Zo životaKnižka: Mamy v jednom kole ...

Siedma kapitola(1). Piata priorita: živiteľ

 Holly Pierlot   22.01.2012   1

Pokračujeme v nedeľnom čítaní na pokračovanie z knižky inšpiratívnej Holly Pierlot, matky piatich detí.

Piate „P“, živiteľ, zahŕňa ďalší aspekt poslania pre našu rodinu: zabezpečiť fyzické potreby, ako jedlo, oblečenie a prístrešie. Patrí sem aj správne hospodárenie s finančnými zdrojmi.

Veľa ráz môžu povinnosti v tejto oblasti predstihnúť niektoré z vyšších priorít rodinného života, pretože naše domáce povinnosti a peňažné záležitosti sú veľmi rozmanité a často aj časovo náročné. Tu by sme mali preskúmať našu úlohu živiteľa, ako to Boh naplánoval, venovať jej potrebnú dôstojnosť, zároveň však zefektívniť svoje úsilie o to, aby zaujala správne miesto v hierarchii priorít nášho povolania. Predovšetkým treba pochopiť, že všetka naša práca v našich domovoch je dobrá a ustanovená Boh

Krása domácej práce

Po dvoch rokoch manželstva sme sa presťahovali do Calgary a usadili sa na rodinnej farme niekoľko míľ cesty od Philipových rodičov. Bolo to krásne. Obklopovalo nás osemdesiat árov poľnohospodárskej pôdy. Sedávala som ráno pri kuchynskom stole a uprene som sa dívala cez veľké dvere do dvora na hmlu, ktorá sa držala na poliach. Všetko tu vyzeralo jednoduchšie a tichšie. A predsa som musela čeliť stovkám nových výziev.

Dom musel byť vykurovaný kachľami na drevo a trochu som sa hrozila predstavy mať veľký oheň v suteréne. Jediným riešením bolo naučiť sa ich ovládať, tak som si preštudovala, ako fungujú kachle na drevo. Nakoniec sa zo mňa stal hotový odborník na to, ako ich spustiť na tú správnu teplotu. Nevychádzali nám peniaze, lebo Philipovi znížili plat, a tak som musela začať robiť veľa vecí od piky – piecť si vlastný chlieb, naučiť sa vypestovať si plodiny v záhrade a zavárať. Začala som trochu šiť a bola som v tom dosť zbehlá – hoci moja švagriná poznamenala, že kariéra krajčírky by ma „neuživila“!

Počas tejto novej fázy môjho života som začala vidieť priame prepojenie medzi mojím úsilím a fyzickými potrebami mojej rodiny. Plody, ktoré som dopestovala v záhrade, sa zozbierali a zjedli sme ich. Paplóny, ktoré som vlastnoručne ušila pre deti, ich v noci zohriali. Moja práca priamo ovplyvňovala naše prežitie. Bola to pre mňa nová výzva, že dokážem urobiť tieto veci sama. V minulosti som asi vždy všetkým domácim prácam a manuálnej práci prikladala minimálnu dôležitosť. Domáce práce boli niečo, čo som ako slobodná rýchlo urobila v sobotu ráno pri odchode z domu za väčšími a lepšími záležitosťami. Teraz mi manuálna práca prinášala prirodzenú radosť. Bolo to pre mňa neskutočne motivujúce nakŕmiť rodinu plodmi z Božej úrody a vlastného úsilia.

Neskôr sme sa prisťahovali do menej vidieckej oblasti a už netrávim čas v snahe o sebestačnosť, ako som bola zvyknutá. Toto obdobie na vidieku Ostrova princa Eduarda ma však naučilo, že v manuálnej práci je zakotvená dôstojnosť a krása.

 

Materstvo rozvíja mnohé zručnosti

Bola som presvedčená, že domáce povinnosti sú niečím opakujúcim sa, nudným a nevyžadujú si veľa zručnosti. Práca doma s deťmi ma však naučila pravý opak: domáce práce sú rozmanitejšie, ako som si myslela, a vyžadujú si rovnaké zručnosti ako akékoľvek iné zamestnanie.

Podľa ročných období som sa venovala rôznym druhom úloh. Na jar sa sadilo a upratoval sa dom, prali sa záclony a posteľná bielizeň, ktoré sa vyvešali sušiť von na čerstvý jarný vzduch. V lete prišlo na rad trhanie buriny, čas na pláži a pikniky s deťmi. Na jeseň bol zber úrody, zaváranie a zatepľovanie domu ako príprava na zimu. V zime sa vnútri domu robili opravy a dekorácie a šilo sa.

Uvedomila som si, že práca, ktorú som robila, sa až tak veľmi nelíšila od zamestnaní vonku „vo svete.“ A často si vyžadovala, aby som pozbierala a uplatnila všetky svoje zručnosti, talenty a pozornosť. Pretože spolu so svojím manželom som bola ministrom vlády v mojom dome.

Vždy, keď som organizovala našu rodinu alebo presadzovala predpisy a nariadenia, bola som guvernérom. Vždy, keď som „zatkla“ deti za zlé správanie, bola som policajtkou. Vždy, keď som obhajovala práva svojich detí a rozsudzovala ich hádky, bola som právničkou a sudkyňou; a poviem vám, nie je ľahké rozhodovať o tom, čo je správne a spravodlivé, keď sa deti medzi sebou bijú!

Bola som učiteľkou, keď som ich učila abecedu, a kňazom, keď som ich viedla v modlitbe. Bola som šéfkuchárom, keď som im varila, a pekárom, keď som im piekla chlieb. Bola som odborník na výživu, keď som im chystala zdravé jedlá. Bola som lekárkou, keď som im diagnostikovala zápal ucha, a zdravotnou sestrou, keď som im obviazala odreniny. Bola som krajčírkou, interiérovou dizajnérkou, manikérkou, domovníkom aj výrobcom hračiek. Bola som manažérkou domu, a práve tento proces naučiť sa robiť všetky tieto činnosti a udržať to všetko bolo zručnosťou samo osebe!

Dozorca stvorenia

Keď som neskôr študovala Knihu Genezis, objavila som, že práve moja práca v domácnosti určitým spôsobom zobrazovala prácu Boha pri stvorení. V rajskej záhrade povolal Boh muža a ženu, aby boli správcami zeme. Mojím podielom na tomto správcovstve bolo postarať sa o môj domov. Všetka moja práca v domácnosti bola jednoducho vykonávaním kresťanského správcovstva nad mojou malou časťou stvorenia.

Sme skôr správcami a dozorcami ako vlastníkmi našich malých kúskov stvorenia, a to sa vzťahuje aj na naše deti. Čo máme, či už málo, alebo veľa, nám bolo zverené s dvojnásobným cieľom: zachovať to, čo máme, a užitočne to spravovať. A preto nemáme iba zabezpečiť, aby bolo o náš dom postarané a aby sa udržiaval v poriadku, ale sme povolaní ho vylepšovaťa pričiniť sa o to, aby sa naplnili ozajstné ľudské potreby našej rodiny. Nemáme právo zanedbávať tu svoje povinnosti, ale sme povolaní hospodáriť s týmito zdrojmi, pretože ony skutočne patria Bohu.

Vždy som považovala svoju prácu vo svete za ľahšiu ako prácu v dome. Keď som sa však začala vnímať ako dozorca, manažér, vtedy som skutočne pracovala pre Boha. To priamo ovplyvnilo môj postoj k domácim prácam. Vyhnúť sa im bolo, ako ulievať sa cez deň v normálnom zamestnaní – niečo, čo by som si ako zamestnanec nikdy nedovolila. Bolo to naozaj otázkou čestnosti. Tak som usúdila, že zabezpečenie toho, aby boli všetky domáce práce hotové a aby bolo o majetok a dom dobre postarané, možno prirovnať k morálnemu záväzku.

Ako si poradiť s finančnými ťažkosťami

Keď som prestala robiť katechétku, lebo som sa vrátila domov na plný úväzok, boli sme dosť natesno s peniazmi. Philip pracoval dlhé hodiny a viac už robiť nemohol, ak vezmeme do úvahy, že naše deti boli malé. Ak sme chceli nejaký čas stráviť spolu ako rodina, nemohol pracovať vonku každý večer aj každý deň.

Spolu s Philipom sme zvažovali, čo by ma to stálo ísť znovu do práce, kúpiť si vhodné oblečenie, platiť za starostlivosť o deti, mať viac výdavkov na mrazené potraviny pre nedostatku času na varenie, pokryť benzín a údržbu vozidla a kupovať si vonku príležitostne jedlo – a nehovoriac o daniach a zrážkach z mojej výplaty.

Nakoniec sme prišli k záveru, že moje miesto na polovičný úväzok v hrubom 1 000 $ za mesiac, by nám vynieslo čistý zisk v hotovosti iba 150 $! Takže po finančnej stránke nemalo nijaký zmysel ísť opäť do práce! Prakticky povedané, koľko času a energie by som musela aj tak vynaložiť pri veľmi malých deťoch práve v čase, keď som začínala tie väčšie vzdelávať doma?

Tak sme sa rozhodli, že budeme ďalej pokračovať tak ako doteraz a nikto z nás si nevezme ďalšie zamestnanie. Finančné ťažkosti však trvali celé roky. Zakaždým, keď sme už konečne začali zvládať situáciu, stalo sa niečo katastrofálne a opäť sme sa topili v dlhoch.

Pamätám si, že raz na jeseň sme čosi ušetrili a splatili všetky účty, takže sme do Vianoc boli bez dlhov. Potom sa nám však v januári pokazilo štyrikrát auto a opravy nás stáli 800 $! Keďže sme nemali žiadne úspory, opäť sme boli v dlhoch.

Tento cyklus dlhov nás neprestajne frustroval. Rozčuľovalo ma, že práve veci, ktoré by som potrebovala pre hladší chod domácnosti – maličkosti, ako napríklad nové poličky alebo väčší sklad, či lepší vysávač – sme si po finančnej stránke nemohli dovoliť. Bola som na Boha nahnevaná, pretože som mala dojem, že on ma dával do bezvýchodiskovej situácie.

Nakoniec som usúdila, že jediný spôsob, ako sa s tým všetkým vyrovnať, je položiť si dve otázky: „Čo závisí odo mňa?“ a „Čo závisí od Boha?“

Finančné správcovstvo

Musela som si určiť, aké sú moje povinnosti, a prišla som na množstvo vecí. Po prvé, musím sa starať poriadne o to, čo sme už vlastnili. Ak som našla ceruzku na dlážke, nevyhodila som ju; naučila som sa ju dať na miesto. Naučila som sa opravovať veci, alebo lepšie povedané, dotiahla som k tomu Philipa! Kým sa narodila Jessica, tri mesiace som strávila tým, že som opravovala malé veci v dome, ktoré sa pokazili. Bola to napríklad výmena chýbajúcich dlaždíc a oprava sieťok proti hmyzu z látky za zlomok ceny hotových závesov.

Nič z toho nebolo dokonalé, ale umožnilo mi to byť tvorivou a urobiť niektoré z tých vecí, ktoré som chcela, a tak som už nemala taký stiesnený pocit.

Potom sme si začali plánovať rozpočet a starostlivejšie hodnotiť, kam idú peniaze. Časť z toho, ako sa postarať o rodinu, znamenalo byť finančne zodpovedná. Naše peniaze mali najprv naplniť oprávnené potreby našej rodiny, ako aj pomôcť iným, ktorí nemali toľko šťastia ako my. Urobila som zoznam všetkých našich výdavkov, našich dlhov, účtov a iných záležitostí, a navrhla som základný rozpočet, podľa ktorého som sa riadila pri vypisovaní šekov každý výplatný týždeň. Zakrátko sa začali účty platiť načas a v plnej čiastke a s menším stresom.

Tiež som si uvedomila, že problém bol aj v tom, že sme nežili podľa rozpočtu a vždy sme mali pocit, že si nemôžeme to či ono nakúpiť. Osvetlil mi to jeden príklad. Sedela som na parkovisku pri železiarstve. Chcela som gumený obrus už viac ako dva roky, ale keďže stál až sedemnásť dolárov, myslela som si, že si ho nemôžeme dovoliť. Potom mi napadlo, že pri mojich výletoch do mesta som často minula dva doláre tu, štyri tamto na drobnosti. Keby som išla do mesta len s jasným cieľom, už dávno som si mohla dovoliť kúpiť ten obrus. To, že som nepoznala stav našich financií a neplánovala si nákupy, ma vlastne priviedlo k impulzívnejšiemu míňaniu, takmer zo vzdoru či depresie, pretože som sa cítila tak bezmocne, že nemôžem dostať to, čo naozaj potrebujeme. Keď som si nákupy začala plánovať, uspokojenie z toho, že kupujem to, čo naozaj potrebujem, mi pomohlo skrotiť túžbu po hlúpych maličkostiach, na ktoré som zvykla míňať peniaze.

Rozišovať medzi potrebou a chcením

Súčasťou finančného správcovstva nie je iba vyhýbať sa márnomyseľnému míňaniu, ale všimnúť si, že všetko, čo máme, nám bolo zverené, aby sme splnili poslanie vychovávať deti, ba aj pomôcť tým, ktorí nemali toľko šťastia ako my. Znamená to, že musíme rozlišovať medzi základnými potrebami a nadbytočnými želaniami. Pretože často, či sme už chudobní, alebo bohatí, chceme viac.

Raz som sa umárala túžbou po nejakom novom tehotenskom oblečení. Už ma unavovalo tých desať šiat, ktoré som mala v šatníku, a chcela som nejaké nové. Naskočila som v ten víkend do auta, prešla som dobrý kus cesty k jedinému butiku s tehotenským oblečením na našej strane ostrova a pustila som sa do hľadania nových šiat. Keď som si ich zopár nakúpila (za peniaze, ktoré mi mama poslala zo súcitu), nasadla som do auta a začala som mať pocity viny. Sedela som tam a premýšľala som prečo. A potom mi to došlo:

tie šaty som v skutočnosti nepotrebovala; iba som ich chcela.

Bože môj, trpela som nenásytnosťou, nie núdzou! Doma som mala kopu šiat, všetky v dobrom stave. Tých zopár mesiacov do konca tehotenstva som určite mohla vydržať. Ale nie. Nechala som sa zviesť túžbou po veciach pre veci samy.

Vtedy som na to prišla: musím jednoducho prestať chcieť tak veľa vecí.

Moje túžby a očakávania odrážali viac našu konzumnú kultúru ako skutočné potreby mojej rodiny. Keďže viem, ako často sme zápasili s peniazmi, začala som sa pozerať na môj životný štýl a prehodnocovať, ktoré výdavky pochádzajú z oprávnených potrieb rodiny a ktoré iba z číreho chcenia.

Pravdaže, nie je zlé, keď chceme pekné veci. No vždy tu hrozí nebezpečenstvo, že náš postoj k majetku môže znamenať problém: keď túžim po veciach až tak, že ma to privádza k hnevu na Boha, či ku žiarlivosti voči tým, ktorí majú viac ako ja; keď sa zadlžím kupovaním čoraz viac nepotrebných vecí; keď sa zháňam za tým, čo chcem, na úkor toho, aby som sa postarala o potreby pre rodinu, a tak kazím celkovú finančnú situáciu rodiny bez rozumného dôvodu; keď hľadám osobné uspokojenie vo veciach namiesto v Bohu; alebo keď nedokážem ovládať svoju túžbu po materiálnych dobrách a pripravujem sa tak o možnosť cvičiť sa v kresťanskom umŕtvovaní.

Tak ako máme poslanie milovať svojich manželov a deti, takisto máme aj poslanie s našimi materiálnymi dobrami: majú naplniť potreby našich rodín a pomôcť ľuďom v núdzi okolo nás. Našou vážnou povinnosťou je pomôcť nejakým spôsobom iným ľuďom z našich zdrojov. „Človek, ktorý používa tieto dobrá, má považovať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmysle, aby mohli byť na osoh nielem jemu, ale aj iným“ (KKC, 2404). „Nemáme právo ponechať si na naše výhradné používanie to, čo nepotrebujeme, keď ostatní trpia nedostatkom.“

Kedysi dávno som čítala niečo, čo povedal sv. Tomáš Akvinský o používaní peňazí výlučne pre náš vlastný prospech: rozmaznávaním seba samých sa povrchne chránime pred skutočnosťami života, takže keď prídu vážne ťažkosti, nie sme duchovne pripravení vyrovnať sa s nimi. Oplývanie, čiže nadmerná hojnosť hmotných dobier, môže v skutočnosti uškodiť nášmu charakteru a oslabiť náš duchovný život, ak tie dobrá nesprávne používame. A sám Ježiš nás varoval, že nemôžeme slúžiť dvom pánom (Mt 6, 24).

Ako získať finančnú stabilitu

S Philipom sme ustavične bojovali s finančnými otázkami a často s intenzívnymi túžbami chcieť viac a kupovať viac. Hlboko v srdci som vedela, že ak by som bola bohatá, asi by som si náhodne kúpila beztak všetko, čo by som chcela, a možno Boh vedel, že by som potom niesla aj duchovné následky.

No aj keď som toto všetko vedela, neuľahčilo mi to situáciu. Veď nemôžem v okamihu zmeniť vlastné srdce. Iba som chcela všetky tie krásne veci a moderné vymoženosti, o ktorých som vedela, že mi ich svet môže ponúknuť. Keďže sú tu, prečo by som ich nemohla mať? A to ma niekedy privádzalo k hnevu na Boha.

Jedného dňa som urobila veľký plagát s obrázkami detí a rodín z celého sveta, ktoré som vystrihla z časopisu National Geographic, dala som ho zaliať do fólie a zavesila v kuchyni. Keď som upadla do znechutenia, pretože som si nemohla kúpiť, čo som chcela, prišla som k plagátu a skľúčene som tam pred ním sedela.

Videla som tam Afričana nesúceho na pleciach veľký peceň chleba, ktorý dostal od kresťanských misií, ako kráča niekoľko míľ, aby ho priniesol svojej rodine; a spomenula som si na dvadsať tašiek potravín, ktoré som práve priviezla domov – v nich bol chlieb, áno, ale aj arašidové maslo a syrové špeciality, mäso a javorový sirup, aj čokoládové lupienky...

Hľadela som na fotografiu ázijskej rodiny, ktorá sedela vonku na skalách pri ohni v mrazivom ráne, trasúc sa od zimy, kým ja som sedela vo svojom útulnom dome s pariacou sa šálkou kávy a teplými hriankami s džemom.

Zbadala som ženu, ktorá varila v diere steny na rošte a dreve, alebo rodinu, ktorá namiesto nábytku sedela na vreciach pšenice od Medzinárodnej pomoci; a poobzerala som si svoj elektrický sporák, chladničku a umývačku riadu, aj pohodlné čalúnené sedačky a kreslá.

A uvidela som rumunské deti zhromaždené na starých špinavých kobercoch v holých izbách, ako sedeli okolo starca, ktorý mal iba jedinú knihu a vyučoval ich. Zo stien popri rozbitých oknách opadávala omietka. A pomyslela som si na poličky plné kníh a zásuvky plné zápisníkov, na glóbus a náučné videá, aj na tabuľu s kriedami, písacie stoly, umelecké potreby a počítač.

Videla som aj obrázok chlapčeka s náplasťou na poranenom oku, s tvárou zničenou od šrapnela a ukrutností vojny. Porovnala som to so žiariacimi očami a s ružovými líčkami svojich detí, ktoré poznali maximálne súrodeneckú rivalitu. A povedala som si sama pre seba: „Prečo oni? Prečo ja?“

A nezmohla som sa na žiadne odpovede, iba na to, že som dostala mnohé požehnania a že mám obrovskú povinnosť byť vďačná za všetko, čo mám. A musela som vstať a povedať Bohu: „Je mi to ľúto. Ďakujem ti. Pomôž mi,“ a vrátila som sa k riadom.

Žiť v rámci našich pomerov

Kľúčom k splneniu našej správcovskej úlohy je, že Boh je ten, kto sa stará, a my sme povolaní pracovať v rámci zdrojov, ktoré nám dáva k dispozícii. Musíme žiť v rámci našich pomerov, či už sme obdarení hojnosťou, alebo nedostatkom.

Či už patríme medzi tých, ktorí trpia núdzu menej alebo viac, musíme sa celkom zaviazať spravovať svoj podiel tak, že sa vynasnažíme vyhovieť potrebám našej rodiny. Aj keď finančné problémy pretrvávajú, nesmieme v snahe o finančné zlepšenie zabúdať na všetky ostatné priority a nesmieme dovoliť, aby sa v nás hromadila úzkosť. Namiesto toho musíme trochu viac dôverovať Bohu a jeho prisľúbeniam, viac rozlišovať medzi základnými potrebami a nadbytočným chcením, lepšie hospodáriť, ako možno musia naši susedia, ale aj strážiť si svoje srdcia pred žiarlivosťou na bohatých a zatrpknutosťou pre nedostatok.

Navyše možno prídeme v našich životoch do bodu, keď si to bude od nás vyžadovať trochu viac asketizmu ako od ostatných okolo nás. Ak robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme dobre spravovali Božie zdroje, niet dôvodu považovať finančné problémy za nepriazeň Boha alebo za niečo, čo jeho prozreteľnosť nevynahradí. „Umenie byť chudobný znamená dôverovať Bohu vo všetkom, nič nežiadať – a byť vďačný za všetko, čo dostaneme.“

Na druhej strane existujú medzi nami kresťanmi aj takí, ktorí trpia pod ťarchou nadbytku. V tomto prípade nás Boh povoláva, aby sme našu úlohu živiteľa rozšírili na väčšiu spoločnosť a nezahŕňali do toho iba našu rodinu.

„[Boh] dáva niektorým ľuďom viac, ako potrebujú, nie aby si užívali veľký prepych, ale aby z nich urobil správcov v mene sirôt, chorých a mrzákov.“

Ak sme požehnaní nadbytkom, dlžíme ho chudobným a Bohu, aby sme ho spravovali čo možno najzodpovednejšie a dali naše zdroje do služby väčšej spoločnosti.

Treba dávať desiatky

Stále som sa pýtala: „Čo mám robiť s našou finančnou situáciou?“ Dôsledné čítanie Katechizmu a Svätého písma ma napokon presvedčilo, že dávať desiatky je povinnosťou pre mňa a Philipa. Písmo hovorí, že neplatiť desiatky Bohu znamená Boha ukracovať!

Odo dní svojich otcov ste sa odkláňali od mojich zákonov a nezachovávali ste (ich); obráťte sa ku mne a obrátim sa k vám, hovorí Pán zástupov. Spytujete sa: „V čom sa máme obrátiť?“ Môže človek ukracovať Boha? Lebo vy ma ukracujete. Spytujete sa však: „V čomže ťa ukracujeme?“ V desiatku a poplatkoch. Kliatba vás zasiahla, lebo ma ukracujete vy, celý národ. Prineste celý desiatok do zásobárne, aby bol pokrm v mojom dome, a týmto ma vyskúšajte – hovorí Pán zástupov, či vám neotvorím okná neba a nevylejem na vás požehnania viac ako dosť. A pohrozím kvôli vám žráčovi, že vám nepokazí plody zeme a vinič na poli vám nebude neplodný – hovorí Pán zástupov. I budú vás blahoslaviť všetky národy, lebo vy budete bohumilá krajina – hovorí Pán zástupov (Mal 3, 7 – 12).

A to zodpovedalo moju druhú otázku o finančných povinnostiach: „Čo závisí od Boha?“ Boh mi hovoril, aby som mu dôverovala – že ho môžem v tomto

„vyskúšať“ a že nezostane pozadu vo veľkorysosti. Nielenže sa primerane a aktívne postará, ale zabráni nepredvídaným okolnostiam, ktoré by mi bránili splniť moju úlohu živiteľa.

Boh sa stará

Philip a ja sme v minulosti raz dávali desiatky, raz nie. Ak sme sa dostali do finančných ťažkostí, zdalo sa dobrou výhovorkou prestať dávať desiatky alebo ich znižovať. A bolo to veľmi ťažké začať s tým znovu. Najčastejšie som sa však pristihla, že sa zdráham dať desiatok práve vtedy, keď sme mali všetko potrebné! Bolo to vtedy, keď som sa na Boha hnevala, že nám berie všetky „naše“ peniaze, úplne zabúdajúc na to, že všetko patrí Bohu a ja to iba spravujem.

Inokedy sme zaťali zuby, dodržali to a zažili sme veľmi konkrétne požehnania. V tom období nebolo pre mňa nič nezvyčajné povedať: „Dobre, Pane, potrebujem, aby mi poštou prišiel nejaký šek v pondelok ráno,“ a naozaj, jeden na mňa čakal v poštovej schránke.

Pamätám si, že v jednom štvrťroku sme dostali vyše 800 $ z nečakaných zdrojov každý jeden mesiac. V ďalšom nezabudnuteľnom období sa zdalo, že nás desiatky a iné výdavky zničia. V našom mesačnom rozpočte sme boli každý mesiac 400 $ v mínuse. Opýtala som sa priateľa, ktorý sa vyznal vo financiách, čo máme robiť. „Naozaj neviem,“ povedal, potriasajúc hlavou v údive. Rozhodli sme sa s Philipom pokračovať v desiatkoch. Do troch mesiacov sa naša situácia otočila o tristošesťdesiat stupňov. Stal sa nám zázrak s peniazmi, vyplatili sme naše dlhy a problémy s rozpočtom boli zahnané.

Nie že by sme sa spoliehali na peňažné zázraky, to nie, hoci sme ich mali neúrekom. No keď dávajú ľudia desiatky, ako vec spravodlivosti, Boh zasiahne mnohými spôsobmi, aby pomohol postarať sa o svoje deti: tak, že nám odhalil finančné plány, o ktorých sme predtým neuvažovali; tak, že nás zaviedol do určitého skladu s výpredajom mnohých potravinových položiek, ktoré sme cez týždeň potrebovali; tým, že nám poskytol nové pracovné príležitosti, keď nám súčasné zamestnanie nevyhovovalo; náhodnými darmi od druhých ľudí; tak, že nám posielal nečakané šeky v pošte.

Philip raz dostal vrátené peniaze za blokovú pokutu z provincie na opačnom pobreží Kanady desať rokov po tom, ako sa to stalo – a práve načas, aby zaplatil účet! Ide o to, že Boh sa stará, zasahuje v čase a priestore, aby pomohol svojim deťom takým či onakým spôsobom, aj keby si to vyžadovalo zázrak.

Významné požehnanie z dávania desiatkov

Napriek toľkým Božím zásahom, ktoré som zakúsila, keď sme dávali desiatky, ešte hodnú chvíľu nám trvalo, kým sme v tomto Bohu dôverovali, a tak naša finančná situácia kolísala podľa našej dôvery. Keď sme prestali dávať desiatky, veci sa rýchlo zhoršili.

Nakoniec som sa naučila niečo veľmi významné o desiatkoch: sú prostriedkom na to, aby sme odlúčili naše srdcia od nezriadených túžob. V minulosti by som sedela skľúčene pred mojím plagátom a s ťažkým srdcom sa zmierovala s tým, že sa bez niektorých vecí zaobídem. Keď som sa zaviazala, že budem dávať desiatky, práve moje túžby sa začali meniť.

Desiatky boli bránou pre Božiu milosť, mohla meniť moje srdce, práve to isté srdce, ktorá sama zmeniť nedokážem. Kedysi som sa nemohla nabažiť kníh o domácom vzdelávaní, no odrazu som pocítila túžbu oslobodiť sa od množstva návodov a veci zjednodušovať. Predtým som považovala všetko v dome za staré a škaredé, teraz som sa cítila pohodlne a spokojne, a bola som vďačná za všetko, čo máme.

Dávanie desiatku nie je preto iba spôsob, ako dávať Bohu to, čo mu patrí, a cvičiť sa v sebaovládaní. Je to skutočný zdroj milostí, ktorý nám umožňuje byť spokojnými s tým, že naše potreby sú už naplnené, a veriť tomu, že Boh nám niečo malé pridá navyše ako prejav svojej štedrosti.

... pokračovanie o týždeň...

 


Ďalšiu časť z  knižky Holly Pierlot, Mamy v jednom kole  vám prinesiem opäť v nedeľu, o týždeň. 

Viac o knihe najdete na:   

 

Odosielam Váš hlas...
Zatiaľ nehodnotené. Budete prvý!
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
Najčítanejšie
Komentáre k článku
dáša napísané 22.01.2012 13:28

Ďakujem. Naozaj si mám čo zobrať z týchto článkov.

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





Náš TIP
Komentáre k článku
dáša napísané 22.01.2012 13:28

Ďakujem. Naozaj si mám čo zobrať z týchto článkov.

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised