Zo životaKnižka: Mamy v jednom kole ...

Šiesta kapitola(1). Štvrtá priorita: rodič

 Holly Pierlot   08.01.2012   1

V štvrtej priorite sme povolaní postarať sa o povinnosti, ktoré sú pre rodiča prirodzené. Tak ako sme povolané milovať činorodou láskou manžela, tak si musíme osvojiť ako poslanie aj druhý cieľ sviatosti manželstva;

plodenie a vychovávanie detí. Z moci špeciálneho posvätenia, ktoré sme preberali v druhej priorite, nás Boh uschopnil, aby sme aktívne milovali naše deti a splnili našu úlohu ako ich hlavní učitelia.

Skrytá neúcta voči môjmu povolanku matky

Raz na materskej dovolenke som sa prechádzala s dcérou v kočíku a vybrala som sa po ulici pozrieť manžela, ktorý učil na miestnej strednej škole. Prišla som práve vo chvíli, keď zvonilo na koniec vyučovania a von sa vyrútila hŕba tínedžerov.

V tom okamihu som zostala celá nesvoja a na tvár mi vystúpila červeň. Zažila som veľmi hlboký a cudzí pocit: bola som v rozpakoch! V rozpakoch! A to všetko preto, že ma videli, ako tlačím detský kočík! V tej chvíli sa mi zdalo jasné, že to je niečo, za čo sa treba hanbiť. Celé moje vzdelanie a kvalifikácia v mojich očiach nič neznamenali, pretože aj nevzdelaný tínedžer môže tlačiť detský kočík. Zdalo sa mi, že som zlyhala, pretože som nepracovala vonku na niečom „dôležitom“.

Trochu ma prekvapilo, keď som si uvedomila, že v skutočnosti nemám veľmi vysokú mienku o materskom povolaní. Mala som pocit, že som iba gazdiná a opatrovateľka detí, a bola som presvedčená, že ma možno ľahko nahradiť – že môže prísť hocikto a vychovávať moje deti tak dobre ako ja.

Ťažká a nečakaná voľba.

Jedného dňa, keď mi už takmer vypršala šesťmesačná materská dovolenka, zavolal mi riaditeľ a opäť mi ponúkol pozíciu učiteľky, ktorú som zastávala minulý rok.

„Neviem...“ odpovedala som. „Jej, ani som nepomyslela na to, že by som sa mohla vrátiť späť do práce a ešte som to neprebrala s Philipom.“

„Nuž, ja na to čakať nemôžem, Holly. Musím to vedieť teraz.“

 Vnútri som prežívala boj. Boli sme v Calgary noví a ešte vždy to tu bolo pre nás cudzie. Nemala som rodinu, ktorá by sa mi postarala o dieťa, ani priateľov, ktorí by boli doma. Chcela som pracovať, ale nebola som si istá, či by som mohla dieťa nechať len tak s cudzími ľuďmi. Potrebovala som čas na rozmyslenie.

„Potrebujem si o tom pohovoriť s mojím manželom,“ zopakovala som.

„Mrzí ma to, Holly, nemám čas čakať. Chcete tú prácu, alebo nie? Potrebujem teraz počuť áno, alebo nie,“ oponoval riaditeľ.

Spomenula som si na niečo, čo mi Philip povedal o múdrosti nikdy sa nenechať pritlačiť do rozhodnutia, najmä ak to nie je možné najprv  prediskutovať s manželom. Tak som mu dala odpoveď:

„Dobre teda, myslím, že moja odpoveď je nie.“

Keď som zavesila telefón, celý život sa mi bez varovania otočil o 180 stupňov. Náhle som išla úplne iným smerom, odlišným od toho, ktorým som sa uberala celé roky.

Prečo ma Boh zaviedol na cestu učiteľky, premýšľala som, ak nemám byť učiteľkou? V tej chvíli som musela urobiť jeden hlavný skutok viery, že Boh vedel, čo robí, no ja som si nebola istá, či to dokážem! Natrafila som vtedy na niečo, čo povedala misionárka Elizabeth Elliotová a čo ma sprevádzalo ďalej, až kým som tomu lepšie porozumela. Povedala, že pre vyšší cieľ sa musíme naučiť obetovať aj dobré veci; že aj keď chápeme, prečo treba vytrhať burinu zo záhrady, nie je také ľahké pochopiť, prečo musia uhynúť aj samotné kvety. Vyhlásila, že podľa Božej múdrosti musia zvädnúť aj lupienky kvetov, hoci sú nádherné. A v tomto zmysle som pochopila, že niekedy sa musí obetovať aj to, čo je dobré, v záujme ešte väčšieho dobra. Pochopila som, že existuje hierarchia dobier a že moje povolanie matky prevyšuje budovanie vlastnej kariéry.

Potreby mojej rodiny museli byť v mojom živote na prvom mieste. Vedela som, že tento základný princíp by mal určovať, ako budem nakladať so svojím časom a silami. V tej chvíli a za tých podmienok moje bábätko potrebovalo, aby som bola doma. Pre nás všetkých platí, že v regule musíme poskytnúť potrebný čas a pozornosť našim deťom, aby sme naplnili ich potreby.

Kultúrny šok

Zažila som obrovský kultúrny šok. Moje skúsenosti a výchova ma pripravovali na to, aby som prevzala miesto na pracovisku. Takže keď som zostala doma, mala som pocit, akoby bol môj život bezvýznamný a akoby nemal skutočný cieľ. Pamätám si, ako som pozorovala malé deti od susedov, ktoré prechádzali ráno popod moje okno, desiate v rukách a školské tašky na pleciach, smiali sa a len si tak drkotali, a ja som premáhala smútok.

Žiarlila som na deti! Tiež som chcela ísť do školy a cítila som sa ako väzeň v svojom osamelom malom svete doma. Všetko, čím som bola, na čo som sa pripravovala a čo som vždy chcela robiť, sa rozplynulo. V jednej chvíli som povedala Philipovi: „Cítim sa, akoby som sa vzdala všetkého okrem môjho života, mojej viery a mojej rodiny.“ Mala som pocit, akoby veľká časť zo mňa odumrela.

Oplakávala som svoju kariéru učiteľky, lebo som cítila, že ma na to povolal Boh. Teraz som však zbadala hlbšiu potrebu srdca a nové volanie od Boha, aby som bola doma s dieťaťom. Viedlo to k rozpoltenosti rozumu a srdca, čo si vyžiadalo veľa rokov čítania a skúmania, modlenia a úvah, sviatostí a priameho uzdravovania Bohom, aby som to dokázala prekonať.

Trvalo mi dlhý čas, kým som si uvedomila, že si ma Boh vyvolil, aby som bola matkou, a že ja sama som si zvolila byť matkou. Chvíľu to trvalo, kým som pochopila – áno, moje talenty, záujmy a výchova – to všetko boli dôležité veci, ale moje súčasné rodinné povinnosti prevážili akékoľvek volanie zvonku na dosť dlhý čas.

Postupne som sa naučila, že tá zdanlivo všedná a nedôležitá práca matky – milovať Boha, žiť sväté manželstvo a vychovávať šťastné, vyrovnané a sväté deti – je vo veľkolepom programe Božieho plánu dôležitejšia ako mnohé tie projekty a ambície, ktoré som mala v iných oblastiach. V priebehu rokov som sa musela naučiť, že vzťahy sú dôležitejšie ako úlohy, že byť je dôležitejšie ako robiť.

Objav materského poslania

Pretože v skutočnosti sme povolané k materskému poslaniu. O takom niečom som však predtým neuvažovala. Zostala som doma s rozrastajúcou sa rodinou niekoľko ďalších rokov, ale často som si pripadala znudená a nepokojná. Nevedela som presne, čo mám s deťmi robiť. Stále sa mi zdalo, že ich iba „pozorujem“. Mala som pocit, že mám prácu, na ktorú som nebola vyškolená. V materstve samom osebe som určite nevidela poslanie.

A pre lepšie nasmerovanie som ani nemohla nájsť inšpiráciu vo svojom detstve. Ako malá som bola buď chorá, alebo som veľa spávala a mama, keďže pracovala na plný úväzok, mi neposkytla model, ktorý by som mohla napodobniť.

Potom sa mi naskytla zaujímavá príležitosť. Božou prozreteľnosťou mi ponúkli prácu vedúcej katechétky na polovičný úväzok vo veľkej farnosti v susednom meste. Chopila som sa jej nielen preto, že som to chcela, ale aj preto, aby som mohla vhupnúť do toho, čo som v tom čase považovala za normálnejší životný štýl, taký, ktorý mi bol dobre známy.

Ten prvý rok bol úplne blažený. Bolo úžasné dostať sa von z domu a robiť niečo „zmysluplné“ namiesto domácich prác a čítania rozprávok pre najmenších. Najťažšie na tom bolo nechať mojich najmenších známej, ktorá ich postrážila, a to najmä dvojročného Nickyho, ktorý tam pri mojom odchode sedel so sklonenou hlavou a lakťami sa opieral o kolená. Srdce mi išlo pre neho puknúť, ale umlčala som pocity viny a bolesti a nechala som ho tak.

Keď som mala voľno, bol na mňa veľmi agresívny. Trvalo mi zvyšok týždňa, kým bol opäť sám sebou a všetko sa to začalo odznova.

Prácu katechétky som považovala za výzvu a inšpiráciu a bezhlavo som sa do nej vrhla. Ako bežal čas, začala som si všímať obrovské potreby detí, s ktorými som pracovala. Bolo frustrujúce diktovať základné modlitby deťom v ôsmom ročníku, ktoré o nich nikdy nepočuli. Pamätám si na šiestu triedu, ktorá nemala ani poňatia o kráľovi Herodesovi, nehovoriac o tom, že prenasledoval malého Ježiša, alebo že Mária a Jozef museli pred ním utekať do Egypta. Šokovalo ma, že po rokoch vyučovania náboženstva nevedeli deti o tom, kto je pápež, definovali milosť ako modlitbu, ktorá sa hovorí pred večerou, a nevedeli určiť tri osoby Najsvätejšej Trojice.

Potreby boli také obrovské, až som sa začala obávať, že moja snaha je iba povrchné riešenie, obyčajný obväz na hlbokú ranu v dnešných rodinách.

Bežne som videla, že mnohí rodičia nevedú svoje deti vo viere a myslia si, že vyučovanie náboženstva jednu hodinu týždenne, dvadsať hodín za rok, vyrieši situáciu. Poviem vám, nevyrieši! Začala som uvažovať, či to, čo robím, má naozaj zmysel. Nebola som schopná venovať sa hlbším problémom. Nemohla som tráviť viac času s tými deťmi. Rodičia musia byť hlavnými učiteľmi svojich detí; ja ich predsa nemôžem nahradiť.

Naplnená rozhorčením som sa opýtala samej seba: „Čo môžem urobiť, aby sa spoločnosť naozaj zlepšila?“A odpoveď ma priviedla rovno do môjho vlastného domova. Vychovávanie detí v kresťanskom pohľade na svet je najväčším príspevkom pre spoločnosť, aký môžem urobiť; dať svetu zdravých, svätých občanov, ktorí rozšíria svoj vplyv exponenciálnym spôsobom, ktorý by som nedosiahla sama svojím biednym úsilím. Moja práca s deťmi bola jadrom spoločenskej zmeny. Objavila som materské poslanie!

Vedela som, že sa nemôžem zameriavať na svoje poslanie a stále vykonávať ten druh práce, ktorý som robila pre farnosť. Práca katechétky bola náročná a vyžadovala si veľkú zodpovednosť a veľa duševnej sústredenosti. Už som zažila dosť veľký stres, keď som sa snažila splniť základné požiadavky obidvoch zamestnaní. Len s veľkým smútkom som predložila svoju výpoveď, ale vedela som, že sa musím venovať dôležitejšej práci, a to byť doma s deťmi.

Krása a dôstojnosť rodičovstva

Keď som prestala pracovať mimo domu, Nicholas sa upokojil a bol spokojnejší. Len ma potreboval. Nebola som nahraditeľná! Sama som bola povolaná byť so svojimi deťmi, Boh dal moje deti práve mne a nie niekomu inému. Podľa Božieho plánu bola moja jedinečnosť šitá na mieru pre moje jedinečné deti. Mala som motiváciu horlivejšie študovať o materstve, aby som o ňom zistila, čo sa len dá.

Čoskoro som natrafila na učenie, ktoré úplne zmenilo môj názor.

Philip a ja sme mali jednu zimu prednášať pre skupinu pripravujúcu sa na manželstvo a v manželskej príručke sme natrafili na požiadavku, že „rodičia zobrazujú prácu Boha pri stvorení“. Hmm... to bola zaujímavá  myšlienka! Vylovila som svoju Bibliu, otvorila Knihu Genezis a premýšľala som:

„Čo vlastne Boh robil pri stvorení?“Ako som tak čítala, ako by mi niekto nadvihol závoj; uvidela som jasne Boží úmysel pre rodičovstvo od začiatku. Vždy som vedela, že sa s Philipom zúčastňujeme na Božom tvorení tým, že sme otvorení pre život a máme deti. Neuvedomila som si však, že všetko, čo robím ako rodič, v skutočnosti znázorňuje prácu Boha.

Bolo mi jasné, že tak ako Boh poskytol Adamovi a Eve jedlo, prístrešie a všetko, čo potrebovali pre život, rovnako aj my s Philipom sme povolaní zabezpečiť jedlo a prístrešie. Všimla som si však, že Boh stvoril aj raj, a tak bol aj môj dom povolaný byť malým rajom, miestom krásy, pokoja a harmónie.

Tak ako sa Boh prechádzal a rozprával s Adamom a Evou, rovnako som aj ja povolaná mať milujúci vzťah a dôvernú komunikáciu s mojimi deťmi.

Tak ako Boh vlial poznanie do Adama a Evy, aby prežili a spravovali stvorenia, rovnako som aj ja povolaná vzdelávať svoje deti, deliť sa s nimi o dar viery, ktorú som prijala, a tiež ich naučiť zručnostiam a vedomostiam, ktoré potrebujú na život v spoločnosti, aby tak z nej mohli urobiť lepšie miesto.

Postrehla som, že tak ako dal Boh Adamovi a Eve úlohu obrábať záhradu v raji, rovnako aj ja mám vychovávať svoje deti, aby pracovali, zverovať im zodpovednosť, aby si formovali charakter, a dávať im úlohy týkajúce sa starostlivosti o náš domov.

Ako Boh vládol nad Adamom a Evou, dal im regulu (pravidlá) a uplatňoval ju, takisto my s Philipom sme povolaní vládnuť nad svojimi deťmi, viesť ich a vychovávať. A rovnako ako Boh odpustil potomstvu Adama a Evy ich vzburu, ako sa sklonil a vyrobil pre nich oblečenie, tak isto aj ja mám odpustiť svojim deťom každý priestupok a prikryť ich hriechy láskou. No keďže Adam a Eva museli odísť z rajskej záhrady pre svoje vlastné dobro, spoznala som, že nesmiem nevyhnutne chrániť deti pred samotnými dôsledkami ich skutkov.

Na tomto vidíme, že rodičia zobrazujú prácu Boha pri stvorení. Aké ušľachtilé a vzrušujúce povolanie máme! Koľká dôstojnosť je priradená aj tej najnudnejšie vyzerajúcej úlohe! Každý skutok, ktorý vykonáme pre naše deti alebo s nimi, odráža Božiu lásku, ktorú Boh preukázal pri stvorení.

Moja vlastná nevšímavosť k svojmu povolaniu mi predtým bránila vidieť jeho krásu. Teraz ma však pravda oslobodila. Už som nemala dojem, že robím niečo menej dôležité.

Máme skutočné, dôležité a nenahraditeľné poslanie – osobné poslanie vychovávať naše deti. Ako povedal pápež Ján Pavol II. v svojom Liste rodinám, „výchova detí sa považuje za opravdivý apoštolát“.

Poskytnúť katolícke vzdelanie

Toto poslanie znamená, že som povolaná vychovávať svoje deti aktívne, nie ich iba „pozorovať“ ako ich pestúnka. Kto iný ich naučí všetko, čo potrebujú vedieť v tomto živote? Kto ich privedie k Bohu, ak to neurobíme my s Philipom? Spolu s manželom som ja mala výchovný vplyv na život mojich detí. Ja som bola tou, ktorá bola povolaná ich formovať a pripravovať na tento svet i na ten druhý. Ja som bola hlavným učiteľom mojich detí. Bola to výsada, ktorú by som už nikdy viac nepodceňovala.

Ďalšou otázkou bolo,  ako ich mám vychovávať? Vedela som, že musím deťom poskytnúť katolícke vzdelanie, ale v našej oblasti neboli katolícke školy. Vzhľadom na tieto naše okolnosti a na moju túžbu realizovať sa, som si uvedomila, že mám potrebné vedomosti na to, aby som ich dokázala vzdelávať doma. Verila som, že to Boh žiada od našej rodiny.

Zanietene som preskúmala potrebné vedné disciplíny, ako aj vzdelávací proces. Postupne som sa v tom vzdelávala a určila som vyrovnané a úplné učebné osnovy, ktoré som rokmi postupne dolaďovala.

Veľmi dôležité je, aby sme si ako matky či ako rodičia uvedomili, že pri každom vzdelávaní, a to aj pri akademickej dokonalosti, je najdôležitejší široký vedomostný základ a dôkladná intelektuálna výchova. Povinnosťou nášho povolania je, aby sme to deťom zabezpečili, či už vzdelávaním doma, alebo výberom dobrej školy.

Keď však prešli prvé mesiace, začala som pociťovať, že to ešte nie je všetko. Čo to znamenalo pre mňa a Philipa – ako rodičov, nie ako učiteľov – byť hlavnými učiteľmi našich detí? Čo to znamenalo poskytnúť i pravú katolícku výchovu? Muselo to byť niečo viac ako iba matematika alebo hodiny čítania, viac ako samotná teória. Začalo sa pre mňa obdobie dlhoročného hľadania odpovedí.

Po čase prišla odpoveď: rodičovstvo je výzva formovať osobnosti. Sme povolaní priniesť Boha do duší našich detí, pravdu do ich myslí, zabezpečiť zdravie ich tiel, zručnosť ich rúk, vniesť krásu a tvorivosť do ich sŕdc a v tom všetkom pestovať čnosti, vôľu a svätosť ich duší. Vzdelanie, ktoré im musíme poskytnúť, musí ísť ešte ďalej, ako je zvládnutie troch základných znalostí (čítanie, písanie a počítanie) a to aj mimo odbornej prípravy či prípravy na povolanie.

„Vzdelanie v podstate spočíva v príprave človeka na to, kým má byť, a na to, čo musí robiť tu dole, aby dosiahol ušľachtilý cieľ, pre ktorý bol stvorený,“ napísal pápež Pius XI. Takéto vzdelanie má teda aj prirodzené, aj nadprirodzené ciele. Spoznať nadprirodzené ciele – vyjadrené v dôraze na náboženský a mravný rozvoj – je to, v čom sa opravdivá katolícka výchova odlišuje od bežnej výchovy.

Takáto výchova má mnohé názvy – katechéza, rozvoj osobnosti, cvičenie vôle, praktizovanie čností, sebadisciplína. Mravný a náboženský tréning pozýva naše deti, aby nasledovali Ježiša, vždy si volili dobro a vyhýbali sa zlu. To je jadrom mravnej dokonalosti a jadrom kresťanského vzdelávacieho procesu. Neobmedzuje sa na žiadnu triedu, ale preniká celý život dieťaťa. Je to cvičenie, kde vôľa a rozum prevláda nad emóciami, o ktorom sme hovorili v kapitole „Vlastná osoba“.

Toto všetko znamená, že cieľom opravdivého vzdelania je motivovať naše deti, aby sa stali svätými! A tak sa musí náboženská výchova, etika, čnosti a mravnosť stať jadrom nášho vyučovania ako rodičov. Skúsenosť našich detí s celým svetom vedomostí musí byť zatrešená kresťanským svetonázorom skrze milosť.

Všetko toto som považovala za podnetný cieľ, ale ako som ho mala uskutočniť? Musela som ísť na to prakticky.

Priviesť deti do kontaktu s Bohom

Zistila som, že deťom môžem dokola rozprávať o Bohu, ale to samo osebe nemá význam. Podobne ako my aj deti potrebujú priamy kontakt s Bohom. Našou prvou úlohou je pomôcť deťom, aby mali prístup k Božej milosti. Môžeme to urobiť rozličnými spôsobmi: vziať ich pravidelne na svätú omšu a na spoveď, viesť ich k osobnej i rodinnej modlitbe ako bežnej súčasti ich každodenného života, dať im Bibliu a iné modlitebné pomôcky, aby ich to povzbudilo. A vždy sa za ne môžeme, pravdaže, modliť.

Okrem toho ich môžeme učiť o viere, odpovedať na ich otázky vzhľadom na to, v čo vlastne veríme a prečo. Môžeme im čítať podnetné príbehy o svätých a čnostiach, ktoré nájdeme v knihách, časopisoch, katolíckych komiksoch, videokazetách o svätcoch – môžeme využiť čokoľvek, čo pritiahne ich pozornosť a čo budú čítať či pozerať. Tiež sa môžeme snažiť, aby sa pohrúžili do milujúcej kresťanskej kultúry tým spôsobom, že im vytvoríme harmonický domov a zmysluplné kresťanské rodinné tradície: oslavovanie prikázaných sviatkov, oslavy krstín, špeciálne jedlá, remeslá či iné zvyky, ktoré sa konajú okolo hlavných liturgických období v roku.

Všetky tieto zvyky znamenajú dobrý začiatok, ale treba robiť ešte viac.

Stať sa príkladom, živým svedkom

Jedného dňa som počula, ako sa osemročná Anna dosť netrpezlivo zhovára s mladším súrodencom, a pritom som si znepokojene uvedomila, že to znelo rovnako ako ja! Naše deti nás napodobňujú až po spôsob, akým rozprávame. Takže o čo viac sa budú na nás pozerať ako na životné vzory!

Naše deti potrebujú vidieť, že našu vieru prežívame v plnosti, že náš svetonázor je preniknutý kresťanskou pravdou, a tiež vidieť našu vernosť mravným princípom viery. To sa vzťahuje na všetko, od viery v Eucharistiu až po upratanie postele, keď vstaneme. Siaha to dokonca až po naše postoje, pretože sotva ich môžeme učiť o ochotnom duchu a nesťažujúcej sa veselosti, ak reptáme zakaždým, keď máme utrieť rozliatu škvrnu alebo si kľaknúť na modlitbu!

Práve preto naplniť svoje povolanie rodiča znamená v prvom rade dávať dobrý pozor na prvé tri priority. Nemôžeme odovzdávať vieru alebo mravný poriadok, alebo vyrovnaného ducha, ak to sami nepraktizujeme. Nemôžeme byť príkladom čnosti vo vzťahoch, ak ju nepreukazujeme vo vlastnom manželstve. Vyžaduje si to ustavičné obrátenie, naše sebaovládanie, našu modlitbu a spoliehanie sa na Boha. Ak nedokážeme my sami dodržiavať svoju regulu, nemôžeme veľa očakávať ani od svojich detí.

Byť kanálom Božej lásky

Naša láska k deťom musí odrážať vzťah Boha k Adamovi a Eve. Podľa slov Jána Pavla II. potrebujeme sa im dať viac k dispozícii a prijímať ich srdcom, mysľou a telom. A musíme ich milovať tak, že robíme to, čo je pre ne najlepšie.

Dať sa  k dispozícii znamená stlmiť všetky myšlienky a projekty, ktoré neprestajne zamestnávajú moju myseľ, a nájsť si čas a priestor pre svoje deti v mojom zaneprázdnenom živote. Musím byť schopná prestať robiť to, čo robím, nájsť si čas, aby som sa každému z nich pozrela do očí, počúvala ho a reagovala na jeho potreby.

Nemôžem urýchliť môj kontakt s nimi, lebo mám na práci niečo „dôležitejšie“. Už nemôžem byť neprítomná duchom „Áno, dobre, zlatko, dám ti, čo len chceš...“, len aby som pokračovala vo svojich záujmoch a nevšímala si ich prítomnosť či ich potreby.

Potrebujem ich aj viac prijímať. Každé z nich Boh stvoril ako jedinečnú bytosť. Potrebujem s nimi tráviť čas a skutočne spoznať každé z mojich detí, objaviť ich jedinečné talenty a záujmy, ich osobné slabé i silné stránky. Až potom ich môžem povzbudiť takým spôsobom, ktorý potrebujú, a pomôcť im prekonať ich starosti.

A milovať ich mám tak, aby som robila to, čo je pre ne najlepšie. To pre mňa všetko zjednodušilo. Je pre ne priveľa bufetovej stravy to najlepšie? Je pre ne to najlepšie, keď ich nechám, aby sa bili? Je pre ne to najlepšie, keď sú v noci často pridlho hore, alebo keď každý deň vyspávajú, alebo keď si neurobia doma svoje povinnosti? A keď usilovne pracujú celé týždne, ale sú už apatické, zničené, či znechutené nekonečnou jednotvárnosťou matematiky a angličtiny, môžem považovať prísne dodržiavanie rozvrhu za to, čo je pre ne najlepšie? Nebol by deň voľna, nejaká spontánna a tvorivá činnosť to najlepšie, čo by im pomohlo pozdvihnúť ducha a osviežiť sa?

Vedela som, že občas narazím na ich vzdor. Deti zjavne nechcú vždy to, čo je pre ne najlepšie! Bola som presvedčená, že ak budem robiť svoje rozhodnutia na základe vyššieho princípu a čnostnejších priorít, a nie na základe ich detinských rozmarov alebo mojich sebeckých túžob, lepšie pochopia (hoci by to chcelo dlhšie vysvetľovanie), že som sa snažila iba o ich dobro, a aj ony samy si to napokon zamilujú. Ak budú vedieť, že skutočne konám iba v ich najlepšom záujme, budú takmer nútené ma nasledovať, pretože deti sú viac než len ochotné nasledovať inšpiratívneho vodcu.

Výzva je teda na mne: získať si dôveru a lojalitu mojich detí tak, že sa budem vždy skutočne usilovať robiť to, čo je pre ne to najlepšie. Azda to najjednoduchšie z tohto všetkého, hoci mnoho ráz zároveň aj to najťažšie, je preukazovať im svoju lásku a odzrkadľovať tak Božiu lásku k nim tým, ako budem s nimi zaobchádzať. Príliš často som sa pristihla, že oveľa úctivejšie sa rozprávam s cudzincami a dospelými ako s mojimi vlastnými deťmi. No milovať naše deti znamená správať sa k nim s rovnakou ohľaduplnosťou, úctou a slušnosťou, s akou chceme, aby sa ony správali k nám, alebo s akou by sme sa správali k dospelému, k pápežovi, Matke Tereze alebo k samotnému Pánovi.

Keď v tomto zlyhám, vyznám sa z toho pri spovedi.

... pokračovanie o týždeň...

 


Ďalšiu časť z  knižky Holly Pierlot, Mamy v jednom kole  vám prinesiem opäť v nedeľu, o týždeň. 

Viac o knihe najdete na:   

 

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 4.7 z 5. Celkom 3 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
Najčítanejšie
Komentáre k článku
Milan1 napísané 08.01.2012 21:48

Možno off topic ale nedalo mi...

V sobotu, 7.1 uviedla STV1 podľa mňa zaujímavý film o výzvach v rodičovstve "Pre lásku k Anne " niečo o tom

www.stv.sk/relacieaz/jednotka/pre-lasku-k-anne/

Si myslím, že tam boli veĺmi citlivo podané práve otazky dotýkajúce sa nazerania na rodičovstvo v hraničných situaciach , kde jednou z rovín bola aj rovina etická , konkretne konflikt silne nabožensky založenej rodiny vs možnosti liečenia cez aplikaciu asistovaných reprodukcií. Ale aj konflikt presvedčivosti / nepresvedčivosti súčasného konzervatívneho prístupu katolíckej cirkvi k tejto otazke a vôbec k výzvam, ktoré tato doba prináša. Bol tam viacrozmerný pohľad, ako keby naznačoval, že ani jedno fanaticky vyhranené správanie nie je v poriadku.Veľmi zaujímavé ,tie myšlienky a nazory tam triafali konkrétne a presne - neboli tam frazy, slovná vata, zbytočný patos - len snaha poukazať, že laska k dieťaťu je obrovskou hodnotou - ale aj výzvou.Pochopiť a neodsudzovať...

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





Náš TIP
Komentáre k článku
Milan1 napísané 08.01.2012 21:48

Možno off topic ale nedalo mi...

V sobotu, 7.1 uviedla STV1 podľa mňa zaujímavý film o výzvach v rodičovstve "Pre lásku k Anne " niečo o tom

www.stv.sk/relacieaz/jednotka/pre-lasku-k-anne/

Si myslím, že tam boli veĺmi citlivo podané práve otazky dotýkajúce sa nazerania na rodičovstvo v hraničných situaciach , kde jednou z rovín bola aj rovina etická , konkretne konflikt silne nabožensky založenej rodiny vs možnosti liečenia cez aplikaciu asistovaných reprodukcií. Ale aj konflikt presvedčivosti / nepresvedčivosti súčasného konzervatívneho prístupu katolíckej cirkvi k tejto otazke a vôbec k výzvam, ktoré tato doba prináša. Bol tam viacrozmerný pohľad, ako keby naznačoval, že ani jedno fanaticky vyhranené správanie nie je v poriadku.Veľmi zaujímavé ,tie myšlienky a nazory tam triafali konkrétne a presne - neboli tam frazy, slovná vata, zbytočný patos - len snaha poukazať, že laska k dieťaťu je obrovskou hodnotou - ale aj výzvou.Pochopiť a neodsudzovať...

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised