témy, ktoré mi v praxi pripadajú dôležité. 
Najčítanejšie
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





Náš TIP
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised