Zo životaKnižka: Mamy v jednom kole ...

Šiesta kapitola(2). Autorita na vychovávanie detí.

 Holly Pierlot   15.01.2012   0

Pokračujeme v nedeľnom čítaní na pokračovanie z knižky inšpiratívnej Holly Pierlot, matky piatich detí.

Dlhý čas som si nebola istá tým, čo znamená opravdivý kresťanský pojem autorita. Vedela som, že sa mi to príliš často plietlo s „autoritárstvom“. Ja som však nechcela uplatňovať svoju moc a vládu nad svojimi deťmi takýmto spôsobom. Nechcela som, aby ich jediným motívom dobrého správania bol strach zo mňa alebo strach z trestu, ako to bolo často u mňa, keď som bola dieťaťom.

Bola som ešte dievča, keď som spoznala, že strach ani trest mi nedali nijaké mravné ponaučenie, ani ma neviedli k prevzatiu zodpovednosti za svoje skutky. Naopak, iba mi poskytli výhovorku skrývať sa, prekĺzavať, klamať a snažiť sa, aby ma nepristihli. A nakoniec ma to všetko iba viedlo k vzbure.

Nie, chcela som viac pre svoje deti a aj pre mňa ako rodiča. Uvažovala som o tom, ako Panna Mária vychovávala Ježiša; určite to nebolo krikom a hulákaním, ani vyhrážkami či trestaním. Možno to bolo skôr ako u pani Duffyovej, učiteľky v mojom druhom ročníku. Pani Duffyová bola ako med.

Nič neurobila, iba sa usmiala a ja som sa cítila dobre. Raz som ju oklamala. Povedala som jej, že už mám hotovú prácu z matematiky, tak jej môžem pomôcť lepiť hviezdy na našu nástenku na dverách šatne. Keď prišla na moju lož, zavolala si ma k stolu, vytiahla svoju drevenú lyžicu a poriadne mi ňou poklopkala po ruke. Usmiala som sa. Aj jej potrestanie bolo jemné a milosrdné.

Naozaj si myslela, že to bolí?

No potom som sa jej pozrela do očí. Nie, to nebola tvrdosť trestu, ktorá ma naučila dokončiť si úlohu z matematiky a už nikdy neklamať pani Duffyovej. Bolo to tým, že už som nikdy nechcela vidieť ten výraz zranenia a sklamania na jej tvári.

Boh nám ako rodičom dáva autoritu, aby sme viedli svoje deti a urobili z nich učeníkov. Slovo disciple (z ang. – učeník) je odvodené od discipulus, čo znamená „študent“. A preto je základom každej disciplíny učiť, alebo presnejšie vo vzťahu k rodičovskej úlohe školiť svoje deti do života. A to všetko sa začína tým, že svedčím svojim deťom o čnostiach a žijem s nimi v láskyplnom vzťahu.

No učiť ich je oveľa vedomejší a aktívnejší proces. Tak ako si inštalatér najíma pomocníka, ukazuje mu, akú prácu má robiť, vysvetľuje, ako to vykonať, a pomaly mu dáva čoraz viac praktickej zodpovednosti, tak sú aj rodičia povolaní viesť svoje deti. Musela som žiť život so svojimi deťmi, pomáhať im, aby sa zúčastňovali na tom, čo robím ja, usmerňovať ich a vysvetľovať im, dovoliť im, aby si veci odskúšali, a postupne im dávať čoraz viac zodpovednosti.

To sa môže prejavovať veľmi prakticky. Keď utieram stôl, nechám aj ich, aby ho utierali so mnou. Vysvetlím im, ako to majú urobiť, a nechám ich, aby si to vyskúšali. Nakoniec, ak sú v tom šikovné, poverím ich ďalšími úlohami.

A tak je to aj v našich modlitebných životoch. Pozvem ich, aby sa modlili so mnou, rozoberieme si to, ukážem im to, vysvetlím a postupne ich povzbudzujem, aby si to vyskúšali osamote, ako aj počas modlitby s rodinou.

Autorita rodičov zahŕňa tiež schopnosť robiť rozhodnutia za rodinu a očakávať, že sa tieto budú presadzovať a dodržiavať. Tieto rozhodnutia sa nerobia na základe našich sebeckých rozmarov či svojvoľných túžob, ani len zo zvyku dávať rozkazy. Naša autorita daná od Boha tkvie v práve a v povinnosti rozhodovať sa na základe vyšších mravných zákonov, ktoré sú rodičia aj deti povinné dodržiavať. To, čo od našich detí žiadame, aby konali, sa musí zakladať na skutočnom a opodstatnenom dôvode, na skutočnom dobre v prospech dieťaťa, rodiča a na všeobecnom dobre rodiny. 

Máme právo povedať „Nebite sa“, „Nekradnite“ a „Neodvrávajte“, pretože všetkých nás spája Boží príkaz, aby sme sa navzájom milovali. Vysvetliť oprávnený dôvod našej žiadosti, ba až príkazu nie je pre rodiča iba nevyhnutné; naše dieťa má právo vedieť, prečo to žiadame. Vysvetlenia, ktoré im dáme, sa stanú príležitosťami, aby sa naše deti učili a rástli.

Pestovať poslušnosť

To, čo od našich detí očakávame, musíme im aj dobre vysvetliť, musí im to byť úplne jasné a musíme na ne dohliadať a ak treba, aj im pomôcť. Musíme sa zapájať do pokusov našich detí robiť to, čo by mali, a pomáhať im v tom, čo ony samy nedokážu.

Ak však dieťa odmieta dodržiavať naše oprávnené príkazy, máme ako rodičia povinnosť postarať sa o to, aby nás poslúchali. Dieťaťu nepreukazujeme službu lásky, keď mu dovolíme robiť si všetko po svojom. Neposlušnosť a sebeckosť odrážajú viac hriech Adama a Evy ako čnosť Krista. A ak nebudem ja ako rodič učiť svoje deti poslušnosti, kto potom? Ako budú v živote dosť disciplinovaní na to, aby si plnili povinnosti, ktoré bude od nich vyžadovať zamestnávateľ? Ak nebudú poslúchať svoju matku, ktorú vidia, ako sa naučia poslúchať Boha, ktorého nevidia?

Existuje množstvo dôsledkov, ktoré pochádzajú z toho, ak dieťa odmieta poslúchať. Pohovorme si a vysvetlime, čo Boh očakáva od svojich detí a prečo, keďže často je to náboženský motív, ktorý má najväčší význam a účinok. Dieťa môžeme aj vystríhať pred tým, čo robí, tak ako to urobil Boh s Kainom, a viesť ho k tomu, aby zmenilo svoj názor (nezabudnite mu povedať, že budete na neho hrdí, ak tak urobí). Môžeme ho poslať do druhej izby, kým nebude pripravené vrátiť sa a poslúchať; pretože ako poznamenal Dostojevskij vo svojom diele Zločin a trest, najhorším následkom zo všetkých je byť „izolovaný mimo spoločenstva ľudí“.

Môžeme mu obmedziť privilégiá na istý čas alebo jednoducho nechať z daného skutku plynúť prirodzené dôsledky – horúceho sporáka sa už potom pravdepodobne nechytí. A niekedy musíme byť neoblomní, trvať na svojom a vyčkať. Keď dieťa zbadá, že samo to len tak neprejde, často zmení názor.

Veľmi dôležité však je, aby dieťa samo urobilo rozhodnutie, že bude poslúchať. Slobodná vôľa je darom od Boha a nie čosi, čo mu máme právo zobrať. Lepšie je, ak dovolíme dieťaťu zakúsiť negatívne dôsledky neposlušnosti, ako aby sme zneužili jeho vôľu tým, že ho budeme nasilu nútiť, aby splnilo to, čo od neho chceme. Môže to byť jednoduché, ako: „Dobre, ak si nechceš upratať izbu dnes ráno, ako som ťa žiadala, je to tvoje rozhodnutie, ale nečakaj, že pôjdeš k počítaču alebo televízii, či k telefónu, pokiaľ to neurobíš.“ Alebo mu môžeme dať viac času na jeho rozhodnutie: „Prečo nejdeš von na dvor a nevrátiš sa vtedy, keď budeš ochotný upratať si svoje veci?“

Chceme teda viesť deti k poslušnosti a tiež naliehať, ak je to potrebné, ale vždy im umožniť, aby znášali dôsledky, vlastnej neposlušnosti. Musíme rešpektovať ich slobodu. To robí aj Boh.

Taktiež je veľmi dôležité, aby sme rozlišovali medzi jednotlivými skutkami neposlušnosti a bežným zvykom vzdorovitého správania sa. Čo sa týka toho druhého, často sú za tým hlbšie faktory, ktoré sa musia preskúmať skôr, než sa uponáhľame s akýmkoľvek trestaním. Vždy existuje dôvod, prečo sa dieťa dlhodobo nespráva dobre. Môže to byť niečo v mojom rodičovskom správaní: napríklad som panovačná alebo príliš náročná, alebo dobre nepočúvam. Dieťa môže mať svoje osobné problémy, ako pubertálne zmeny nálad, frustrácie vyvolané priateľmi alebo vlastnou osamelosťou. Vzdorovitosť ako zvyk môže byť aj znakom znechutenia a snahy vzbudiť pozornosť akýmkoľvek spôsobom, či už dobrým, alebo zlým. Jej príčiny môžu byť aj fyzické: nedostatok spánku, nedostatočná výživa alebo zlý zdravotný stav.

Tu je dôležité objaviť korene negatívneho správania a pracovať na nich. Uistite sa, že dieťa dbá na dobré návyky, či ide o dostatok spánku, správnu výživu, dostatočný oddych a uspokojujúce bežné práce, ktoré rozvíjajú energiu a elán. Dostatočne s dieťaťom komunikujte, rozprávajte sa o jeho problémoch a pestujte povzbudivý láskyplný vzťah. Málo pozornosti alebo lásky, pochopenia a súcitu môže radikálne zmeniť bežný postoj dieťaťa. Dajte mu vedieť, že je „dobrým“ dieťaťom a ako mama ho považujete za dobré. Deti sa tak často búria, aby dosiahli stupeň našich očakávaní. Ak si o nich tajne myslíme, že sú to rebeli, zvyknú aj konať ako rebeli.

Mama musí myslieť vážne to, čo hovorí , a presadzovať to.

Aby som naše deti pozitívne ovplyvnila a dobre ich vychovala, potrebovala som dostať lekciu v tom, že mám byť zásadová. To môže byť ťažké!

Niekedy by bolo oveľa ľahšie, keby som ich nechala, aby si ma nevšímali, alebo keby utiekli, keď im poviem, aby niečo urobili. Môže to dosť liezť na nervy, keď treba vstať z gauča alebo položiť šálku kávy, aby som skontrolovala, či urobili to, čo som im povedala. A niekedy sa cítim, akoby som bola vyčerpaná bojom!

Viem, že som celé roky tvrdo pracovala na tom, aby som ich dostala do laty, a predsa som často mala pocit, že zlyhávam.

Uvedomila som si však, že ak by som na ne nedohliadala a nevyžadovala od nich poslušnosť, z veľkej časti by som ja bola na vine, ak by ma deti po čase ignorovali.

Všetko je vyjadrené v malom motte:

"Mama myslí vážne to, čo hovorí, a ochotne to presadzuje.“ Moje deti potrebujú vedieť, že mamine slová nie sú prázdne a nezmyselné.

Najdôležitejšie však je, že som si musela vo svoj prospech stále dokola opakovať toto motto: „Mama myslí vážne to, čo hovorí...“ Najprv som sa musela presvedčiť, či to, čo od nich žiadam, je rozumné a opodstatnené. To mi pomohlo obmedziť každú nepotrebnú požiadavku, ktorú som kládla na svoje deti, a znížiť počet incidentov, ktoré by si dieťa mohlo vyložiť ako výzvu.

... a ochotne to presadzuje.“ Po druhé som si musela nájsť čas, aby

som sa mohla zaoberať vecami, ktoré boli opodstatnenými príkazmi, takými, ktoré by mali deti urobiť. Príliš často sme nepozorní a zaneprázdnení, a tak sa iba polovičato zaoberáme nevyhovujúcim správaním. No to iba učí naše deti, aby nás ignorovali, keď my ignorujeme ich, a zároveň to spôsobuje, že ich nevhodné správanie sa stupňuje. Naopak, zistila som, že najväčší úspech mám vtedy, keď nechám všetko tak, ako je, pozriem sa im do očí a venujem im plnú pozornosť. Zmierni to aj stres, pretože neposlušnosť nenarastie do bodu, keď sa stane neovládateľnou.

Počúvam ľudí, ako reptajú a sťažujú sa na vlastnú nestálosť – aj to je niečo, čo dôverne poznám! Zásadovosť je však naozaj iba zvyk a zvyk sa dá formovať cvičením vôle. Vyžaduje si to rozhodnutie, ktoré si treba ustavične opakovať. Stačí len vykročiť. O tom sme hovorili v druhej priorite, vlastná osoba. A ako je to s každým zvykom, zásadovosť sa naozaj stane ľahšou. Musíme si vypestovať pevné presvedčenie, že výchova našich detí je totálne najdôležitejšia – je to povinnosť nášho povolania. Ak by som sa nestarala o to, aby ma deti poslúchali, prečo by sa s tým práve ony zaťažovali?

Musíme sa teda usilovať robiť to, čo by sme mali, aby aj naše deti robili to, čo by mali. A to je snaženie. Často som uvažovala, či toto nie je práve to, o čom sa píše vo Svätom písme, keď hovorí, že matky sa spasia skrze deti! Keď pracujeme na formovaní a pretváraní našich detí, ony nás ako odplatu nútia čeliť našim vlastným slabostiam, a verím, že aj ich zvládať. V rodičovstve funguje spásonosná milosť ako dvojsmerná cesta.

Kresťanská sloboda pre deti.

A napokon som spoznala, že cieľom každej morálnej výchovy je pripraviť deti na to, aby prevzali zodpovednosť za seba samy. Rozoberali sme to v druhej priorite, že „sloboda znamená prevziať zodpovednosť za to, kým sa staneme“. Boh každého povoláva k slobode, deti tiež, podľa ich rastúcich schopností.

Navyše som nechcela, aby boli moje deti závislé od mamy, ktorá by im hovorila, čo môžu a čo nemôžu robiť. Postupne som sa snažila rozvíjať v nich vnútorný mravný kompas, ktorý im ukáže správny smer – nie zo strachu, ale z lásky. Túžba po dobre musí vychádzať z ich vlastných sŕdc.

Mojou úlohou bolo tú túžbu živiť. Nazýva sa to „sloboda bez hraníc“. Deťom dávame arénu, v ktorej sa učia, ako robiť dobré rozhodnutia. Môžeme im ponúknuť voľby, z ktorých si slobodne vyberú: ako napríklad, kedy si môžu nájsť čas na modlitbu vzhľadom na ich denné potreby, namiesto toho, aby sme to plánovali za ne, alebo aký druh modlitby im vyhovuje, namiesto toho, aby sme ako rodičia trvali na určitej pobožnosti. Dôležité pre rodičov je, že ich deti sa modlia – ako a kedy, to môžu nechať na dieťa. V každej situácii, keď môžu deti používať svoj rozum a voliť si skutočné mravné dobro, ktoré opravdivo vyhovuje ich osobnosti a okolnostiam, stimulujeme zmysel pre osobnú zodpovednosť.

Možno by som im mala pomáhať s rozlišovaním ich rozhodnutí a presne im definovať, čo je dobré a čo nie, ukázať im, aké dôsledky vyplývajú z ich skutkov za daných okolností. Nakoniec im však musím dať rovnakú slobodu, akú im dal Boh na to, aby pri rozhodnutiach používali vlastnú slobodnú vôľu; aby sa rozhodli pre dobro – a aby sa rozhodli pre Boha.

Každý učiteľ vie, že uplatňovanie určitého poriadku je najdôležitejšie na to, aby sa v triede udržala disciplína. Nazýva sa to aj „preventívna disciplína“, pretože školský poriadok slúži ako prostriedok na zamedzenie zlého správania. Školský poriadok umožňuje dieťaťu vedieť, čo treba robiť, kedy to robiť, kde to robiť a ako to robiť.

Deti si tak vytvárajú pravidelné návyky, ktoré im pomáhajú disciplinovane sa správať, čo pripravuje pôdu na učenie. Učitelia na základných školách upevňujú najprv tieto poriadky a dohliadajú na to, aby sa dodržiavali hneď na začiatku ročníka, až kým si ich deti neosvoja. Ak im to už ide, učiteľ môže pokojne prejsť na teoretické veci. Ak je totiž správanie sa detí a prostredie chaotické, jednoducho sa nedá poriadne učiť.

Uvedomila som si, že môžem využiť tieto schopnosti, ktoré som si ako učiteľka osvojila, a uplatňovať ich doma. Tak som začala riešiť, ako by som mohla vytvoriť poriadky, ktoré by spĺňali potreby mojich detí.

Začala som s drobnosťami. Aké boli hygienické návyky, ktoré potrebovali deti vykonať každý deň? Urobila som si ich podrobný zoznam. Potom som sa ubezpečila, či majú vhodný prístup k potrebám, ako kefky, šampón a kôš na bielizeň, aby vedeli, kde ich nájdu a kam tieto veci položia. Vzala som deti a vysvetlila som im:

„Odteraz sa budú kefky ukladať sem. Na zubnej paste zatvoríte vrchnák a bielizeň dáte do koša na vrchu schodišťa...“

Prešla som všetkými úlohami spojenými s hygienou, bielizňou a šatstvom, a neskôr som sa podobným spôsobom zamerala aj na modlitbu a školské povinnosti.

Takto som musela nájsť rozumné miesto na všetko a musela som to naučiť aj deti. Ružence boli zavesené na kríži v obývačke. Biblie mali deti vedľa postelí. Školské knihy sa ukladali iba do regálov. Čistá bielizeň patrila do týchto zásuviek. Kabáty a čiapky išli sem. Čižmy patrili sem.

Chlapček, ktorý k nám raz prišiel na návštevu, si zapichol triesku do prsta. Povedala som mu: „Prines mi ihlu zapichnutú na stojane vedľa zrkadla medzi dvoma kuchynskými oknami.“ Doniesol ju a vrátil sa so slovami: „Na čo je tá ihla?“ „Na čo, pravdaže, na triesky!“ odpovedala som. Odvetil užasnutý: „Fíha, určite tu máte na všetko svoje miesto, však?“

Keď som našla miesto pre každú vec a ujalo sa to u detí (aj u manžela), musela som vymyslieť čas na všetko. Na začiatku som hovorievala:

„O 7.30 môžete vstať a urobiť toto...” Jadrom domáceho poriadku je však prirodzený postup: X jednoducho vedie k Y a po ňom nasleduje Z. Ranné upratovanie sa robí pred raňajkami a po ňom nasleduje umývanie v kuchyni. Musí to byť logické a čo najviac sa približovať prirodzenému rytmu.

Nuž, hygiena pred alebo po jedle, ako aj pred spaním, to znelo dobre. Poskladať čistú bielizeň a dať špinavú do koša sa mohlo urobiť pred spaním, keď sa deti prezliekali. Škola bola väčšinou ráno a potom ešte krátko po obede. Skupinová modlitba prišla na rad po raňajkách a pred spaním, formálne katechézy boli v určené dni.

Zároveň som si v svojej regule matky musela vyhradiť čas na to, aby som dozerala na tieto úlohy a skontrolovala, či sa dokončili. Vypísala som si naše úlohy a bežné práce do tabuliek, dala som ich zaliať do fólie, aby sa neucapkali a nemusela som ich stále prerábať, a zavesila som ich na vhodné miesta po dome. Napríklad v kúpeľni boli tabuľky, na ktorých stálo:

„Vyčistiť si zuby. Umyť si tvár a ruky. Očesať si vlasy. Odložiť pastu. Utrieť poličku.“ Pre tých najmenších, ktorí nevedeli čítať, som nakreslila obrázky.

Dôležité je uvedomiť si, že deti sú stále len deti, a tak sa tento proces učenia a dohliadania na ne nikdy úplne nekončí. Niekedy si môžeme dať malú pauzu, ale napokon sa musíme vrátiť a znovu ich učiť. To je naozaj súčasť maminej ustavičnej práce! Nie je teda znakom zlyhania, že ich musíme stále učiť a dohliadať na ne.

Aj učitelia v triedach to robia po celý rok. A to každý rok. Každá výchova si vyžaduje čas.

Ako začať

Predovšetkým by ste si mali určiť, čo potrebujú robiť vaše deti pravidelne, a skontrolovať, aby sa to aj vykonalo. V nasledujúcej kapitole sa budeme detailnejšie zaoberať drobnými úlohami. Tu však môžete pridať ich osobné povinnosti vo vlastných izbách. Pri deťoch sa uplatňujú rovnaké kategórie, ktoré sme použili u seba a na naše potreby v kapitole „Vlastná osoba“. Pamätajte si, že sa tu zaoberáte základnými úlohami; urobte to podľa možnosti čo najjednoduchšie.

Čo presne potrebujú vaše deti robiť?

Pre dennú hygienu? Čo sa týka oblečenia?

Pre ich osobnú modlitbu? Aké sú ich záľuby a aké športy pestujú? 

Čo priatelia? Čo katechizmus a svätá omša a spoveď? A čo domáce úlohy?

Majú dostatok spánku a odpočinku? A cvičia dosť?

Urobte zoznamy a zapíšte si to.

Aké pomôcky alebo materiály potrebujú k tomu vaše deti?

Kam tieto veci patria? Odložte všetko na rozumné miesto a naučte to svoje deti (aj vášho manžela!).

Kedy môžu deti vykonávať tieto povinnosti a činnosti? Staršie deti si posaďte k sebe a prejdite to s nimi. Pri malých deťoch sa rozhodnite sami. Naplánujte rozumný čas na to, aby sa tieto činnosti robili v dome a v rodine, a zapíšte si ich. Urobte potrebné tabuľky a vyveste ich. Pokyny týkajúce sa kabátov, obuvi a čiapok sa môžu umiestniť na chodbe. Pokyny týkajúce sa bielizne sa môžu dať do spální vedľa šatníka. Ukážte ich deťom. To oslobodí deti od toho, aby si všetky povinnosti museli pamätať. Vždy môžete povedať: „Čo máš napísané v tabuľke?“ alebo to môžete nahlas prečítať svojim najmenším.

Časom zistíte, že sú ešte ďalšie drobné úlohy, ktoré ste tam nezaradili.

Môžete sa rozhodnúť, že buď necháte tieto veci na náhodu, alebo si ich zapíšete a ak treba pozmeníte rozvrh alebo vývesky. Čím viac toho deťom vysvetlíte, tým menej stresu zažijete aj vy, aj vaše deti.

Kedy môžem pomôcť svojim deťom? Potrebujete si každý deň vyhradiť čas, aby ste pomohli deťom splniť to, čo majú urobiť podľa ich veku a zrelosti. Nechajte si pre seba a svoje deti dostatok času, aby ste nemali pocit unáhlenosti. Naplánovaný čas môžete zredukovať neskôr, keď už všetci zistíte, ako na to, a vytvoríte si nové návyky.

Ďalšie kroky

Tu naozaj prichádzame k jadru našich povinností voči svojim deťom, k tým veciam, ktoré nemožno naplánovať. Možno najlepšou cestou je pozorovať deti, ako sa učia bežné činnosti, ktoré ste presadili v dome. Ako robia svoju prácu? Sú zmätené a neisté? Sťažujú sa? Vykonávajú to nerady? Snažia sa vytratiť, keď sa nepozeráte? Odbavia to povrchne? 

Keď ste už preskúmali, ako pracujú, mali by ste prísť na to, prečo sa tak správajú. Pomocou rozhovorov, modlitieb a úvah rozlíšte, aká by mohla byť pravá príčina ich konania. Ak sú zmätené, možno potrebujú viac času na učenie a vzor. Ak sa sťažujú, možno musíte zmeniť vaše očakávania. Možno ich potrebujete motivovať tak, že im dáte niečo, na čo sa budú tešiť. Ak to robia nerady, možno im bude treba vysvetliť, že tým, čo robia, a tým, že sa starajú o seba, plnia Božiu vôľu. Možno by ste ich mohli povzbudiť, aby to obetovali, a mali by vás počuť, že máte súcit s ich trápením. Možno by ste im mali dať podnet, ako by sa dali robiť veci lepšie, a pohovoriť si o možnostiach.

Vytratia sa, keď sa nepozeráte? Možno sa potrebujú rozhodnúť pre slobodu, ktorá má určité hranice. Vedia o nejakom čase, ktorý je podľa nich lepší na splnenie tejto úlohy?

Odbavia to povrchne? Možno by ste ich mali motivovať, aby sa snažili zo všetkých síl. Čítajte im príbehy o ľuďoch známych pre svoje čnosti a odhodlanie. Možno potrebujete vyjadriť presvedčenie, že svoju prácu môžu urobiť lepšie. Možno potrebujete byť trochu náročnejší! Môže to tiež znamenať, že budú musieť znášať negatívne následky, alebo ich zbavíte ich výsad, kým si nesplnia povinnosti a nesplnia ich dobre.

Hlavné je začať rozoberať, prečo sa správajú tak, ako sa správajú. Použitím zdravého rozumu, modlitby a rozhovorov s nimi a s manželom pochopíte, ako by sa dali veci vyriešiť alebo vylepšiť. Silné a slabé povahové stránky, ktoré si pritom všimnete, sa dajú aplikovať aj na iné oblasti ich života.

Lajdácka izba často znamená lajdácke známky. Vaša výchova aj v nepodstatných veciach, ako napríklad plnenie drobných úloh, má širšie dôsledky v iných oblastiach. Vaše rozprávanie o týchto úlohách sa dá ľahko aplikovať na všetko ostatné.

Po druhé, okrem toho, čo deti robia, treba dávať pozor na to, ako sa vy sami správate. Ste vzorom čností, ktorým by ste mali byť? Ako sa môžete zlepšiť? Ste taká láskavá, akou by ste mali byť? Čoste to zmenili? Kontrolujete deti tak, ako to je nutné? Čo môžete urobiť, aby ste to zmenili?

Po tretie, možno budete chcieť zhodnotiť záujem detí o Boha. Zaoberajú sa vlastnou vierou, z čoho potom získavajú všetku milosť, ktorú potrebujú? Modlíte sa za ne?

Všetky tieto veci sa dejú nepretržite. Preto je potrebné, aby ste si s manželom pravidelne našli čas, zamysleli sa nad potrebami svojich detí a prediskutovali, ako sa postarať o ich naplnenie.

... pokračovanie o týždeň...


Ďalšiu časť z  knižky Holly Pierlot, Mamy v jednom kole  vám prinesiem opäť v nedeľu, o týždeň. 

Viac o knihe najdete na:   

 

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 5.0 z 5. Celkom 2 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
Najčítanejšie
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





Náš TIP
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised