Boh dal každému z nás veľký dar: dar nás samých. Možno nie sme zvyknutí uvažovať o sebe takýmto spôsobom, je to však pravda; naša jedinečná osoba je špeciálnym darom pre nás od Boha.

Chce, aby sme boli svätí, šťastní a zdraví a aby sme takí boli, potrebujeme spoznať samých seba – naše dobré stránky a naše zlé stránky, naše talenty a klady, naše slabosti a nedostatky.

Až keď skutočne  spoznáme samých seba, ak sa uvidíme Božími očami, budeme sa môcť stať takými, akými nás plánuje mať Boh. Žiť v zhode s Božím zámerom je najpravdivejšia cesta k osobnému zdraviu.

Narušenosť vlastnej osoby

Mesiace po mojom obrátení som veľmi nepociťovala, že som darom pre seba samu. Spomínam si na jednu noc, keď som ležala na posteli, oči tupo upreté do stropu. Mama vošla do izby a sadla si ku mne na posteľ. Chytila mi ruku, trochu mi ju pohladila a spýtala sa ma, čo sa deje.

„Cítim sa celý čas strašne, mami. Neviem si s tým poradiť.“ Asi polhodinu sme sa rozprávali. Zverila som sa jej s tým, čo prežívam.

Mala som vo všetkom zmätok a vedela som to. Bola som strašne, zúfalo nešťastná. Celý čas som sa cítila zle a moja myseľ bola stále zamračená a zmätená. Volala som to depresiou, ale bolo to oveľa horšie – niečo neopísateľné. Chcela som utiecť a zmiznúť, ale nevedela som od čoho. „Keby som sa tak mohla ukryť do jaskyne a zostať tam niekoľko týždňov, bolo by to skvelé,“ pomyslela som si.

Navonok a podľa mienky všetkých pozorovateľov na univerzite sa mi darilo. Bavili ma prednášky a celkom ma bavili debaty pri okrúhlom stole v jedálni. Dostávala som dobré známky. Dokonca som pôsobila šťastným dojmom. Druhým som sa zdala navonok taká šťastná, že keď som jednému z najlepších priateľov povedala, že mám depresie, neuveril mi!

Nechcela som sa cítiť zle, tak som sa na to snažila zabudnúť. Možno keby som o veciach nepremýšľala, všetky problémy by zmizli. Bolo ľahké pretvarovať sa, že všetko je v poriadku, ak som sa natoľko zamestnávala, že som už nemala čas myslieť na to, čo sa v mojom vnútri deje. Pokiaľ som musela napísať zaujímavú esej alebo sa zúčastniť na spoločenskom podujatí, aby mi prešiel čas, bola som na tom dobre. Každú noc som sa však musela vrátiť do ticha svojej spálne a všetka beznádej a depresie sa opäť prihlásili.

Ak nechápeme, čo sa deje v našom vnútri, je prirodzené hľadať úľavu od problémov v rozptýleniach. Rozptýlenie je však únik. Tak ako fyzická bolesť ani vnútorná bolesť sa nezmierni tým, že sa ju snažíme ukryť, alebo si ju nevšímať. Moja vnútorná bolesť bola prejavom neporiadku vnútri a ja som sa mala zaoberať týmto neporiadkom, a nie iba jeho príznakmi. Čo sa dialo v mojom vnútri? Ako som sa mohla zmeniť? Ako som mohla byť svätá, šťastná a zdravá?

Adam a Eva vyzdvihli samých seba na prvé miesto vo svojich srdciach, a tak dovolili, aby boli ich vlastné túžby uprednostnené pred zákonom Boha.

Tie následne porušili správnu vládu rozumu a vôle nad žiadosťami, a tak začal vnútorný konflikt medzi rôznymi časťami ľudskej bytosti. Tento ich skutok mal na nás priamy dosah; aj my zažívame vnútornú rozpoltenosť a narušenie vnútorného poriadku a osobnej jednoty, ktorú Boh pre nás naplánoval. Nazývame to „telesná žiadostivosť“ (KKC, 2515).

Cítime to zakaždým, keď našimi pocitmi zmieta strach a odpor ako reakcia na niečo, o čom vieme, že je dobré, ako napríklad upratovanie podkrovia!

Prežívame to zakaždým, keď chceme pojesť príliš veľa sladkostí alebo pridlho spať, alebo keď sa chceme zapojiť do hriešnych činností. Namiesto toho, aby sme podriadili naše pudy a túžby voľbe objektívneho dobra, naše narušené a oslabené vôle nasledujú hriešne vášne. Máme sklon vyberať si niečo, čo nám urobí dobre, čo však zároveň môže byť pre nás v skutočnosti veľmi škodlivé. Naša schopnosť uvažovať je tiež narušená, a tak aj pravda sa stáva ťažšie dosiahnuteľnou, ako to Boh pôvodne plánoval. Toto ponecháva našu vôľu v nevedomosti a oslabuje našu schopnosť rozhodovať sa.

Naše srdcia, keďže nie sú zajedno s Božou vôľou, hľadajú sebecké naplnenie. A naše pocity sa stávajú mocnou zbraňou, ktorá môže teraz pôsobiť proti nášmu rozumu.

Odolávanie hriechom vplýva na našu osobnosť

Začala som si uvedomovať, že som pre dedičný hriech nielenže zdedila túto vnútornú narušenosť, ale ešte som ju aj prehlbovala vlastnými hriešnymi skutkami. Zakaždým, keď som sa rozhodla hrešiť, prehlbovala som proces rozpadu. Odmietaním Božej milosti v mojom srdci som umožňovala to, aby vládu nad mojou dušou prevzali vášne. Oslabovala som vlastnú vôľu a zatemňovala som svoje zmýšľanie.

V tejto druhej priorite je dôležité si uvedomiť, že to platí pre nás všetkých.  Naše  duševné zdravie priamo ovplyvňuje naše osobné zdravie. Ak chceme dosiahnuť osobnú vyrovnanosť, musíme pri opätovnom vytváraní poriadku rozpoznať dôležitosť nášho vzťahu s Bohom. Časť z toho, prečo trpíme v súvislosti so zmätkom našich osobností, je prirodzeným následkom našich skutkov. Existuje však liek.

Po prvé, vyžaduje si to vážny záväzok dodržiavať morálne zásady, ktoré nám Boh zjavil. On nám ich dal pre naše vlastné dobro – nie iba večné dobro, ale aj pre naše zdravie a šťastie tu na zemi.

Po druhé, pravidelne musíme využívať spoveď, pretože dostávame milosť, ktorá zahojí trhliny spôsobené hriechom. Aj  modlitba napomáha osobnú celistvosť.

A po tretie, musíme študovať našu vieru, pretože náš rozum nedokáže informovať našu vôľu o „dobre“, ktoré vôbec nepozná. Takéto štúdium, ktoré pomáha našej vôli robiť dobré rozhodnutia, sa volá „utváranie svedomia“.

Aj keď som veľmi tvrdo pracovala na obnovení svojho emocionálneho a duševného zdravia, prešli roky a ja som stále mala ťažkosti. Niekedy ma nečakane prepadla prílišná ťažoba v živote, takmer až temnota, ktorá ma úplne paralyzovala. Boli dni, keď som vstala a sedela som pri kuchynskom stole, neschopná vstať a robiť si svoje povinnosti. Cítila som sa len zdrvená vnútorným bojom. Nikdy som nevedela povedať, či mi bude dobre, alebo zle, a celá tá dráma ma ťažila.

A tak som sa zverila Panne Márii a poprosila ju, aby mi poslala niekoho do cesty, kto by mi s tým pomohol. Celé som to odovzdávala Bohu, ako som najlepšie vedela. A potom jedného dňa ma Boh vyslyšal. Skončila som v spovednici.

„Otče, minulý týždeň, na Veľký piatok,“ šeptala som kňazovi spoza mriežky, „som sa venovala duchovnému čítaniu, keď som sa pristihla, že sa tomu vysmievam. Vysmievam sa! Teraz mám pevnú vieru a neviem, odkiaľ sa to berie.“

„Čo iné sa ešte deje v tvojom živote?“ spýtal sa.

„Môj život je chaos!“ priznala som sa. „Neviem, čím trpím; možno by sa to mohlo nazvať depresiou, zároveň to však nie je depresia. Všetko, čo vám viem povedať, je, že sa cítim mizerne a život sa mi zdá mimoriadne ťažký.“

„Konzultovala si to s niekým?“ spýtal sa. Pohla som sa spoza mreže na stoličku pred ním.

„Urobila som všetko, čo som len vedela. Navštívila som psychologičku, ale vyrozprávala som všetko tak podrobne, až sa rozplakala a siahla po vreckovkách. Zašla som za psychiatrami, lekármi, ba dokonca aj za gynekológmi pre podozrenie na predmenštruačný syndróm (PMS). Zriekla som sa sladkostí, kávy a fajčenia, ale keďže sa nič nezmenilo, ku všetkému som sa zas vrátila. Bola som aj za kňazmi – jeden trpel rovnako ako ja, no nevedel mi ponúknuť riešenie. Druhý ma pokojne odprevadil ku dverám so slovami, že východne od Ottawy neexistuje nikto, kto by mi dokázal pomôcť! Rozoberala som svoj život zo všetkých síl, modlila som sa novénu za novénou a študovala som všetko, čo sa mi dostalo do rúk, a predsa tie zlé pocity úplne nezmizli. Či som to teda s niekým konzultovala? Či som niečo urobila? Pravdaže, áno.“

Kňaz hodnú chvíľu mlčal. „Nuž…“ v tichosti uvažoval. Napokon povedal:

„Boh nechce, aby ste takto žili.“

„Čože?“ vyhŕkla som zarazená. Povedala som mu, že už roky som to obetovala ako kríž.

„To nie je kríž,“ namietal. „Boh vás chce uzdraviť a ja budem pri vás stáť, kým to neurobí!“ Po týchto slovách vstal zo stoličky a položil na mňa ruky a modlil sa v tichosti, hľadajúc východisko.

Cítila som, ako mi teplo zalialo celé telo. Nič som si nepamätala, čo potom hovoril, okrem toho, že som ho požiadala o stretnutie. Zo spovednice som odchádzala s nádejou, že po prvý raz za tie roky sa niečo urobilo so všetkými tými náladami a osobnými bojmi, ktorými som prechádzala. Najviac ma však zasiahlo jeho odhodlanie, že bude pri mne stáť, kým nebudem na tom lepšie. Nikto predtým mi také niečo nepovedal, a to ma veľmi dojalo.

O dva týždne som bola opäť v kňazovej kancelárii. „Niečo sa deje,“ povedal. „Urobili ste všetko, čo sa dalo, od doktorov po psychológov, spovede, uzdravovania spomienok, sviatosti pomazania chorých… myslím, že potrebujete oslobodenie.“

„Oslobodenie?“ spýtala som sa zmätene.

„Oslobodenie od obťažovania zlými duchmi. Niekde vo svojom živote ste otvorili dvere a diabol vošiel dnu.

Mohlo to tak byť? Bola to pravda: dávno, keď som mala deväť, začal ma fascinovať okultizmus. Čítala som všakovaké knižky s okultnou tematikou: poltergeist, astrológia, duchovia a duchovné svety, čítanie z ruky, voodoo. Používala som aj quija tabuľku a ako dieťa som sa hrala na vyvolávanie duchov s kamarátmi. To viedlo do hlbokej zaangažovanosti s okultizmom, ktorá sa skončila až po mimoriadne strašidelnom zážitku s démonickým svetom, keď som mala sedemnásť. Bolo to také strašné a hrozivé, že som vyhodila všetko, čo malo niečo do činenia s okultizmom. Už som nikdy nepozerala, nečítala ani nedovolila, aby sa v mojej blízkosti robilo niečo okultné. Mylne som sa domnievala, že tým sa to všetko skončilo.

A tak ma tento kňaz poslal za iným kňazom, ktorý sa týmito vecami zaoberal. „Viete, existuje množstvo vecí, ktoré nám diabol môže urobiť,“ povedal mi. „Najprv, na jednej strane spektra, nás môže pokúšať; to môže robiť každému. Deje sa to bez nášho dovolenia. Na druhej, najvzdialenejšej strane spektra môže niekoho posadnúť. To sa zvyčajne stáva, keď má na to pozvanie.“ A uprostred je niečo, čo sa volá „útoky“.

Ľudia sa otvoria útokom zvyčajne tromi spôsobmi: promiskuitou, užívaním drog, alebo pohrávaním sa s okultizmom. „Emocionálny zmätok je jasným znakom útoku,“ pokračoval.

„Útočením sa vozí diabol na tvojich emóciách ako divoký žrebec. Jednu minútu lietaš v oblakoch, a ďalších päť hodín si na dne pekla. Na druhý deň je všetko nádherné, a ďalšie týždne sa nemôžeš vymaniť z pochmúrnej nálady. Diabol sa zvyčajne skrýva za iné stavy, aby unikol našej pozornosti. Dobrým príkladom na to je PMS; depresia je ďalším. Normálne prostriedky, ktoré sa týmito vecami zaoberajú, však nefungujú.“

Dohodli sme si stretnutie na modlitbu oslobodenia v ten večer. Kňaz začal etapu rozlišovania a rehoľníčka, s ktorou spolupracoval, môj manžel, priateľ a prvý kňaz sa modlili. Vyzvali ma, aby som „zviazala, napomenula a vyhnala“ menovite každého zlého ducha, ktorý ma vyrušoval, jedného po druhom. Ich mená odpovedali tým zlým skutkom, ktoré zlí duchovia robili.

Dôležité bolo, aby som to urobila ja, aby som sa ich slovami zriekla, pretože ja som pozvala nevítanú činnosť diabla svojím vlastným správaním. Myslím si, že v tejto oblasti neexistuje úplné oslobodenie sa bez zásahu svätého kňaza. Dôležitosť kňaza nemožno podceniť; niektoré milosti získate jednoducho iba skrze neho. To je rozhodnutie Boha a my to musíme prijať.

Vydýchla som si, keď som zistila, že táto cesta k osobnej neporušenosti je vlastne proces, čo znamená, že nemusím byť hneď dokonalá. Už ma nič nenútilo, aby som bola tým, kým nie som. Pokorne som mohla priznať svoju nedokonalosť ako osoba, pretože ak ma Boh do toho nenaháňal, aj ja som mohla mať trpezlivosť so svojím rastom.

Najdôležitejšie však bolo, že som objavila ďalšiu výhodu osobného zdravia. Keďže Boh prebýva v srdci, nemusela som hľadať nejakú bytosť hore medzi oblakmi; moja cesta k Bohu nebola vonkajšia, ale vnútorná! Jediný spôsob, ako sa priblížiť k Bohu, bolo usporiadať si vnútro tak, aby som ho mohla v sebe zakúsiť. Keď sa nám vymknú emócie a máme zmätenú myseľ, keď je vôľa slabá a nerozhodná a naša predstavivosť pracuje nadčas, máme v sebe taký veľký hluk, že nedokážeme počuť tichý hlas Boha prítomného v jadre našej bytosti, v našom srdci. Neporiadok vo mne spôsobil, že som bola voči nemu hluchá.

Objavila som, že mám jedinečné osobné potreby, ktoré boli rovnako dôležité ako ktorákoľvek povinnosť, o ktorej som hovorila. Okrem všetkých záležitostí môjho duševného a emocionálneho zdravia, okrem potrieb tela na dostatočný spánok, cvičenie a správnu výživu, som si potrebovala vo svojom živote nájsť viac tichého času.

Ako matka som sa celé roky tak veľa ráz cítila unavená, preťažená a zničená. Tak často som cítila, že nemám ani priestor, aby som uvažovala, čo robiť s tým ustavičným „Mami! Mami!“, ktoré vychádzalo od detí, alebo čo s prácou, ktorú som nedokončila a ktorá mi bila do očí. Potrebovala som čas osamote a v tichosti. Povedala som o svojich starostiach duchovnému vodcovi a on nadšene súhlasil. Povedal, že stály pobyt doma mi neumožňuje zmenu, a preto to bolo nevyvážené. Dobre chápal, ako mi to pomôže, keď budem pravidelne tráviť deň mimo domu. Povzbudil ma, aby som si o tom pohovorila s manželom.

Tak som si rozmyslela svoju stratégiu a predložila ju Philipovi. Povedala som mu, že potrebujem viac priestoru, viac času pre seba v tichosti a rozjímaní a že to potrebujem robiť pravidelne. Povedala som mu o známej, ktorú poznám a ktorá je tiež doma a chodí von každú sobotu, zatiaľ čo jej manžel dáva pozor na deti. Povedala som Philipovi, že hoci by som rada išla von každý víkend, nemyslím si, že by sa to v našej rodine dalo uskutočniť. Napokon, on i deti mali tiež svoje potreby. Rozhodla som sa, že bude pre mňa rozumné, ak pôjdem von každú druhú sobotu na celý deň. Uistila som ho, že môj duchovný vodca ma v tom podporil a že som naozaj hovorila o osobnej potrebe, nie iba o chcení alebo túžbe utiecť.

Jeho reakcia ma trochu zaskočila. „No neviem o nijakej inej žene, ktorá má deň voľna každé dva týždne!“ Jeho zaťatosť nebola pre neho typická. Nasledoval môj krátky argument, pretože som cítila, že musím trvať na tom, o čom som presvedčená, že to Boh odo mňa chce. Trochu som sa rozčúlila, ale nakoniec Philip súhlasil, že to vyskúšame, a ja som sa ospravedlnila za to, že som vybuchla.

Vedela som, že sám Ježiš si vyhradil čas mimo svojho verejného pôsobenia, aby bol osamote so svojím Otcom, a jeho práca bola dôležitejšia, ako je moja. Vedela som, že Ježiš občas zavolal svojich učeníkov do tichosti a meditácie. Vedela som, že kňazi majú celý deň voľna každý týždeň. Dokonca aj svätá Elisabeth Setonová nechala deti v nedeľu, aby išla na svätú omšu a navštíviť priateľov. Premyslela som si to. Vedela som, že uvažujem rozumne. Nemala som v úmysle zneužiť to.

No Philip mal, pravdaže, svoje obavy. Jeho zoznam na sobotné práce bol často preplnený – opravy v dome, kosenie trávnika, údržba auta – a ja som ho nechala samého s piatimi deťmi, pričom najstaršie vtedy malo len osem rokov. On vedel, že takto toho veľa nestihne urobiť. Prežíval zmiešané pocity – od pocitu, že sa chytil do pasce, až po to, že sa mu zhatili plány, pretože aj tak nemohol urobiť svoju prácu, ako bolo treba. A teraz bola každá druhá sobota „stratená“. Aj on sa musel vyrovnať s vlastnými ťažkosťami a zdalo sa, že táto situácia vyniesla niektoré z nich na svetlo.

Povedala som mu, že ak chce, môže najať niekoho na stráženie detí na ten čas, kým budem preč. Philip však bol dobrák od kosti a opravdivo sa snažil prekonať túto výzvu. Ráno v sobotu mi s úsmevom povedal: „Choď! A vráť sa, kedy budeš chcieť.“ Ale potom s tým bojoval. A bojoval s tým asi rok.

U mňa prichádzalo mnoho pokušení, aby som nešla. Niekedy do toho niečo prišlo, obyčajne vo Philipovom rozvrhu, a ja som musela pevne trvať na svojom: „Nie, to je môj deň matky.“ Philip sa naučil naplánovať si veci mimo môjho dňa. Inokedy som sa cítila vinná alebo pod tlakom, pretože som vedela, že Philip s tým bude mať problém. Nakoniec si však priznal, že to bola pre neho výzva, prehĺbiť si svoje vnímanie otcovstva a že to bola dobrá vec, keď som sa to rozhodla urobiť. Teraz je úplne vyrovnaný s tým, že je sám doma s deťmi každé dva týždne.

Vrátila som sa domov zotavená a pripravená znovu začať, a to ma utvrdilo v tom, že robím správnu vec. Philipovi som tiež navrhla tú istú láskavosť, že ďalšie soboty môže slobodne chodiť, kam sa mu zachce. Tie dni preberám zodpovednosť za deti, ale on beztak zvyčajne zostáva s nami. Keďže on chodí do práce, je rád, že môže byť doma, a nemá rovnakú potrebu odísť z domu ako ja.

Niektorí ľudia boli mojím dňom matky šokovaní a iní zas fascinovaní. Videla som, že niektoré ženy si tiež priali, aby to tak mohli robiť, ale mali pocit, že je to „prepych“, ktorý si nemôžu dovoliť. Myslím, že okolnosti ukážu, že obnova je dôležitá. Dom Chautard v diele Duša apoštolátu hovorí:

„Mesačná obnova [myslí deň alebo aspoň pol dňa] venovaná vážnemu úsiliu na nadobudnutie rovnováhy duše je takmer nevyhnutná pre aktívneho pracujúceho.“ Mamy sú určite aktívne pracujúce! A tak chodím preč z domu na môj deň matky a púšťam si kresťanskú rockovú hudbu na plné obrátky celú cestu mestom a spievam z plných pľúc! Potom sa chvíľu len tak potulujem. Idem do obľúbeného kníhkupectva a asi hodinu si čítam nadpisy. Niekam si zájdem na obed, sedím a čítam. Jazdím popri prístave, zadívam sa na chvíľu na more, píšem si do denníka alebo čítam životy svätých. Neskôr zamierim na spoveď a pomodlím sa ruženec alebo idem na adoráciu. Potom si vybavím potrebné záležitosti, ale snažím sa, aby ich bolo čo najmenej.

A ovocie toho všetkého? Prídem domov, len keď som skončila, a nie skôr. Niekedy sú tri hodiny, zvyčajne je päť či šesť hodín, raz bolo až jedenásť! Domov prídem osviežená a pripravená pokračovať v ďalších dvoch týždňoch materských povinností. Moje deti, ktoré moju prítomnosť považujú za samozrejmosť, ma začnú pri dverách zdraviť, akoby som bola preč roky, a zasypávajú ma bozkami a objatiami od radosti, že ma vidia.

Keď si vytvoríte svoju regulu, vezmite do úvahy všetky svoje zákonité potreby a odhodlajte sa uspokojiť to, čo treba pre vaše osobné zdravie, ale vždy po rozhovore s rodinou. A pamätajte si, že niekedy by sa vaša rodina mohla pre vás trochu obetovať, keď sa to týka vášho úplného zdravia. Pretože ako sme už uvažovali, ak ste vyrovnaná, môžete im poslúžiť efektívnejšie a láskavejšie.

Časom sa môžu vyskytnúť veci týkajúce sa vašich fyzických potrieb a potrieb vašej rodiny, na ktoré by ste sa chceli viac zamerať. Možno prídete na spôsob, ktorý by urobil cvičenie zábavnejším, a tým by sa aj ľahšie dodržiavalo; preštudujte si niečo o výžive a vytvorte plán jedál pre zdravšie stravovanie; analyzujte vlastnú stravu, pitný režim, spánok a iné zvyklosti, ktoré by mohli negatívne ovplyvňovať vašu telesnú výkonnosť.

Najdôležitejšie hľadiská druhej priority, podstatu vašej osoby, však nemožno naplánovať. Existujú osobné otázky, ktorým sa musíte venovať?

Možno by ste si mohli vyhradiť polhodinu každý večer alebo každý týždeň, aby ste sa venovali všetkým týmto oblastiam duchovného, emocionálneho a duševného zdravia a pouvažovali nad spôsobom, ktorým si potrebujete zlepšiť svoj intelekt alebo posilniť vôľu. Potom preskúmajte možnosti; pomohli by niektoré z týchto vecí: spoveď, modlitba, štúdium, uzdravenie, oslobodenie, poradenstvo alebo iba normálne rozhodovanie?

Pouvažujte nad založením denníka, kde by ste si zaznamenali osobné oblasti, na ktorých potrebujete pracovať.

Cieľom druhej priority je zdravie osoby vo všetkých rozmanitých aspektoch. Keď sa dôkladne postaráme o naše fyzické telo, odstránime tým každé nepotrebné bremeno v našej duši. Musíme si tiež všímať, čo sa deje v našom vnútri, aby sme si uvedomovali, prečo konáme a zmýšľame a rozhodujeme sa tak, ako to robíme.

V diele Spiritual Life (Duchovný život) fr. Tanquerey hovorí, že bez sebapoznania je nemožné morálne sa zdokonaľovať. Pretože bez neho sa staneme predmetom ilúzií o sebe samých. Buď sa pre vlastnú dokonalosť staneme arogantnými alebo pre vlastné chyby nadmieru znechutenými.

A hoci taký proces môže byť niekedy komplikovaný, snažiť sa poznať samého seba je všeobecný prostriedok, ako sa usilovať o dokonalosť. Spoznávanie svojich dobrých vlastností nás môže priviesť k vďačnosti voči Bohu, kým naše nedokonalosti môžu priniesť opravdivú pokoru, keď vidíme seba samých takých, akí skutočne sme. To nám pomáha zväčšovať našu závislosť od Boha a zabraňuje príliš sa spoliehať na vlastné sily. Zároveň nás to aj silne motivuje, aby sme sa stali tými, akými máme byť v Božom pláne.