Jonatán a ja – mesiac druhý

Aha, rastiem!

Rozdiely sú viditeľné: zaťaté pästičky sa otvorili, pršteky sa stali zvedavé, aj keď ešte hrkálku samé nechytia a vloženú ju udržia len krátko. Zato ruky a nohy sa hýbu rýchlosťou blesku, čo najlepšie vidno pri kúpaní – škoda len, že z vaničky po sestriných drobcoch sme už takmer vyrástli, očividne výrobcovia nepočítali s tým, že by niektoré dieťa mohlo rásť tak, ako my. Čo Jonatánko nevie predviesť rukami a nohami, to isto vie cez oči a ústa: neuveriteľná mimika, pohľady, vypleštené očká žiariace nadšením a pusa! Máme ho všetci ako kino a nevieme sa ho nabažiť, aj keď samozrejme aj on občas nie je „happy“, lebo – servis v brušku bol predsa len lepší, mama…!

Jonatán má teraz super futbalistický zostrih: vypadli mu prvé vlásky a je komplet na „ježka“ – a tak, ako sa veľmi podobá podľa všetkých na Vojtíška, jeden rozdiel tu už je: Jon je už teraz tmavovlasý, kým jeho brácho je stále na blond. Horšie je to s rastením nechtíkov – aj pri všetkej opatrnosti sme prišli k zástrihu na palčeku… a tak sme vyskúšali aj čistenie boľavého pršteka a náplasť, našťastie, rýchlo pominulo.

Dozvuky pôrodu

Krvácať nekrvácam. Menzes nemám. Ale predsa len cítim, že som na tom tak, ako Jon – len by som spala a spala a spala. Keď sa dá, bachnem sa do postele doobeda s ním, a tak ako na konci tehu, aj teraz sa hráme len na základnú obsluhu domácnosti, a keď sa podarí niečo navyše, skáčem po plafón. Ale asi je navyše toho dosť – už sme zvládli aj nejaké tie vyšetrenia so staršími deťmi, telefonáty kvôli domu, (čo už čakám, že sa mi o ňom začne aj snívať…), nový zámok na bránu na pozemku… A ozaj, nechcete kúpiť byt? Dobré športy pri malom bábätku, takže večer som rada, keď vidím jedným okom drahého, ako vyzerá a druhé už spí. Skoro na moje pomery, dávno pred polnocou. 

Moja psorkoastma sa trošku upokojila, hlavne vychytaním toho, čo mi vadí. Ale aj tak som ešte dvakrát prišla k opuchom a fľakom po celej tvári, takže som frčala ku kožnej, našťastie ma vzala len tak a dala nejakú tú prvú pomoc, nech nechodím strakatá. Na imunologiu čakám, kamoška mi po dobrom kontakte mala vybaviť prijatie u lekárky, kde vraj je bežná ročná doba čakania… no hádam nie… Jedno je ale isté: akonáhle sa nevyspím dosť, je to naspäť. Trošku problematické hlavne kvôli očiam, ktoré pri opuchu nič moc nevidia (na počítač a prácu ani náhodou) a následne kvôli Jonovi – prichádza tak o vychádzky cez obed, ktoré doslova miluje a slastne prespí. Ale snáď to bude zas kúsok lepšie… uvidíme o mesiac.

Viac ma trápi, že by som mala ísť na kontrolu po šestonedelí, ale k lekárovi, podľa ktorého som už vlastne klinicky mŕtva ja alebo Jon, sa mi ani náhodou nechce. Strata dôvery je vážna vec, budem teda musieť v pondelok zavolať Ľubke, nech mi z osadenstva v nemocnici poradí dobrú náhradu, keď im robí sestričku…

Ešte že tu mám detváky, ktoré sú zavesené na Jonkovi furt a nádherne ho opatrujú. Už teraz sú z nich úžasní parťáci, a Jon je z ich prítomnosti úplne rozbláznený od šťastia. Puberta, truc a iné veci, čo nás trápili, idú bokom – lebo Jon je ako katalyzátor dobra. A na ocka pôsobí ako životabudič… oni dvaja si nepotrebujú ani nič hovoriť, sú zohratí ešte z bruškovatých čias a ťahajú za jeden povraz…