Regula prináša poriadok: „spokojné rozdelenie vecí… zástup ľudí zjednotený určitým spôsobom“. Presne to som chcela, „spokojné rozdelenie“, a zredukovať všetky tie zdrvujúce úlohy materstva do jednej peknej pracovnej jednotky, s ktorou by som si vedela dať rady. V mojom chápaní som nevidela nijaký extrémny rozdiel medzi rehoľným spoločenstvom a rodinným spoločenstvom: vždy je tam matka predstavená (mama), postulanti a novici (tí malí, ktorých musí mama zdvíhať) a profesionálne sestry (staršie deti, ktoré môžu vypomáhať). Všetky rehoľníčky potrebujú jesť a spať, obliekať sa, modliť sa a robiť si svoju prácu. Tak je to aj s nami v rodine!

Na celom pojme životnej regule však bolo ešte niečo iné, čo som považovala za fascinujúce: to, že ma to malo priviesť aj ku svätosti. Hmmm… to by bolo niečo! Spokojný domov a zároveň byť bližšie k Bohu! Keďže naše povolanie je špecifickým volaním od Boha – určitá úloha, ktorá nám je na zemi zverená , plnenie tejto úlohy znamená uskutočňovať Božiu vôľu v našich životoch. Konať Božiu vôľu, pretože to od nás žiada z lásky k nemu, to znamená napredovať na ceste k svätosti, snažiť sa o dokonalosť. A tak som si uvedomila, že regula matky by mala slúžiť ako prostriedok na to, aby som si dala život dohromady, ako aj prostriedok na dosiahnutie svätosti cez povolanie manželky a matky.

Pozrime sa opäť na Matku Terezu a jej sestry. Povedali sme si, že ich

povolanie je láska k Bohu a láska k blížnemu, ktorého nachádzajú v najchudobnejšom z chudobných. Preto ich regulou je skúmať, čo to znamená, a ich rozvrh odzrkadľuje ich povolanie. Čas majú rozdelený podľa dôležitosti a špecifickosti svojej charizmy.

Keď začala Matka Tereza písať regulu, nezačala rozvrhom. Namiesto toho začala formulovať „princípy a duchovné ciele“, ktoré definovali úlohu Misionárok lásky. „Naším cieľom je uhasiť veľký smäd lásky Ježiša Krista našimi evanjeliovými sľubmi, slobodne sa venovať službe najchudobnejším z chudobných podľa vzoru a učenia nášho Pána, a tak ohlasovať Božie kráľovstvo osobitným spôsobom,“ vyhlásila. „Naším špecifickým poslaním je pracovať pre spásu a posväcovanie najchudobnejších z chudobných.“

Až vtedy, keď Matka Tereza konkrétne zadefinovala, čo robí a prečo to ide robiť, vypracovala jednoduchý rozvrh na základe tohto poslania –rozvrh, v ktorom podstatnú časť času sestier vypĺňala modlitba a práca pre chudobných. Z toho je zrejmé, že praktický efekt reguly je odzrkadľovať ciele a úlohu nášho povolania a mal by určovať, ako trávime čas.

Nuž, v minulosti som už vyskúšala rôzne rozvrhy, ale bolo to márne. Bolo to tak preto, lebo som sa snažila usporiadať si život podľa cieľov, ktoré neodzrkadľovali to, čo si vyžadovalo moje povolanie kresťanky, manželky a matky? Bol stres, ktorý som prežívala, následkom nerovnováhy mojich priorít? Keď sa spätne pozerám, vidím, ako často som mala vo všetkom zmätok! Vedela som vôbec, aké majú byť moje základné denné povinnosti? Napokon regula života sa týka najmä základných povinností. Ako som mohla vedieť, či som im dávala také miesto, ktoré si zasluhujú?

Ako teda vyzerala moja regula, keď som si všetko zorganizovala? Bolo to naozaj veľmi jednoduché. Malo to dennú a týždennú formu.  Od pondelka do piatka som vstávala o 6.45, nakŕmila mačky, postavila na kávu a zvyšný čas do 7.30, kým deti vstali, som strávila s Bibliou.

Od 7.30 do 9.00 sme sa poobliekali a umyli, upratali horné poschodie, pripravili a zjedli raňajky, upratali kuchyňu, pustili práčku, rozdelili vitamíny, vymenili plienku bábätku a umyli si zuby.

Od 9.00 do 10.15 sme sa pomodlili a robili si školské úlohy. (Dva až trikrát za týždeň chodíme teraz ráno na svätú omšu.)

O 10.15 som poslala deti von na prestávku a dala som ďalšiu várku do prania, siahla som po šálke kávy a pomodlila sa poludňajšie modlitby, zvyčajne žalmy alebo desiatok ruženca.

O 10.45 sa deti vrátili do domu a robili sme ďalšie úlohy do školy. Najmenšie deti sa v tom čase hrali s hračkami alebo pozerali video.

Od 11.45 do 12.30 deti upratovali, každé malo na starosti jednu izbu na prízemí, zatiaľ čo ja som varila obed; najedli sme sa a upratali kuchyňu. Dala som ďalšiu bielizeň do práčky.

Od 12.30 do 13.30 si deti potichu čítali/hrali sa vo svojich izbách, kým ja som sa pomodlila ruženec alebo sa venovala duchovnému čítaniu či rozjímaniu.

Od 13.30 som sa starala podľa toho, aký bol deň, o domáce práce alebo projekty, venovala som sa domácemu vzdelávaniu, plánovala som návštevy alebo stretnutia, pracovala som v záhrade, alebo som šila. Deti sa zvyčajne venovali nezávislému školskému projektu, potom sa hrali s mladšími súrodencami, robili si na počítači, pozerali vzdelávacie filmy, šili, maľovali alebo si skladali stavebnice z Lega

O 15.30 som poslala deti von a ja som mala prestávku na kávu/zotavenie.

O 16.40 som vošla do kuchyne. Do večere, ktorá bola na stole o 17.30, som strávila čas prípravou jedla a pečením na ďalší deň, skladaním bielizne, vyložením riadu z umývačky, prestieraním stola, varením obeda pre Philipa na druhý deň a prípravou kávovaru na ráno. Staršie deti mali voľno s mladším bratom a sestrou.

O 17.15 si každé z nich upratalo ešte raz izbu a predtým, než si sadli k večeri, porozdeľovali si všetku bielizeň do izieb.

Po večeri sme sa riadili malým pravidlom: nikto neodíde z kuchyne, kým nie je uprataná – vrátane môjho manžela. A tak to bolo väčšinou behom piatich či desiatich minút hotové. (Neskôr som prešla na rozpis domácich povinností na tabuľkách na stene pre každého člena. Časom sme zistili, že to trvá veľmi dlho, a tak to všetci zvyčajne urobíme pekne spolu a rýchlo. Hoci tabuľky sú stále vyvesené na stene a v prípade potreby môžu deti vykonať práce nezávisle.)

Potom som mala čas ísť na prechádzku, navštíviť Najsvätejšiu sviatosť, vrátiť sa a zahrať si na klavíri. Medzitým si deti odložili šaty, malivoľno alebo sa okúpali a pripravili do postele.

O 19.30 sme sa v rodine pomodlili a pred 20.00 bol čas, aby deti išlispať. Po čase som začala ukladať deti spať postupne podľa ich veku.

Zvyšok večera som sa venovala Philipovi, alebo som pracovala na projektoch šitia, alebo sa venovala iným záujmom. Našla som si tiež čas na štúdium viery alebo povolania. Zriedkakedy som pozerala nejaký televízny program.

Väčšinu večerov o 22.00 som sa pripravovala na druhý deň. Vyprázdnila som umývačku, rýchlo upratala, čo zostalo nedokončené na prízemí, odložila som si bielizeň do šatníka, ak to už Philip neurobil, a postarala som sa o osobnú hygienu. Pár minút som sa venovala modlitbe a čítaniu, kým som si o 22.30 ľahla spať.

V soboty som časový rozvrh uvoľnila. Uistila som sa, či v ňom je zahrnutá ranná, poobedňajšia a večerná modlitba, udržiavala som základn poriadok a starala sa o kuchyňu a bielizeň. V soboty chodievali deti na spoveď, a to raz alebo dvakrát za mesiac. Zvyšok času som mala pre seba.

Každú druhú sobotu som trávila deň vonku. Bol to môj deň matky. 

V nedele som na radu môjho duchovného vodcu mala iba tri ciele: veľa Boha, veľa rodiny a veľa odpočinku! To bolo ľahké! V nedeľu večer sme všetci rýchlo upratali pred spoločnou modlitbou. 

Taký bol náš denný rozvrh. Existovali aj týždenné plány. Pondelok a piatok som držala svätú hodinu v kaplnke ustavičnej adorácie v našej komunite. V piatky sme upratovali prízemie – utierali prach, vysávali a umývali podlahu – po čom vždy nasledoval filmový večer s malinovkou a zemiakovými lupienkami. Každé druhé sobotňajšie ráno, keď som netrávila čas vonku, sme upratovali horné poschodie vrátane výmeny posteľnej bielizne. Philip a ja sme mávali v tom období dvojtýždňové večeradlo.

Spoveď som mávala každý druhý týždeň, keď som trávila čas mimo domu.

S duchovným vodcom som sa stretala raz do mesiaca. Vo štvrtkové večery som vyúčtovala šekovú knižku a zaplatila účty. V stredy pred dvojtýždňovým dňom výplaty som odmrazila a vyčistila našu starnúcu chladničku a mrazničku a urobila nákupné zoznamy. S priateľmi, ktorí tiež vzdelávajú deti doma, sme sa dohodli, že si deti raz či dvakrát do týždňa „vymeníme“. V tieto dni, keď boli deti preč, som si vybavovala nevyhnutné stretnutia alebo pracovala na špeciálnych domácich projektoch. Zo všetkého, čo sa dalo, som urobila rutinu. Ušetrilo ma to od ustavičného organizovania vecí.

Pripustila som, že mi rozvrh môžu narúšať mimoriadne situácie a ďalšie skutočnosti. V dni, keď mi ochorelo dieťa, alebo som bola celú noc hore, či sme mali nečakane spoločnosť, som fungovala v „režime údržby“. Vtedy som sa snažila, aby boli urobené tie najnevyhnutnejšie veci, aj keď to zasiahlo do môjho voľného času. Pre mňa to boli modlitba, jedlo, bielizeň a upratovanie a deti mali mať urobenú aspoň matematiku a čítanie, ak neboli choré. Aj vtedy, ak bola celá rodina vystresovaná a dostala ponorkovú chorobu čo sa stáva, ak vzdelávate deti doma , som do mojej reguly začlenila možnosť nechať všetko tak a stráviť deň zaujímavými vedeckými pokusmi, alebo pre zmenu vyjsť von z domu. Osobné záujmy mojej rodiny boli na prvom mieste.

Napokon regula je nástroj, nie tyran. Rozvrh je pre rodinu, nie rodina pre rozvrh. Jediná vec, na ktorú som dávala pozor, bola, aby sa tento rozvrh nestal zákonom. Musela som sa naučiť byť pružná, ale nie taká pružná, aby som sa v mysli dostala dlhodobo opäť mimo rozvrhu!

Tieto základné časové úseky, ktoré pokryli všetky potreby nášho denného života, sa stali viac-menej stálymi, odkedy som začala dodržiavať moju regulu. Plánované časy sú dosť pevné, hoci teraz už netrvám na tom, aby sme začali obedovať presne o 12.00, keď už viem, koľko času veci zaberú.

Jedno sa ukázalo ako veľmi dôležité: ponechať si dostatok času na dokončenie rôznych úloh; inak vo mne vznikal stres 

Na začiatku som trávila dosť času prispôsobovaním rozvrhu a odhadovaním, čo funguje a čo nie, a každú jeseň som rozvrh upravovala tak, aby vyhovoval meniacim sa požiadavkám a schopnostiam mojich detí. Keď deti vyrástli, mohli už napríklad vypomáhať v kuchyni s prípravou jedla. Kým v minulosti som varila všetky jedlá ja, zvláda teraz Anna s inštrukciami výborne navariť večeru pre rodinu niekoľko ráz za týždeň. Ona aj ostatné deti pomáhajú s prípravou obeda. Pridelím im prácu, ktorú zvládne každý z nich, a ja robím to, čo viem urobiť iba ja. Takto môžem slobodnejšie splniť ďalšie a náročnejšie úlohy, ako objednať návštevu u lekára či oznámkovať úlohy z matematiky.

Počas ďalších mesiacov som vypracovala praktické stránky reguly a krok za krokom som ich zavádzala do života. Spomínam si na prvé leto, keď sa Philipovi začali prázdniny, a tak sme sa rozprávali, ako bude tráviť prázdninový čas. Mala som všetky veci v takom poriadku, že som sa mu mohla úprimne pozrieť do očí a povedať: „Okrem kúpania najmenšieho dieťaťa po večeri ti nezostala žiadna domáca práca. Možno by si sa mohol zamerať na iné veci okolo domu, alebo postaviť verandu.“ Predstavte si – poznáte nejakú ženu so zdravým rozumom, ktorá by manželovi povedala, že nepotrebuje jeho pomoc na dome? Ale bolo to tak.

Veci išli tak hladko, že som nepotrebovala žiadnu pomoc navyše. Celkom prvú vec, ktorú som spozorovala, bol poriadok v dome. (Celkom prvú vec, ktorú zbadal Philip, boli šaty každý deň odložené v skrini a už nemusel zháňať ponožky!) Dom bol čistý. Všetko malo svoje miesto. Bolčas na všetko.

Dôsledkom toho sa moja myseľ oslobodila od tisícky starostí a obáv. Zatiaľ čo predtým by som sa uprene rozhliadala po dome a rozmýšľala, do ktorej úlohy sa mám skôr pustiť, a kým by som na jednej pracovala, znepokojovali by ma stovky ďalších, ktoré by do toho prišli, teraz som presne vedela, kedy musí byť každá úloha v mojom domove hotová. Vedomie, že upratovanie bolo na rade tesne pred večerou, mi zabránilo v tom, aby som po celý deň neprestajne upratovala. Vedomie, že pranie sa robí ráno, ma uchránilo od stresu z toho, že som videla špinavú bielizeň v koši každý večer.

Keďže som vedela, že umývanie dlážky sa robí v piatok, neznepokojovalo ma toľko, keď vo štvrtok večer bola dlážka špinavá. Keďže bol čas a miesto na všetko, zostali mi „voľné“ chvíle, ktoré som si nemusela naplánovať na drobné práce.

Prestala som myslieť na všetky tie povinnosti, ktoré ma zaťažovali, a dokázala som sa sústrediť na prítomnú chvíľu v plnosti a slobodne.Zistila som, že regula matky mi priniesla do života vyrovnanosť. Zatiaľ čo predtým sa mi zdalo, že mám urobiť nekonečný zoznam prác, teraz som zistila, že mám dostatok času na tiché čítanie alebo na kartovú hru s deťmi.

Keďže každá z piatich priorít udržiavala v rovnováhe dôležité potreby, žiadna stránka života neprevážila tú druhú. Každej potrebe v mojom povolaní a mojom osobnom živote bol venovaný spravodlivý podiel času. Od toho času som objavila veľké množstvo záujmov v mojom dennom živote, ako aj skutočný voľný čas. Život nebol iba samá práca alebo samá hra, ale bol zdravo popretkávaný obidvoma. To značne znížilo moju hladinu stresu a viedlo k väčšiemu uspokojeniu z toho, že som doma.

A deti? Deťom sa darilo. Prestali žiť to, čo nazývam „syndróm televízneho seriálu“, v ktorom nemali stanovený rozvrh na večer, takže boli v pokušení sledovať bezcieľne jeden seriál za druhým, a preto nemali dostatok času na robenie niečoho zmysluplnejšieho. Teraz mali namiesto toho plán na každý deň. Vzdelávanie detí doma na vysokej úrovni, domáce práce, zábava, modlitba a čas osobného voľna, to všetko sa naozaj zvládalo.

Nicky, môj najstarší syn, prišiel ku mne a povedal mi: „Vieš, mami, naozaj mám dobrý pocit, keď urobím svoju prácu!“ a „Vieš, mami, ak budeme udržiavať poriadok, budeme mať menej práce v deň upratovania. Prečo to nerobíme takto?“ Áno, to bol môj šesťročný génius!

Ďalšiu vec, ktorú nám regula priniesla, by som nikdy nepredpokladala: obmedzilo to hašterenie a dohadovanie sa s deťmi. Keďže bol teraz čas na všetko, nezasahovala som im do voľného času, aby mi pomohli s drobnými prácami. Voľný čas bol naozaj voľný čas a mrzutosti sa (väčšinou) skončili, pretože vedeli, čo sa od nich očakávalo a kedy sa to očakávalo. Regula a kolobeh práce a odpočinku, hry a modlitby boli pre nich stimulom, aby dokončili svoju prácu; a mali dostatok času na to, aby ju urobili dobre.

Keďže vedeli, že drobná práca bude hotová za pätnásť minút, pozerali sa na to z iného uhlu pohľadu. Vedeli, že nepríjemná práca, ktorú im mama zadá, bude mať hranice – pretože utrpenie je vždy menšie, keď zistíte, že nebude trvať večne!

Keďže som bola už desať rokov vydatá, nemala som čas niekoľko rokov skúmať svoje povolanie tak dôkladne, aby som mohla vypracovať dokonalú regulu, ktorá by ma okamžite voviedla do dokonalého poriadku a dokonalej svätosti. Tak som sa rozhodla, že začnem hocikde a budem študovať krok za krokom. Vytvorila som si úvodný rozvrh, ktorý mi priniesol vyváženosť a poriadok a zároveň mi umožňoval študovať moje povolanie do väčšej hĺbky.

Neskôr som zistila, že to isté vlastne robia aj rehoľníčky! Ak vstúpi novicka do rehole, ihneď začne dodržiavať rozvrh reguly, aby pripojila svoju činnosť k tej, ktorú robia ostatné sestry. V nasledujúcich rokoch však študuje regulu, jej zásady a ciele, aby urobila duchovnejšou svoju každodennú rutinu a pozdvihla význam niekedy všedných vecí.

A ako raz povedala Matka Tereza, keď učila svoje sestry o regule, bolto duchovný princíp reguly, na ktorý bolo potrebné klásť dôraz. A tak keďže som mala základný rozvrh v poriadku, spomenula som si, čo som sa za tie roky naučila o piatich „P“, a začala som na nich vedome pracovať. Potrebovala som lepšie pochopiť duchovný princíp mojej reguly matky, aby som zachytila zmysel toho, prečo som to všetko robila.

Chcela by som sa s vami podeliť s niečím, čo som sa naučila o svojom povolaní ako kresťanská manželka a matka v udalostiach a okolnostiach môjho života. Poskytnem vám základné rady, ako si môžete vytvoriť vlastnú regulu matky. A keďže Cirkev vždy zdôrazňovala dôležitosť duchovnej stránky reguly, jej podstatu, chcela by som vám ukázať, ako som pochopila cieľ svätosti tak, ako ho môžete hľadať a žiť v manželskom povolaní.