Zo životaKnižka: Mamy v jednom kole ...

Prvá kapitola. Dosiahla som bod zlomu.

 Holly Pierlot   27.11.2011   5

Bola sobota prvého januára 2000. Zatiaľ čo zvyšok sveta oslavoval úsvit nového tisícročia, búchala som päsťou po kuchynskom stole a dávala ultimátum svojmu manželovi Philipovi.

„Pošleme deti do školy... v pondelok!“ Rozmyslela som si to. Už to viac nedokážem znášať a on ma v tom nezastaví.

Asi štyri roky sme učili deti doma, no v poslednom čase sa situácia zhoršovala a bola som úplne znechutená. Za posledných pár mesiacov, čo sa nám narodilo najmladšie dieťa, som sa cítila čoraz viac zaplavená svojimi povinnosťami, takže som už nemala čas ani energiu spĺňať všetky požiadavky, ktoré boli na mňa kladené.

Mala som dcéru Annu štvrtáčku, ktorej sa práve otváral celý svet. Chcela som ju sprevádzať na tejto ceste a spolu s ňou prežívať zázrak a radosť z jeho poznávania. Mala som šesťročného syna Nicholasa, ktorý sa učil čítať, a ja som si ho chcela privinúť k sebe vo veľkom útulnom kresle, kde by sme spolu čítali a rozprávali sa. Moja štvorročná dcéra Jessica ma potrebovala, aby som ju trpezlivo učila zaväzovať si šnúrky na topánkach, a môj nebojácny dvojročný syn Luke potreboval, aby s ním mama lozila po dlážke, šteklila ho a bláznila sa s ním a potom ho nežne objímala a bozkávala.

A chcela som si pritúliť v tichosti aj svoju štvormesačnú Virginiu, moje ľúbezné bábätko, ktoré sa pri mne vždy usmievalo a spokojne si bľabotalo.

Túžila som tráviť čas s každým z mojich detí. Nijako sa mi to nedarilo.

V srdci som túžila tráviť čas osobne s každým z mojich detí. Nejako sa mi to však nedarilo. V mojom dome bol neporiadok ako v tanku, domáce práce sa mi hromadili a nemali konca kraja. Ak som urobila veľké upratovanie, pred večerou môj dom opäť vyzeral ako po výbuchu. Ak som venovala čas jednému dieťaťu, zdalo sa, ako keby v tom čase všetky ostatné potrebovali moju pozornosť. Cítila som sa, ako keby som mala tri zamestnania na plný úväzok – materstvo, domáce práce a vzdelávanie detí doma – tri plné pracovné úväzky, a ani jeden z nich som nedokázala naplniť.

Nedostatok financií a osamelosť...

A ako by to nestačilo, stále sme mali nedostatok financií. Naša sedemčlenná rodina sa snažila vyžiť z manželovho skromného učiteľského platu. Bolo pre mňa bežné, že som čakala päť či šesť mesiacov, aby som mohla urobiť potrebné nákupy. Náš karavan sa pokazil a ja som sa obávala ďalšej dlhej kanadskej zimy. Nemohla som sa totiž dostať von navštíviť priateľov, alebo si niekam vyraziť s deťmi.

Bola som veľmi osamelá. Philip bol celý deň preč v práci a chýbal mi. Deň čo deň som pozerala na hodiny, stopovala som jeho príchod domov a bojovala s nepochopiteľnými pocitmi hnevu, ak prišiel čo len o minútku neskôr. Počas dňa bola väčšina ľudí z našej ulice v práci alebo v škole, alebo na cestách, takže som nemala susedku, ku ktorej by som si mohla odskočiť (najmä s piatimi deťmi). Ani pošta nám nechodila, takže som sa nemohla porozprávať ani s poštárom! A ako vrchol toho všetkého sme v tom čase nemali nikoho, kto by nám postrážil deti.

Keby mi tak niekto pomohol...

Áno, bola to poriadne pochmúrna vyhliadka do budúcna. Spomínam si, ako som každý deň chodila hore-dolu po kuchyni a hovorila som si: „Keby som len zohnala niekoho, kto by mi pomohol upratať dom...“ „Keby mi niekto prišiel postrážiť deti na pár hodín, aby som si mohla upratať izby na poschodí...“ „Keby som len mohla kúpiť viac polotovarov, aby som ušetrila hodiny strávené v kuchyni...“ „Možno keby som sa vrátila do práce...“ Tieto myšlienky mi nedali pokoj. Cítila som sa ako v labyrinte s vysokými tehlovými múrmi. Horúčkovito som behala po chodbách, hľadajúc riešenie, aby som sa vyrovnala aspoň s jedným z problémov. No za každým jedným rohom som vrazila iba do ďalšieho tehlového múru. Nenachádzala som východisko z tohto labyrintu. 

Dávala som vinu za tento nenormálny stav vzdelávaniu detí doma. Jediné riešenie, ktoré som videla, bolo poslať deti do školy. Musela by to však byť svetská škola (na Ostrove princa Eduarda, kde žijeme, nie sú katolícke školy), a to bolo proti môjmu presvedčeniu o dôležitosti kresťanského vzdelania. Nezvykla som ignorovať svoje presvedčenie, ale už som dosiahla bod zlomu.

Preto som sedela pri stole v tú prvú sobotu nového tisícročia, búšila som päsťou po stole a dávala som ultimátum svojmu manželovi. Nič ma v tom nezastaví, povedala som – ani Philip, dokonca ani Boh! Philip sedel potichu – myslím, že v tom stave šoku sa dosť ovládal – a iba jemne vyhlásil: „Dobre, pošleme deti do školy, ak chceš, ale myslím si, že by si mala ešte krátko popremýšľať, či to je to najlepšie pre našu rodinu.“

„Nie! Nie! Nechcem o tom znovu premýšľať! Už som to urobila!“ Kričala som. V tej chvíli som to musela prenechať na Philipa a Ducha Svätého, ale ani jeden z nich ma nepresvedčil, aby som to rozhodnutie odložila o jeden týždeň. Philip navrhol, aby som to všetko predniesla v modlitbe Bohu, aby som pochopila, čo odo mňa Boh chce. Veľmi zdráhavo som súhlasila, hoci som bola presvedčená, že sa nič nemôže zmeniť, keďže som sa roky modlila a nič sa nezmenilo.

A tak som sa začala modliť

A tak som sa začala modliť, alebo lepšie povedané, trošku som sa otvorila čomukoľvek, čo mi Boh chcel ukázať. A v utorok v jednom úryvku z Písma Ježiš ku mne prehovoril – alebo skôr by sa dalo povedať – zasiahol ma ako blesk z jasného neba. 

„Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých. A keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: ,Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.´ Ale Ježiš im povedal: ,Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!´ Oni mu vraveli: ,Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby.´ On povedal: ,Prineste mi ich sem! Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom. Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín. A tých, čo jedli, bolo asi päťtisíc mužov okrem žien a detí´ (Mt 14, 14 – 21).

Boli tu učeníci, ktorí sa uprene dívali na ten veľký zástup. Poznali všetky potreby tých ľudí a veľmi dobre vedeli, že ich nemôžu naplniť. Jediným riešením, ktoré videli, bolo poslať tých ľudí preč. A v tom úryvku som sa našla. Videla som mnohé úlohy a potreby môjho domova – mojich detí, môjho manžela, domáceho vyučovania, o sebe ani nehovorím – a jediné riešenie, ktoré som videla, bolo poslať deti preč.

Keď však učeníci predniesli svoje starosti Ježišovi, Ježiš im povedal, aby sami nasýtili zástupy. Učeníci museli byť úplne udivení, lebo si uvedomovali, že je nemožné splniť takúto úlohu. Aj ja som spoznala neuskutočniteľnosť mojej úlohy. No Ježiš aj tak chcel odo mňa, aby som to urobila.

A potom sa mi rozjasnilo. Nebolo to päť skromných chlebov a dve ryby od apoštolov, ktoré nasýtili zástupy, ale ich ponuka spojená s Ježišovým požehnaním.

A Ježiš mi povedal, aby som mu dala tých svojich päť chlebov a dve ryby, moje bezvýznamné úsilie, a on ich požehná a potreby mojej rodiny budú naplnené.

V tej chvíli som sa vznášala vo výšinách, opäť som bola presvedčená o tom, že v spojení s Božou milosťou zvládnem splniť výzvu byť doma spolu s mojimi piatimi deťmi a aj ich doma vzdelávať. V ten deň sa v mojom srdci udiala významná zmena a pustila som sa do toho všetkého s novým postojom. A teraz, myslela som si, bude už všetko v poriadku. 

Ale nebolo.

Prešlo niekoľko mesiacov a situácia sa nezmenila. Neprestajne som sa cítila preťažená všetkými povinnosťami. Stále som cítila, že sa nemôžem venovať vzdelávaniu detí doma tak naplno, ako by som chcela. V mojom dome bol ustavične neporiadok. Stále sme nemali peniaze. Veci boli tak isto bezvýchodiskové ako predtým. Bola som zmätená. „Ježišu, povedal si mi, že požehnáš moje úsilie!“ Zápasila som so sklamaním a cítila som sa Bohom oklamaná. Vedela som, že to nie je možné, ale bola som slepá. Znovu som podľahla znechuteniu. „Ježiš, prečo mi nepomáhaš?“

Čeliť poriadku

 

Bol už mesiac máj a čas na Výročnú konferenciu o domácom vzdelávaní, ktorá sa konala blízko môjho domu na Ostrove princa Eduarda a kde som mala hovoriť na tému Dojčatá, batoľatá a vzdelávanie detí doma. Mala som starostlivo vypracovanú reč – ktorú som si, prirodzene, zabudla vziať so sebou. A ako som tam sedela na ranných prednáškach, srdce mi bilo čoraz prudšie. „Kto som ja, aby som sa postavila dopredu a niekomu rozprávala o domácom vzdelávaní? – Ja, ktorá v tom úplne zlyhávam? Čo by som tak mohla povedať?“ Všetky body, ktoré som si zapamätala z mojej starostlivo vypracovanej prednášky, som pokladala za bezvýznamné; všetky logické rady a praktické tipy, ktoré však nedávali odpoveď na moju otázku.

A keď prišiel rad na mňa, aby som prehovorila, postavila som sa pred ľudí a na úvod som vyhlásila: „Predchádza ma neúspech.“ A pokračovala som tak, že som im rozpovedala o všetkých problémoch, ktoré som zažila, o všetkých pochybnostiach a rozčarovaní. Keď som prešla pohľadom na malú skupinku tvárí, zbadala som, že niektoré ženy mali tváre zamračené od zmätku – tie nechápali, čo prežívam. Na tvárach iných som však objavila prikyvujúci súhlas, náznak toho, že sa ich moja skúsenosť hlboko dotkla.

Ba dokonca zopár žien malo v očiach slzy. Uvidela som ženy, ktoré poznali tieto zápasy a utrpenie. Všimla som si, ako už len samotné vedomie, že v tom neboli samy, že niekto dôverne chápal ich súženie, im prinieslo upokojenie a útechu.

Svoju reč som zakončila slovami: „A tak mi Pán sľúbil, že požehná moje úsilie, takže tu stojím pred vami a čakám, že tak aj urobí.“ Potichu som sa vrátila na miesto.

Potom prišiel rad na ďalšieho prednášajúceho. Vystúpila Alice, prekypujúc nadšením a energiou – energiou, ktorú som ja roky necítila a bola som si istá, že sa ku mne ani nevráti. Hneď som začala byť voči nej podozrievavá!

Začala so svojou energickou prezentáciou, v ktorej hovorila o radostiach organizovania domácnosti založeného na niečom, čo malo názov Manažment vlastnej domácnosti (MOTH program). Zdalo sa, že to má všetko pekne usporiadané; povedala, že jediná vec, na ktorú si celkom nenašla čas, je utrieť prach z klavíra! Poslucháčom padli sánky od nedôvery a údivu. Ja som tam sedela a polovicu času som sa snažila objaviť niečo kompromitujúce na jej prednáške. „Určite nemá veľa detí,“ pomyslela som si. Nuž, to mi nevyšlo. Mala štyri. „Jej deti sú určite všetky staršie ako tie moje,“ oponovala som v duchu. Ale nie, zistila som, že má deti približne v rovnakom veku ako ja. „Tento program je určite nový a ona sa necháva unášať prvotným nadšením,“ domýšľala som si. Ale nie, už na ňom úspešne pracovala viac ako tri mesiace, čo bol v porovnaní s mojím odhadom odvážny čin.

Každý z mojich pokusov skompromitovať ju vo svojich očiach stroskotal, a tak som sa usadila a zdráhavo som ju počúvala. Ďalej rozprávala o denných rozvrhoch. Pozrime sa na to! Už som sa toľko ráz snažila naplánovať si denný rozvrh, ale jeden za druhým stroskotali. A okrem toho nebola som človekom, ktorý si veci plánuje; nechcem predsa prežívať každý deň to isté, lebo sa zbláznim. MOTH program však prinášal zaujímavý podnet, o ktorom som nikdy predtým neuvažovala. Vždy som si plánovala pre seba aj deti rovnaké činnosti tak, aby sme robili upratovanie domu spoločne, alebo spoločne oddychovali, rozprávali rozprávky a podobne. No program MOTH plánoval každého člena rodiny osobitne tak, aby každý člen mohol robiť niečo iné v rovnakom čase. Program vypracoval jednotlivé rozvrhy prác tak, aby to vyhovovalo každému členovi.

Tu bol predo mnou nový kreatívny nápad! Stále som však nemala o to záujem, pretože niekde v hĺbke môjho srdca mi stupeň môjho znechutenia nahováral, že to nikdy nebude fungovať. A aj tak som už nemala energiu nazvyš, aby som vyskúšala niečo nové.

Nasledujúci deň, v nedeľu poobede, som opäť sedela frustrovaná v kresle v obývačke. Deti boli okolo mňa a dožadovali sa mojej pozornosti: „Mami, zahráš si so mnou karty?“ „Nie, ja sa s ňou chcem hrať!“ „Mami, sľúbila si, že nám prečítaš rozprávku!“ „Mami, nepôjdeme namiesto toho niekam na návštevu?“ A ešte k tomu bol celý dom „vyzdobený“ v dekoratívnom štýle, ktorý som nazvala „Ranný koloniálny chaos“: ponožky, topánky, deky, hračky, knihy, papiere, vankúše a mačacia srsť skrášľovali dlážku v obývačke; riady so  zvyškami jedál z minulej noci boli nakopené v dreze vedľa riadov z raňajok; bielizeň vytvorila v kúpeľni mohutnú horu; a spálne – nuž, radšej som zatvorila oči, keď som schádzala dolu schodmi. „Možno, že nemám rada rozvrhy,“ pomyslela som si, „ale ani toto rozhodne nebudem tolerovať!“

Usudzovala som, že ak mi Boh dal nejakú prácu a on je Bohom poriadku, a ak mi rozvrh pomôže dosiahnuť poriadok, a zároveň ak moje súčasné metódy nezaberajú, potom by som asi mala pouvažovať o zostavení rozvrhu. Znovu sa mi v mysli objavili staré námietky: Som priveľmi „spontánna“, aby ma „obmedzoval“ nejaký rozvrh, uvažovala som. Rozvrhy sú také... obmedzujúce.

Teraz som však dostala inú odpoveď.  Rozvrhy môžu byť obmedzujúce, premýšľala som, ale chaos obmedzuje ešte viac. Moja pestovaná spontánnosť by bola zbytočná, keby som nemala energiu alebo čas, aby som sa z nej tešila.

Predsavzala som si, že vnesiem poriadok tam, kde vládol chaos, a ak si to vyžadovalo zostaviť si rozvrh, nech sa tak stane.

Úplná oddanosť svojmu životnému stavu

Do nedeľňajšej noci som bola pripravená. Zhodnotila som, čo potrebujem. Posúdila som, čo potrebujú deti. Zhodnotila som, čo potrebuje dom,manžel a mačky. Bolo to zamotané a odrádzalo ma to viac než dosť. V pondelok som však začala zavádzať základný rozvrh, ktorý mal pokryť najväčšie potreby.

Bum! Fungovalo to! Hneď v prvý deň! 

Do poludnia toho prvého dňa sa vyprala bielizeň a odložila naspäť do šatníkov; dokončili sa všetky školské povinnosti detí. Dom nebol hore nohami, pretože deti sa konštruktívne venovali iným veciam a Luke neplakal celé doobedie pre nedostatok pozornosti. 

V čase večere bol dom ešte stále čistý. Naozaj čistejší. Päťročná Jessica poutierala dlážku v obývačke, na chodbe a v triede. Šesťročný Nicky povytriasal rohožky pri dverách, pozametal a uložil rohožky na miesto.

Osem ročná Anna napiekla muffiny na raňajky na dva dni. A navyše deti bavilo pol hodinu si potichu čítať, hrať sa na počítači, stavať rôzne stavebnice Lega, strávili hodinu vonku a každé vytvorilo nejaké umelecké dielko. A celé to zavŕšili zaslúženým videom Kúzelný školský autobus (je to vedecký žáner, veď viete). 

V čase, keď chodia spať, boli deti, dom aj mama čistí a spokojní. Predstavte si to! Rozhodujúcim faktorom bolo to – a spomeňte si, že som rada spontánna a slobodná –, keď som zistila, že mám počas dňa hodiny na to, aby som premýšľala a plánovala môj nový rozvrh. Hodiny času, ktoré mi už mali v živote zostať natrvalo: hodiny na to, aby som odpočívala, venovala sa svojmu domácemu podnikaniu, upratovala podkrovie či vysádzala záhradu, alebo sa maznala s deťmi... alebo na to, aby som bola spontánna.

Pri modlitbe v ten večer ma osvietilo: dostala som odpoveď na to, prečo mi Ježiš „nepomohol, ako mi sľúbil“. Pochopila som, že Ježiš je dokonale ochotný požehnať moje úsilie, ale najprv musel mať to úsilie, aby ho požehnal. Musela som urobiť všetko, čo bolo v mojich silách, aby som splnila svoje povinnosti. Musela som dať päť chlebov a dve ryby – nie tri chleby, ani dva chleby. Musela som vydať všetko zo seba na úlohu a misiu, na ktorú som bola povolaná, nie náhodne, ale v plnosti, systematicky a celkovo. Ježiš odo mňa žiadal, aby som sa oddala v plnosti svojmu poslaniu.

Chápala som, že táto odovzdanosť presahovala domáce práce a nemohla sa obmedzovať iba na vedenie môjho domova. Čo Ježiš odo mňa chcel, bolo spojiť všetko, čo som sa naučila od neho, ale aj zo štúdia o tom, čo to znamená byť kresťanom, ženou, manželkou, matkou a zároveň členom Cirkvi a spoločnosti. Chcel, aby som analyzovala svoje poslanie, aby som pochopila, na akú úlohu ma povoláva, a potom to uskutočňovala v živote. Hovoril o úlohe života, ktorá ďaleko presahuje rozvrh domácich prác; o celkovom a dôkladnom usporiadaní každej oblasti v mojom živote.

Vedela som už, čo Ježiš chcel. Nemala som však ani potuchy, kam ma to zavedie.


Ďalšiu z 10. tich kapitol knižky Holly Pierlot, Mamy v jednom kole  vám prinesiem opäť v nedeľu, o týždeň. 

Viac o knihe najdete na:   

 

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 4.3 z 5. Celkom 10 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
Najčítanejšie
Komentáre k článku
Zuzana napísané 08.11.2015 15:30

Mala som problem docitat dokonca... To som jedina,kt. tu nieco nesedi?

 

5-rocna utrela dlazku, 8 rocna napiekla muffiny... Taketo aktivity sice s detmi prevadzam, ale po takom detskom peceni/upratovani mam rozhodne prace naviac a rozhodne neubuda. Asi robim nieco zle... Mr. Green

maja napísané 19.01.2015 09:48

Vďaka za túto knihu. verím že to pomôže smile

Ketrin napísané 30.11.2011 22:03

Tento článok by som mala preposlať všetkým, ktorí sa mi smejú, že si robím týždenný časový rozvrh v domácnosti, ktorý mením pravidelne asi raz za pol roka podľa toho, ako deti rastú a menia sa ich požiadavky a režim počas dňa. A to som si myslela, že som asi jediná na svete, čo robí takú "trapošinu". Ale zaujímavé je, že tá "trapošina" mi naozaj fungovala. A keď som sa z rôznych príčin, chtiac či nechtiac na plán vykašľala, v umývadle bol trojdňový riad, prádlo neopraté, a to opraté zostalo vyžmýkané v práčke 24 hodín, deti sa bili v detskej izbe napriek tomu, že som makala od rána do večera. Takže naozaj mi verte: makať od rána do večera s plánom je lepšie ako makať od rána do večera bez plánu. V prvom prípade vidno aspoň nejaké výsledky... smile Nemyslím len v domácnosti, ale hlavne na tých deťoch, ktorým sa maminka vďaka "plánu na papieri" potom stíha aj pravidelne a systematicky venovať.

pehava napísané 28.11.2011 10:04

asi píšu o mne. A o nás. Raz to ide, raz nie, napriek tomu, že nemám deti v domácej škole.

tak to som teda zvedavá, ako to dopadne, ale pravdou je, že plán na týždeň si robím už druhý týždeň aj ja.

Vyzerá to slobodnejšie a viem sa aj pochváliť, že som konečne niečo stihla a nie mať depku, čo všetko som nestihla. Ešte to tak natlačiť do hlavy našim deťom...

kaja napísané 27.11.2011 08:19

ten večný neporiadok príde aj mne neriešiteľný, ak tu bude v tej knihe nejaký návod, sem s ním, chcem sa to naučiť, aj jáááááásmile))

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





Náš TIP
Komentáre k článku
Zuzana napísané 08.11.2015 15:30

Mala som problem docitat dokonca... To som jedina,kt. tu nieco nesedi?

 

5-rocna utrela dlazku, 8 rocna napiekla muffiny... Taketo aktivity sice s detmi prevadzam, ale po takom detskom peceni/upratovani mam rozhodne prace naviac a rozhodne neubuda. Asi robim nieco zle... Mr. Green

maja napísané 19.01.2015 09:48

Vďaka za túto knihu. verím že to pomôže smile

Ketrin napísané 30.11.2011 22:03

Tento článok by som mala preposlať všetkým, ktorí sa mi smejú, že si robím týždenný časový rozvrh v domácnosti, ktorý mením pravidelne asi raz za pol roka podľa toho, ako deti rastú a menia sa ich požiadavky a režim počas dňa. A to som si myslela, že som asi jediná na svete, čo robí takú "trapošinu". Ale zaujímavé je, že tá "trapošina" mi naozaj fungovala. A keď som sa z rôznych príčin, chtiac či nechtiac na plán vykašľala, v umývadle bol trojdňový riad, prádlo neopraté, a to opraté zostalo vyžmýkané v práčke 24 hodín, deti sa bili v detskej izbe napriek tomu, že som makala od rána do večera. Takže naozaj mi verte: makať od rána do večera s plánom je lepšie ako makať od rána do večera bez plánu. V prvom prípade vidno aspoň nejaké výsledky... smile Nemyslím len v domácnosti, ale hlavne na tých deťoch, ktorým sa maminka vďaka "plánu na papieri" potom stíha aj pravidelne a systematicky venovať.

pehava napísané 28.11.2011 10:04

asi píšu o mne. A o nás. Raz to ide, raz nie, napriek tomu, že nemám deti v domácej škole.

tak to som teda zvedavá, ako to dopadne, ale pravdou je, že plán na týždeň si robím už druhý týždeň aj ja.

Vyzerá to slobodnejšie a viem sa aj pochváliť, že som konečne niečo stihla a nie mať depku, čo všetko som nestihla. Ešte to tak natlačiť do hlavy našim deťom...

kaja napísané 27.11.2011 08:19

ten večný neporiadok príde aj mne neriešiteľný, ak tu bude v tej knihe nejaký návod, sem s ním, chcem sa to naučiť, aj jáááááásmile))

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised