Jonatán a ja – mesiac dvadsiatytretí

Premýšľam, či je to naozaj tak – veď len pred nedávnom (a mám pocit, že to fyzicky ešte cítim), som pred sebou nosila kotlík s drobcom, a on už čoskoro bude mať dva roky.

Navonok sa nič prevratné nestalo: Jon ešte stále riadne nerozpráva a na prvý pohľad je všetko po starom.

Pre nás však prišli zmeny, ktoré nie sú každodenné a tešíme sa z nich.

Tá prvá, pre mňa naj, je fakt, že Jonatánko začal konečne normálne jesť –

teda, aj čo do množstva, aj to, že už jedlo neopapre a neporozhadzuje, ba už nie je pravidlom, že je všetko a on v prvom rade poznačený jedlom. Paradoxom je, že to prišlo v čase, kedy s hryzením má problém kvôli neposlušným zubom – ale očividne si s tým poradil. Pre mňa to znamená menej umývania, prania a čistenia po každom jedle, hlavne dlážka bola drina.

Druhou dobrou správou je samostatnosť. Táto črta bola zrejmá u všetkých našich detí a Jon nie je výnimka v tomto veku. Najkrajšie je vidieť, ako sa mu to v hlave všetko ukladá a kombinuje a ako si vie v mnohých situáciách pekne sám poradiť, niekedy až príliš fiškusovsky, na čo musím dať pozor. Jeho experimenty majú totiž nevratný charakter, vďaka čomu nemám doma už skoro žiadne kvety v kuchyni na okne, a to som mala záľahu fialiek. Jon skúšal, ako držia listy. Už nedržia. Ani listy, ani kvetináče. Život je však neuveriteľne zábavný z jeho pohľadu, takže pokusov, ako čo funguje či nefunguje je veľa.

Treťou dobrou správou je fakt, že Jonatán sa naučil sústrediť. Je neuveriteľné ho pozorovať, ako číta alebo kreslí a ako do toho vloží všetko. Knihy miluje a už má svoju naj, ktorú sme museli aj zlepiť – rovnako, ako náš najstarší, nejaví o leporelá či podobné „prízemné“ knihy záujem. On šľape hneď po normálnych, ktoré síce obracia pekne (česť výnimkám), ale predsa len nie sú stavané na jeho nekonečné listovanie. Rovnaké sústredenie vie prejaviť pri začutí vlaku, pozorovaní kombajnu na poli, keď kosí kukuricu…

Štvrtá nádejná správa je, že experimentuje aj s redukciou na záchode, teda pýta sa cikať tam, hoci ešte úspechov nie je veľa, teším sa aj z mála a dúfam, že čoskoro budeme bez „batoha“.