Šiesta kapitola(1). Štvrtá priorita: rodič

Kultúrny šok

Zažila som obrovský kultúrny šok. Moje skúsenosti a výchova ma pripravovali na to, aby som prevzala miesto na pracovisku. Takže keď som zostala doma, mala som pocit, akoby bol môj život bezvýznamný a akoby nemal skutočný cieľ. Pamätám si, ako som pozorovala malé deti od susedov, ktoré prechádzali ráno popod moje okno, desiate v rukách a školské tašky na pleciach, smiali sa a len si tak drkotali, a ja som premáhala smútok.

Žiarlila som na deti! Tiež som chcela ísť do školy a cítila som sa ako väzeň v svojom osamelom malom svete doma. Všetko, čím som bola, na čo som sa pripravovala a čo som vždy chcela robiť, sa rozplynulo. V jednej chvíli som povedala Philipovi: „Cítim sa, akoby som sa vzdala všetkého okrem môjho života, mojej viery a mojej rodiny.“ Mala som pocit, akoby veľká časť zo mňa odumrela.

Oplakávala som svoju kariéru učiteľky, lebo som cítila, že ma na to povolal Boh. Teraz som však zbadala hlbšiu potrebu srdca a nové volanie od Boha, aby som bola doma s dieťaťom. Viedlo to k rozpoltenosti rozumu a srdca, čo si vyžiadalo veľa rokov čítania a skúmania, modlenia a úvah, sviatostí a priameho uzdravovania Bohom, aby som to dokázala prekonať.

Trvalo mi dlhý čas, kým som si uvedomila, že si ma Boh vyvolil, aby som bola matkou, a že ja sama som si zvolila byť matkou. Chvíľu to trvalo, kým som pochopila – áno, moje talenty, záujmy a výchova – to všetko boli dôležité veci, ale moje súčasné rodinné povinnosti prevážili akékoľvek volanie zvonku na dosť dlhý čas.

Postupne som sa naučila, že tá zdanlivo všedná a nedôležitá práca matky – milovať Boha, žiť sväté manželstvo a vychovávať šťastné, vyrovnané a sväté deti – je vo veľkolepom programe Božieho plánu dôležitejšia ako mnohé tie projekty a ambície, ktoré som mala v iných oblastiach. V priebehu rokov som sa musela naučiť, že vzťahy sú dôležitejšie ako úlohy, že byť je dôležitejšie ako robiť.

Objav materského poslania

Pretože v skutočnosti sme povolané k materskému poslaniu. O takom niečom som však predtým neuvažovala. Zostala som doma s rozrastajúcou sa rodinou niekoľko ďalších rokov, ale často som si pripadala znudená a nepokojná. Nevedela som presne, čo mám s deťmi robiť. Stále sa mi zdalo, že ich iba „pozorujem“. Mala som pocit, že mám prácu, na ktorú som nebola vyškolená. V materstve samom osebe som určite nevidela poslanie.

A pre lepšie nasmerovanie som ani nemohla nájsť inšpiráciu vo svojom detstve. Ako malá som bola buď chorá, alebo som veľa spávala a mama, keďže pracovala na plný úväzok, mi neposkytla model, ktorý by som mohla napodobniť.

Potom sa mi naskytla zaujímavá príležitosť. Božou prozreteľnosťou mi ponúkli prácu vedúcej katechétky na polovičný úväzok vo veľkej farnosti v susednom meste. Chopila som sa jej nielen preto, že som to chcela, ale aj preto, aby som mohla vhupnúť do toho, čo som v tom čase považovala za normálnejší životný štýl, taký, ktorý mi bol dobre známy.

Ten prvý rok bol úplne blažený. Bolo úžasné dostať sa von z domu a robiť niečo „zmysluplné“ namiesto domácich prác a čítania rozprávok pre najmenších. Najťažšie na tom bolo nechať mojich najmenších známej, ktorá ich postrážila, a to najmä dvojročného Nickyho, ktorý tam pri mojom odchode sedel so sklonenou hlavou a lakťami sa opieral o kolená. Srdce mi išlo pre neho puknúť, ale umlčala som pocity viny a bolesti a nechala som ho tak.

Keď som mala voľno, bol na mňa veľmi agresívny. Trvalo mi zvyšok týždňa, kým bol opäť sám sebou a všetko sa to začalo odznova.

Prácu katechétky som považovala za výzvu a inšpiráciu a bezhlavo som sa do nej vrhla. Ako bežal čas, začala som si všímať obrovské potreby detí, s ktorými som pracovala. Bolo frustrujúce diktovať základné modlitby deťom v ôsmom ročníku, ktoré o nich nikdy nepočuli. Pamätám si na šiestu triedu, ktorá nemala ani poňatia o kráľovi Herodesovi, nehovoriac o tom, že prenasledoval malého Ježiša, alebo že Mária a Jozef museli pred ním utekať do Egypta. Šokovalo ma, že po rokoch vyučovania náboženstva nevedeli deti o tom, kto je pápež, definovali milosť ako modlitbu, ktorá sa hovorí pred večerou, a nevedeli určiť tri osoby Najsvätejšej Trojice.

Potreby boli také obrovské, až som sa začala obávať, že moja snaha je iba povrchné riešenie, obyčajný obväz na hlbokú ranu v dnešných rodinách.

Bežne som videla, že mnohí rodičia nevedú svoje deti vo viere a myslia si, že vyučovanie náboženstva jednu hodinu týždenne, dvadsať hodín za rok, vyrieši situáciu. Poviem vám, nevyrieši! Začala som uvažovať, či to, čo robím, má naozaj zmysel. Nebola som schopná venovať sa hlbším problémom. Nemohla som tráviť viac času s tými deťmi. Rodičia musia byť hlavnými učiteľmi svojich detí; ja ich predsa nemôžem nahradiť.

Naplnená rozhorčením som sa opýtala samej seba: „Čo môžem urobiť, aby sa spoločnosť naozaj zlepšila?“A odpoveď ma priviedla rovno do môjho vlastného domova. Vychovávanie detí v kresťanskom pohľade na svet je najväčším príspevkom pre spoločnosť, aký môžem urobiť; dať svetu zdravých, svätých občanov, ktorí rozšíria svoj vplyv exponenciálnym spôsobom, ktorý by som nedosiahla sama svojím biednym úsilím. Moja práca s deťmi bola jadrom spoločenskej zmeny. Objavila som materské poslanie!

Vedela som, že sa nemôžem zameriavať na svoje poslanie a stále vykonávať ten druh práce, ktorý som robila pre farnosť. Práca katechétky bola náročná a vyžadovala si veľkú zodpovednosť a veľa duševnej sústredenosti. Už som zažila dosť veľký stres, keď som sa snažila splniť základné požiadavky obidvoch zamestnaní. Len s veľkým smútkom som predložila svoju výpoveď, ale vedela som, že sa musím venovať dôležitejšej práci, a to byť doma s deťmi.

Priviesť deti do kontaktu s Bohom

Zistila som, že deťom môžem dokola rozprávať o Bohu, ale to samo osebe nemá význam. Podobne ako my aj deti potrebujú priamy kontakt s Bohom. Našou prvou úlohou je pomôcť deťom, aby mali prístup k Božej milosti. Môžeme to urobiť rozličnými spôsobmi: vziať ich pravidelne na svätú omšu a na spoveď, viesť ich k osobnej i rodinnej modlitbe ako bežnej súčasti ich každodenného života, dať im Bibliu a iné modlitebné pomôcky, aby ich to povzbudilo. A vždy sa za ne môžeme, pravdaže, modliť.

Okrem toho ich môžeme učiť o viere, odpovedať na ich otázky vzhľadom na to, v čo vlastne veríme a prečo. Môžeme im čítať podnetné príbehy o svätých a čnostiach, ktoré nájdeme v knihách, časopisoch, katolíckych komiksoch, videokazetách o svätcoch – môžeme využiť čokoľvek, čo pritiahne ich pozornosť a čo budú čítať či pozerať. Tiež sa môžeme snažiť, aby sa pohrúžili do milujúcej kresťanskej kultúry tým spôsobom, že im vytvoríme harmonický domov a zmysluplné kresťanské rodinné tradície: oslavovanie prikázaných sviatkov, oslavy krstín, špeciálne jedlá, remeslá či iné zvyky, ktoré sa konajú okolo hlavných liturgických období v roku.

Všetky tieto zvyky znamenajú dobrý začiatok, ale treba robiť ešte viac.

Stať sa príkladom, živým svedkom

Jedného dňa som počula, ako sa osemročná Anna dosť netrpezlivo zhovára s mladším súrodencom, a pritom som si znepokojene uvedomila, že to znelo rovnako ako ja! Naše deti nás napodobňujú až po spôsob, akým rozprávame. Takže o čo viac sa budú na nás pozerať ako na životné vzory!

Naše deti potrebujú vidieť, že našu vieru prežívame v plnosti, že náš svetonázor je preniknutý kresťanskou pravdou, a tiež vidieť našu vernosť mravným princípom viery. To sa vzťahuje na všetko, od viery v Eucharistiu až po upratanie postele, keď vstaneme. Siaha to dokonca až po naše postoje, pretože sotva ich môžeme učiť o ochotnom duchu a nesťažujúcej sa veselosti, ak reptáme zakaždým, keď máme utrieť rozliatu škvrnu alebo si kľaknúť na modlitbu!

Práve preto naplniť svoje povolanie rodiča znamená v prvom rade dávať dobrý pozor na prvé tri priority. Nemôžeme odovzdávať vieru alebo mravný poriadok, alebo vyrovnaného ducha, ak to sami nepraktizujeme. Nemôžeme byť príkladom čnosti vo vzťahoch, ak ju nepreukazujeme vo vlastnom manželstve. Vyžaduje si to ustavičné obrátenie, naše sebaovládanie, našu modlitbu a spoliehanie sa na Boha. Ak nedokážeme my sami dodržiavať svoju regulu, nemôžeme veľa očakávať ani od svojich detí.

… pokračovanie o týždeň…