Tandem na prsníku

Dobre si pamätám tie pohľady mojej mamy – zúfalé, naznačujúce moju šibnutú povahu, úpenlivo prosiace, aby som s tým prestala. Jednoducho sa na mňa nemohla pozerať.

Dodnes som presvedčená, že som sa správala slušne, v rámci noriem, v akých ma vychovala.

To, čo sa jej totiž zdalo nadmieru uletené, bol môj spôsob dojčenia. No ale – čo by ste na mojom mieste robili vy?

Dojčiť  som vždy chcela

a mala som na to x vážnych vedeckých argumentov. K tomu sme chceli viac detí, a tie prichádzali pekne v tých najprirodzenejších rozostupoch, aké sú možné. A mne bolo veľmi nedobre pri predstave, že by som mala to staršie z jedného dňa na druhý odstrčiť iba preto, lebo prišiel iný „stravník“.

(A to už nehovorím o fakte, že som vždy dojčila popri tehotenstve a nikdy som žiadne problémy z toho nemala… ale o tom niekedy inokedy.)

Kým pri prvom a druhom dieťatku som to ešte neriešila – môj najstarší bol predsa len pri dračom apetíte moje experimentálne dieťa aj v dojčení a v 13-mesiacoch sa aj mojou pomocou odstavil sám.

Ale potom to už pekne šlo.

Naša druhorodená bola odjakživa riadny tvrdohlavec a ja som nechcela, aby mala z odstavenia traumu. V čase, kedy sa narodil jej bráško, ešte veselo visela na prsníku aj ona – a čo teraz z tým?

Našťastie som mala a mám po ruke správnu maminu a ešte lepšieho človeka, ktorý mi robil v dojčení bútľavú vŕbu – a našťastie, bola v tom taká skúsená, že nikdy mi nepovedala: neviem, nedá sa, nepôjde to, nerob to.

Jeden telefonát pekne vyriešil to, čo som intuitívne tušila a tak som dostala presné inštrukcie – aj technického rázu – ako to s dvoma hladošmi rôzneho veku na dvoch prsníkoch praktizovať. Mala som radosť!

Cez deň sa dalo ešte deti vystriedať – pretože nepili naraz, aj keď je pravda, že tí starší si vždy prišli pricucnúť, keď drobec šlukoval. Vtedy stačilo, aby si starší postojačky vzal, čo chcel – a zväčša mu stačilo fakt len pár ťahov na upokojenie a istotu, že mama a mliečko mu ešte stále patrí, vrátane môjho pohladenia a nehy.

Hlavný  záber nastal večer, keďže ani jeden nevedel ešte zaspávať bez mliečka, a potom v noci. Večer bolo pre nás všetkých dôležité dobre sa usalašiť, pretože moje deti pili dlho. Druhým vážnym krokom bolo uložiť ich tak, aby sa navzájom nevyrušovali, nekopali a aby som mohla postupne toho spiaceho s manželovou pomocou presunúť na miesto nočného spánku.

Vystriedala som veľa polôh

vrátane futbalového držania, ale tým, že jeden mal už cca 2 roky a druhý bol maličký, to veľmi nebolo pre mňa dobré.

Nakoniec sme si našli tú svoju – turecký sed maminy opretej vzadu vankúšmi na sedačke, aby moja pravá ruka bola položená na opierke. Na pravú ruku sa usalašil ten starší hladoš a pil z pravého prsníka. Zhruba na miesto jeho kolienok som položila vankúšik, naň podložila moju ľavú ruku, na to išlo moje mladšie drobča zabalené v šatke, ktorú som veľmi rada používala na pokojné dojčenie a odkladanie bábätka.

No a dojčili sme

– deti sa nekopali, oboch som hladila aspoň prstom, popritom som im občas spievala, rozprávala, alebo len tak driemala.

Špecifickú fázu sme zažili v noci, keď náš tretí synátor mal už vyše dvoch rokov a na svet prišla naša štvrtá. Jakubko bol totiž prvé naše dieťatko, ktoré s nami spávalo – mal postieľku prisunutú k boku našej manželskej posteli. Keďže sa nevedel vzdať môjho mliečka, aj v čase, keď som dojčila Dorotku v noci, zavoňal a prišiel si na svoje. Občas to vyzeralo bizardne – ležala som na chrbte, z jedného prsníka mi na boku pil Jakub, z druhého – položená na mojom bruchu – Dorotka. Bolo to neuveriteľné, ale ani vtedy ma nič nebolievalo, ani chrbtica, na čo som pri prvých dvoch deťoch – dojčených posediačky na posteli v noci a odkladaných do postieľok mimo nás – tak veľmi trpela.

Odstavovanie starších prišlo vždy cca po pol-trištvrte roku súžitia s drobčekom, vždy v tom čase, keď už maličké začalo byť pri dojčení vrtivejšie a viac sa nechalo vyrušovať zvukmi a pohybmi.

Nie vždy sa mi to podarilo hneď: naša staršia dcéra potrebovala cca pol roka pokojného rozhovoru a tým sa posúval aj termín odovzdania mliečnej štafety – ale nakoniec pekne pochopila, že ak jej bračekovi rastú už zúbky (čo sme vizuálne zdokumentovali), potrebuje veľmi veľa mliečka… a ona už zúbky má!

Vždy som však rešpekovala vývoj dieťatka

a snažila sa s ním komunikovať v pokoji, dôležitý tiež bol dobrý vzťah k bábätku – našťastie sme s týmto nikdy problém nemali, žiarlivosť u nás neexistovala.

Na tandemové  dojčenie jednoducho nedám dopustiť- pomohlo totiž mne ako matke dať potrebnú nehu a zázemie staršiemu dieťatku po narodení bábätka a dať mu istotu, že je ešte stále „môj“ aj cez to mliečko. A myslím, že presne toto veľmi dobre cítili aj naše tandemové deti – že sú prijímané, že patria k sebe, že ich mama ľúbi a že sme jedna rodina.