Zo životaKnižka: Mamy v jednom kole ...

Štvrtá kapitola. Druhá priorita: vlastná osoba

 Holly Pierlot   18.12.2011   0

Boh dal každému z nás veľký dar: dar nás samých. Možno nie sme zvyknutí uvažovať o sebe takýmto spôsobom, je to však pravda; naša jedinečná osoba je špeciálnym darom pre nás od Boha.

Chce, aby sme boli svätí, šťastní a zdraví a aby sme takí boli, potrebujeme spoznať samých seba – naše dobré stránky a naše zlé stránky, naše talenty a klady, naše slabosti a nedostatky.

Až keď skutočne  spoznáme samých seba, ak sa uvidíme Božími očami, budeme sa môcť stať takými, akými nás plánuje mať Boh. Žiť v zhode s Božím zámerom je najpravdivejšia cesta k osobnému zdraviu.

Narušenosť vlastnej osoby

Mesiace po mojom obrátení som veľmi nepociťovala, že som darom pre seba samu. Spomínam si na jednu noc, keď som ležala na posteli, oči tupo upreté do stropu. Mama vošla do izby a sadla si ku mne na posteľ. Chytila mi ruku, trochu mi ju pohladila a spýtala sa ma, čo sa deje.

„Cítim sa celý čas strašne, mami. Neviem si s tým poradiť.“ Asi polhodinu sme sa rozprávali. Zverila som sa jej s tým, čo prežívam.

Mala som vo všetkom zmätok a vedela som to. Bola som strašne, zúfalo nešťastná. Celý čas som sa cítila zle a moja myseľ bola stále zamračená a zmätená. Volala som to depresiou, ale bolo to oveľa horšie – niečo neopísateľné. Chcela som utiecť a zmiznúť, ale nevedela som od čoho. „Keby som sa tak mohla ukryť do jaskyne a zostať tam niekoľko týždňov, bolo by to skvelé,“ pomyslela som si.

Navonok a podľa mienky všetkých pozorovateľov na univerzite sa mi darilo. Bavili ma prednášky a celkom ma bavili debaty pri okrúhlom stole v jedálni. Dostávala som dobré známky. Dokonca som pôsobila šťastným dojmom. Druhým som sa zdala navonok taká šťastná, že keď som jednému z najlepších priateľov povedala, že mám depresie, neuveril mi!

Nechcela som sa cítiť zle, tak som sa na to snažila zabudnúť. Možno keby som o veciach nepremýšľala, všetky problémy by zmizli. Bolo ľahké pretvarovať sa, že všetko je v poriadku, ak som sa natoľko zamestnávala, že som už nemala čas myslieť na to, čo sa v mojom vnútri deje. Pokiaľ som musela napísať zaujímavú esej alebo sa zúčastniť na spoločenskom podujatí, aby mi prešiel čas, bola som na tom dobre. Každú noc som sa však musela vrátiť do ticha svojej spálne a všetka beznádej a depresie sa opäť prihlásili.

Ak nechápeme, čo sa deje v našom vnútri, je prirodzené hľadať úľavu od problémov v rozptýleniach. Rozptýlenie je však únik. Tak ako fyzická bolesť ani vnútorná bolesť sa nezmierni tým, že sa ju snažíme ukryť, alebo si ju nevšímať. Moja vnútorná bolesť bola prejavom neporiadku vnútri a ja som sa mala zaoberať týmto neporiadkom, a nie iba jeho príznakmi. Čo sa dialo v mojom vnútri? Ako som sa mohla zmeniť? Ako som mohla byť svätá, šťastná a zdravá?

Čo je človek?

Začala som hľadať odpovede na tieto otázky a objavila som zaujímavé a dôležité skutočnosti o Božom zámere pre mňa ako človeka. Dozvedela som sa, že ľudské bytosti sú jedinečným mostom medzi duchovnými a materiálnymi stvoreniami – druh zloženej bytosti, vytvorenej z tela a duše, ktoré sú prepojené a neoddeliteľné.

Kým mnohé veci máme spoločné so zvieratami, ako napríklad fyzické telo, inštinkty a zmysly, podieľame sa aj na anjelskom živote; máme dušu, ktorá je duchovnou skutočnosťou. Týmto sme stvorení na obraz Boha, ktorý je duch.

Naše duše majú schopnosť rozumu a vôle; majú schopnosť vedieť a myslieť a umožňujú aj schopnosť voľby. A v samom strede našich duší je tajomné miesto, ktoré sa volá „srdce“. Je sídlom našich emócií a najpravdivejšou časťou našej osobnosti. Keďže je veľmi úzko spojené s vôľou, je podstatou našej bytosti a tiež miestom, kde sa bytostne rozhodujeme žiť život pre Boha alebo pre seba (KKC, 368). Naše srdce je tam, kde prebýva Boh. Naše srdce je tam, kde milujeme.

Boží plán pre nás.

Pôvodný plán Boha pre nás sa odzrkadlil v dare neporušenosti, ktorý bol daný Adamovi a Eve pri stvorení. Neporušenosť znamenala, že všetky rôzne časti ich osôb fungovali v súlade a rovnováhe. Adam a Eva boli zjednotení s Bohom vo svojich srdciach;  ich rozum informoval ich vôľu o tom, čo bolo objektívne dobré, a ich vôľa, priťahovaná dobrom a posilňovaná milosťou, si to slobodne aj zvolila.

Keďže tieto vyššie schopnosti fungovali prirodzene, boli aj ich pocity povzbudzujúcim darom od Boha, mocnou a pozitívnou silou, ktorá im pomáhala pri uskutočňovaní rozhodnutí.

Adam by nikdy nezaspal, keby mal nejakú prácu, a Eva by sa nikdy nevyhýbala domácim prácam, pretože by sa jej práve nechcelo. Všetko, čo robili, bolo rozumné; vždy sa vôľou rozhodli pre dobro a ich srdcia vždy chceli konať dobro. A preto žili naplno v milosti, hlboko v srdciach zažívali trvale Božiu prítomnosť a mali pokoj. Boli šťastní. Toto je Boží plán aj pre nás ako jednotlivcov.

Hriech rozhadzuje naše vnútro

Adam a Eva vyzdvihli samých seba na prvé miesto vo svojich srdciach, a tak dovolili, aby boli ich vlastné túžby uprednostnené pred zákonom Boha.

Tie následne porušili správnu vládu rozumu a vôle nad žiadosťami, a tak začal vnútorný konflikt medzi rôznymi časťami ľudskej bytosti. Tento ich skutok mal na nás priamy dosah; aj my zažívame vnútornú rozpoltenosť a narušenie vnútorného poriadku a osobnej jednoty, ktorú Boh pre nás naplánoval. Nazývame to „telesná žiadostivosť“ (KKC, 2515).

Cítime to zakaždým, keď našimi pocitmi zmieta strach a odpor ako reakcia na niečo, o čom vieme, že je dobré, ako napríklad upratovanie podkrovia!

Prežívame to zakaždým, keď chceme pojesť príliš veľa sladkostí alebo pridlho spať, alebo keď sa chceme zapojiť do hriešnych činností. Namiesto toho, aby sme podriadili naše pudy a túžby voľbe objektívneho dobra, naše narušené a oslabené vôle nasledujú hriešne vášne. Máme sklon vyberať si niečo, čo nám urobí dobre, čo však zároveň môže byť pre nás v skutočnosti veľmi škodlivé. Naša schopnosť uvažovať je tiež narušená, a tak aj pravda sa stáva ťažšie dosiahnuteľnou, ako to Boh pôvodne plánoval. Toto ponecháva našu vôľu v nevedomosti a oslabuje našu schopnosť rozhodovať sa.

Naše srdcia, keďže nie sú zajedno s Božou vôľou, hľadajú sebecké naplnenie. A naše pocity sa stávajú mocnou zbraňou, ktorá môže teraz pôsobiť proti nášmu rozumu.

Odolávanie hriechom vplýva na našu osobnosť

Začala som si uvedomovať, že som pre dedičný hriech nielenže zdedila túto vnútornú narušenosť, ale ešte som ju aj prehlbovala vlastnými hriešnymi skutkami. Zakaždým, keď som sa rozhodla hrešiť, prehlbovala som proces rozpadu. Odmietaním Božej milosti v mojom srdci som umožňovala to, aby vládu nad mojou dušou prevzali vášne. Oslabovala som vlastnú vôľu a zatemňovala som svoje zmýšľanie.

V tejto druhej priorite je dôležité si uvedomiť, že to platí pre nás všetkých.  Naše  duševné zdravie priamo ovplyvňuje naše osobné zdravie. Ak chceme dosiahnuť osobnú vyrovnanosť, musíme pri opätovnom vytváraní poriadku rozpoznať dôležitosť nášho vzťahu s Bohom. Časť z toho, prečo trpíme v súvislosti so zmätkom našich osobností, je prirodzeným následkom našich skutkov. Existuje však liek.

Po prvé, vyžaduje si to vážny záväzok dodržiavať morálne zásady, ktoré nám Boh zjavil. On nám ich dal pre naše vlastné dobro – nie iba večné dobro, ale aj pre naše zdravie a šťastie tu na zemi.

Po druhé, pravidelne musíme využívať spoveď, pretože dostávame milosť, ktorá zahojí trhliny spôsobené hriechom. Aj  modlitba napomáha osobnú celistvosť.

A po tretie, musíme študovať našu vieru, pretože náš rozum nedokáže informovať našu vôľu o „dobre“, ktoré vôbec nepozná. Takéto štúdium, ktoré pomáha našej vôli robiť dobré rozhodnutia, sa volá „utváranie svedomia“.

Psychické a emocionálne zdravie

Tak som sa snažila zlepšiť svoj morálny život, študovala som Božie zásady, na ktorých sa má budovať život, a častejšie som chodila na spoveď.

Môj emocionálny zmätok však neustával a začala som si uvedomovať, že existuje ešte niečo viac ako iba duchovná stránka, ktorá sa týka osobného zdravia. Moja depresia bola znakom toho, že v mojom vnútri sa dialo niečo, na čo musím prísť.

Kde začať? Najprv som si prečítala niekoľko dobrých kníh o depresii. Keďže som zistila, že potrebujem odbornú radu, navštívila som aj psychológa, aj psychiatra. Postupne som začala rozoberať svoj život. Snažila som sa odosobniť od situácie, ktorú som prežívala, a prísť na to, prečo reagujem tak, ako reagujem. Spýtala som sa: Prečo sa takto cítim? Prečo ma to otravuje? Kedy som sa s tým už v živote stretla? Nad čím ma to núti uvažovať? To je časť procesu spoznávania samého seba.

Vedela som, že naše telo je zložito spojené s naším duchom a že na to, čím prechádzam, existujú fyziologické dôvody. Tak som sa rozprávala s mnohými lekármi, ktorí skúmali môj zdravotný stav, lebo ten mohol spôsobovať moje ťažkosti. Až po mnohých rokoch som našla príčinu vo výžive, ktorá určitým spôsobom ovplyvňovala moje nálady.

Zároveň ako matka, ktorá býva hore neskoro do noci pri plačúcom bábätku, som jasne potrebovala dostatok spánku a odpočinku! Aj cvičenie pozitívne vplýva na našu náladu, čo tiež odporúčajú lekári. Takže starostlivosť o naše fyzické zdravie ovplyvňuje aj naše psychické a emocionálne zdravie.

Hľadala som riešenie problémov v minulých vzťahoch. V mojom živote boli ľudia, ktorí ma zranili, sklamali, alebo o ktorých som si myslela, že ma odmietli. Snažila som sa nájsť vysvetlenie pre ich správanie namiesto toho, aby som im pripisovala tie najhoršie motívy. Prediskutovala som určité situácie s viacerými ľuďmi, aby som zistila ich názor. Najdôležitejšie však je, že som sa naučila odpustiť im všetky krivdy, ktorých sa voči mne dopustili.

Druhá priorita nás teda vyzýva urobiť inventúru toho, čo sa v nás deje, a nájsť riešenia na naše osobné problémy. Existuje množstvo dôvodov, prečo máme emocionálne a psychické ťažkosti; všetci máme vlastné jedinečné problémy podľa charakteru, fyziológie a životných dejín. Existuje veľa spôsobov, ako sa môžeme a musíme zaoberať touto prioritou v našich životoch; štúdiom, poradenstvom a sebaanalýzou, výživou, cvičením a odpočinkom, ba aj liekmi, ak treba. Musíme robiť, čo sa dá, a vnímať všetky tie rôznorodé oblasti, pretože naše psychické a emocionálne zdravie je nevyhnutné na naplnenie nášho povolania. Nemôžeme dať druhým to, čo sami nemáme. Nemôžeme naplno slúžiť našej rodine, keď sa náš zrak zameriava na vnútornú bolesť.

Boh chce urobiť svoju prácu

Aj keď som veľmi tvrdo pracovala na obnovení svojho emocionálneho a duševného zdravia, prešli roky a ja som stále mala ťažkosti. Niekedy ma nečakane prepadla prílišná ťažoba v živote, takmer až temnota, ktorá ma úplne paralyzovala. Boli dni, keď som vstala a sedela som pri kuchynskom stole, neschopná vstať a robiť si svoje povinnosti. Cítila som sa len zdrvená vnútorným bojom. Nikdy som nevedela povedať, či mi bude dobre, alebo zle, a celá tá dráma ma ťažila.

A tak som sa zverila Panne Márii a poprosila ju, aby mi poslala niekoho do cesty, kto by mi s tým pomohol. Celé som to odovzdávala Bohu, ako som najlepšie vedela. A potom jedného dňa ma Boh vyslyšal. Skončila som v spovednici.

„Otče, minulý týždeň, na Veľký piatok,“ šeptala som kňazovi spoza mriežky, „som sa venovala duchovnému čítaniu, keď som sa pristihla, že sa tomu vysmievam. Vysmievam sa! Teraz mám pevnú vieru a neviem, odkiaľ sa to berie.“

„Čo iné sa ešte deje v tvojom živote?“ spýtal sa.

„Môj život je chaos!“ priznala som sa. „Neviem, čím trpím; možno by sa to mohlo nazvať depresiou, zároveň to však nie je depresia. Všetko, čo vám viem povedať, je, že sa cítim mizerne a život sa mi zdá mimoriadne ťažký.“

„Konzultovala si to s niekým?“ spýtal sa. Pohla som sa spoza mreže na stoličku pred ním.

„Urobila som všetko, čo som len vedela. Navštívila som psychologičku, ale vyrozprávala som všetko tak podrobne, až sa rozplakala a siahla po vreckovkách. Zašla som za psychiatrami, lekármi, ba dokonca aj za gynekológmi pre podozrenie na predmenštruačný syndróm (PMS). Zriekla som sa sladkostí, kávy a fajčenia, ale keďže sa nič nezmenilo, ku všetkému som sa zas vrátila. Bola som aj za kňazmi – jeden trpel rovnako ako ja, no nevedel mi ponúknuť riešenie. Druhý ma pokojne odprevadil ku dverám so slovami, že východne od Ottawy neexistuje nikto, kto by mi dokázal pomôcť! Rozoberala som svoj život zo všetkých síl, modlila som sa novénu za novénou a študovala som všetko, čo sa mi dostalo do rúk, a predsa tie zlé pocity úplne nezmizli. Či som to teda s niekým konzultovala? Či som niečo urobila? Pravdaže, áno.“

Kňaz hodnú chvíľu mlčal. „Nuž...“ v tichosti uvažoval. Napokon povedal:

„Boh nechce, aby ste takto žili.“

„Čože?“ vyhŕkla som zarazená. Povedala som mu, že už roky som to obetovala ako kríž.

„To nie je kríž,“ namietal. „Boh vás chce uzdraviť a ja budem pri vás stáť, kým to neurobí!“ Po týchto slovách vstal zo stoličky a položil na mňa ruky a modlil sa v tichosti, hľadajúc východisko.

Cítila som, ako mi teplo zalialo celé telo. Nič som si nepamätala, čo potom hovoril, okrem toho, že som ho požiadala o stretnutie. Zo spovednice som odchádzala s nádejou, že po prvý raz za tie roky sa niečo urobilo so všetkými tými náladami a osobnými bojmi, ktorými som prechádzala. Najviac ma však zasiahlo jeho odhodlanie, že bude pri mne stáť, kým nebudem na tom lepšie. Nikto predtým mi také niečo nepovedal, a to ma veľmi dojalo.

Uzdravujúca sila Boha

Opäť som išla navštíviť toho kňaza. Ako som cestovala na stretnutie, začalo mi byť zle, ale nič ma nedokázalo odradiť od riešenia mojich problémov! Len čo som vstúpila do jeho kancelárie, nevoľnosť úplne zmizla. Hovorili sme o mojej minulosti a výchove. Kňaz povedal, že ma prevedie cez uzdravujúcu modlitbu, uzdravovaním spomienok. Išiel sa za mňa modliť vkladaním rúk.

„Dobre,“ súhlasila som a on začal.

Previedol ma cez všetky dôležité obdobia môjho života a všetkých dôležitých ľudí, ktorých som poznala, a pomodlil sa za nich. Opäť som pocítila prúdenie tepla po celom tele. Začala som si uvedomovať, že to nebol nejaký hormonálny nával horúčosti, ale prítomnosť Ducha Svätého.

Po ceste domov sa mi stala čudná vec. Začala som vidieť udalosti z môjho života zobrazené v mojej mysli, ako keby ich dávali v televízii. A začali sa tak rýchlo striedať scéna za scénou, že by z toho mohol byť film bleskových záberov zachytávajúci všetko, čo sa mi v živote prihodilo. Tak silne som pocítila Božiu prítomnosť. Domov som prišla ohromená.

Celú noc až do ďalšieho dňa som pociťovala obrovský pocit úľavy. Ako keď na tlakovom hrnci uvoľníte vrchnák a pozvoľna vypustíte paru, ja som vzdychala a vzdychala a vzdychala – znovu a znovu. Cítila som, ako sa z mojej hrude zodvihla ťarcha a nahradila ju vnútorná „ľahkosť“, akú som nikdy predtým nezažila. V jednej chvíli som stála v kuchyni a volala na Philipa: „Nemôžem prestať vzdychať!“ A uvedomila som si, že Boh mi urobil niečo veľmi zvláštne – volám to „duchovný zákrok“.

Keď som urobila všetko, čo bolo v mojich silách, a postavila som sa proti tehlovému múru, vtedy prišiel nebeský Lekár a uzdravil ma zo všetkých zranení, spomienok, dokonca aj z vecí, ktoré vedome dovtedy nevnímala. Udivilo ma, že Boh bol so mnou vo všetkých tých udalostiach a vzťahoch. Miloval ma cez každý jeden, aj keď sa zdalo, že ostatní ma nemilujú. Utešilo ma, že Boh ma miluje, že chápe moju bolesť a chce mi pomôcť.

Boh chce, aby sme si pomohli sami, aby sme urobili, čo môžeme, vlastným úsilím, a tak dosiahli osobnú celistvosť. Chce, aby sme využili všetky normálne prostriedky na prijatie milostí, ktoré nám dáva skrze modlitbu, sviatosti a štúdium. Chce nám pomôcť aj nepriamymi prostriedkami – prácou profesionálov a radami rodiny či priateľov. Verím však, že chce priamo zasiahnuť, ak tieto druhé metódy neprinesú celkovú úľavu.

Boh je známy tým, že robí zázraky tam, kde nie je už nádej. A nemyslím si, že je trúfalé prosiť ho o to.

Naučíme sa rozoznávať znamenia potrebného Božieho uzdravenia. Sama som zistila, že ak mi niektoré spomienky na udalosti spred dvadsať rokov stále spôsobujú žalúdočné problémy alebo mi nahrnú slzy do očí, je to znakom, že potrebujem Boží mimoriadny zásah. Aj bolesti, ktoré nemiznú, a nezáleží na tom, ako veľmi to chcem, alebo ako ich rozoberám, či chápem, alebo hľadám pomoc u odborníkov, sú tiež znamením. Pretože to skutočne neboli iba jazvy. Spomienky na zážitky, ktoré sú sprevádzané emóciami, sú v skutočnosti otvorené rany.

Tento druh bolesti sa líši od očisťovania duše Bohom, od temnej noci, ktorá tiež spôsobuje „zlé“ pocity. To je však niečo iné. Takéto kroky očisťovania nie sú nevyhnutne spojené so špeciálnou udalosťou alebo spomienkou. Často sú popretkávané zážitkami Božej útechy a okamihmi pokoja. Človek často v sebe postrehne zmenu a tento pokrok sa deje, keď sa spájame s Božou vôľou. Bolesť očisťovania prináša so sebou milosť, aby sme ju prijali a odovzdali sa v dôvere Otcovi, obetujúc sa s Ježišom. Bolesť, ktorá potrebuje uzdravenie, prináša zúfalstvo a zastrašovanie.

Duchovný zápas a oslobodenie

O dva týždne som bola opäť v kňazovej kancelárii. „Niečo sa deje,“ povedal. „Urobili ste všetko, čo sa dalo, od doktorov po psychológov, spovede, uzdravovania spomienok, sviatosti pomazania chorých... myslím, že potrebujete oslobodenie.“

„Oslobodenie?“ spýtala som sa zmätene.

„Oslobodenie od obťažovania zlými duchmi. Niekde vo svojom živote ste otvorili dvere a diabol vošiel dnu.

Mohlo to tak byť? Bola to pravda: dávno, keď som mala deväť, začal ma fascinovať okultizmus. Čítala som všakovaké knižky s okultnou tematikou: poltergeist, astrológia, duchovia a duchovné svety, čítanie z ruky, voodoo. Používala som aj quija tabuľku a ako dieťa som sa hrala na vyvolávanie duchov s kamarátmi. To viedlo do hlbokej zaangažovanosti s okultizmom, ktorá sa skončila až po mimoriadne strašidelnom zážitku s démonickým svetom, keď som mala sedemnásť. Bolo to také strašné a hrozivé, že som vyhodila všetko, čo malo niečo do činenia s okultizmom. Už som nikdy nepozerala, nečítala ani nedovolila, aby sa v mojej blízkosti robilo niečo okultné. Mylne som sa domnievala, že tým sa to všetko skončilo.

A tak ma tento kňaz poslal za iným kňazom, ktorý sa týmito vecami zaoberal. „Viete, existuje množstvo vecí, ktoré nám diabol môže urobiť,“ povedal mi. „Najprv, na jednej strane spektra, nás môže pokúšať; to môže robiť každému. Deje sa to bez nášho dovolenia. Na druhej, najvzdialenejšej strane spektra môže niekoho posadnúť. To sa zvyčajne stáva, keď má na to pozvanie.“ A uprostred je niečo, čo sa volá „útoky“.

Ľudia sa otvoria útokom zvyčajne tromi spôsobmi: promiskuitou, užívaním drog, alebo pohrávaním sa s okultizmom. „Emocionálny zmätok je jasným znakom útoku,“ pokračoval.

„Útočením sa vozí diabol na tvojich emóciách ako divoký žrebec. Jednu minútu lietaš v oblakoch, a ďalších päť hodín si na dne pekla. Na druhý deň je všetko nádherné, a ďalšie týždne sa nemôžeš vymaniť z pochmúrnej nálady. Diabol sa zvyčajne skrýva za iné stavy, aby unikol našej pozornosti. Dobrým príkladom na to je PMS; depresia je ďalším. Normálne prostriedky, ktoré sa týmito vecami zaoberajú, však nefungujú.“

Dohodli sme si stretnutie na modlitbu oslobodenia v ten večer. Kňaz začal etapu rozlišovania a rehoľníčka, s ktorou spolupracoval, môj manžel, priateľ a prvý kňaz sa modlili. Vyzvali ma, aby som „zviazala, napomenula a vyhnala“ menovite každého zlého ducha, ktorý ma vyrušoval, jedného po druhom. Ich mená odpovedali tým zlým skutkom, ktoré zlí duchovia robili.

Dôležité bolo, aby som to urobila ja, aby som sa ich slovami zriekla, pretože ja som pozvala nevítanú činnosť diabla svojím vlastným správaním. Myslím si, že v tejto oblasti neexistuje úplné oslobodenie sa bez zásahu svätého kňaza. Dôležitosť kňaza nemožno podceniť; niektoré milosti získate jednoducho iba skrze neho. To je rozhodnutie Boha a my to musíme prijať.

Nutnosť duchovného vedenia

Tieto skúsenosti poukazujú na potrebu zaviesť do našej reguly pravidelný čas na stretnutie s duchovným vodcom. Často nedokážeme rozlišovať, čo sa v našom vnútri deje bez pomoci zvonka, bez pohľadu založeného na viere. Naša narušená ľudská prirodzenosť, hriech, psychické a emocionálne rany, bolestné spomienky, útoky zlých duchov, ba aj očisťovanie Bohom môže spôsobiť zmätok. Potrebujeme sprievodcu, aby nám pomohol rozlišovať a určiť cestu, ktorej by sme sa mali držať.

Jednou z podmienok úspechu takého poradenstva však je, že sa zaväzujeme úplnou čestnosťou voči spovedníkovi a duchovnému vodcovi. Kňaz zvyčajne nevie čítať myšlienky; musíte mu predložiť celý obraz. Ukrývať veci alebo vynechávať aj zdanlivo nedôležité detaily môže zablokovať plné pôsobenie milosti. Čo nám môže pripadať ako nepodstatné, môže byť kľúčom k celej veci.

Duchovná a osobná sloboda si vyžaduje, aby sme robili to, čo máme robiť, celým srdcom. To, čo mi hovorí duchovný vodca, nie je voľba, ale skutočné Božie riadenie, keďže môj vodca zastupuje Boha. Musíme sa naučiť poslúchať.

Hľadať kresťanskú slobodu

Po modlitbách za uzdravenie a oslobodenie sa moja emocionálna ťažoba značne zmiernila. Cítila som sa, akoby som chytila druhý dych, a všetko išlo ľahšie. A predsa, aj po toľkých nápravách, ktoré som v živote urobila, aby som dosiahla osobnú vyrovnanosť, a aj napriek tým mimoriadnym Božím zásahom, ktoré som zažila, stále mi zostal jeden problém.

Tým problémom bolo jedno odporné malé motto, ktoré ma sprevádzalo celý život: „Ale ja nechcem!“ Zo všetkých ťažkostí, s ktorými som sa stretla na mojom hľadaní osobnej celistvosti, bol mojím najväčším nepriateľom môj vnútorný duch vzbury. Zdráhala som sa pustiť vlastnú vôľu a vzdorovala som tomu, čo som mala robiť. Namiesto toho som si robila, čo som chcela, a to mi bránilo dostať sa bližšie k Bohu a k šťastiu.

Čo som mala robiť? Spomenula som si na niečo, čo nám povedal o slobode fráter Tom Daley, môj profesor na univerzite: „Sloboda je prevziať zodpovednosť za to, kým sa stanete.“ Táto predstava mi nebola blízka. Predstava našej spoločnosti o slobode a tá, ktorú som mala ja, fungovali spolu tak dlho. Znamenali „právo“ robiť si, čo chcem, bez vonkajších obmedzení.

Musela som si však položiť otázku: „Je to, čo robím, aj keď ma to zraňuje, naozaj sloboda? A keď považujem za ťažké robiť, čo je pre mňa najlepšie, môžem úprimne povedať, že som slobodná?“ Opravdivá sloboda, kresťanská sloboda teda je, keď ochotne podnikneme kroky potrebné na obnovenie vnútorného poriadku, ktorý Boh naplánoval. Iba potom môžeme zakúsiť Boha, ktorý prebýva v našom strede.

Táto sloboda nie je vrodená, ale nadobudnutá; nie je výsledkom povahy, ale výchovy; niečo, čo musíme získavať opäť a opäť; ... boj so žiadosťami, sklonmi a pudmi a vášňami, ktoré ohrozujú jednotlivca, aby ho zotročili... To znamená vnútornú podriadenosť hlasu Ducha, oddanosť povinnostiam, vernosť svojim slovám, neochvejné dodržiavanie zásad, vernosť svedomiu a dôvera voči Bohu... To sú záruky pravej slobody. Slúžiť Bohu znamená ovládať sa.

Všetci sme teda povolaní ku kresťanskej slobode – prevziať zodpovednosť za osobu, ktorou sa podľa Božej vôle máme stať. Preto musí prísť čas, keď začneme vedome konať v zhode s tým, o čom vieme, že je dobré. To znamená zapájať vôľu.

Došla som do bodu, keď som si uvedomila, že musím prestať toľko čítať a treba začať konať. Aby som v mojom srdci vyrovnala chodník pre Boha, musela som sa začať cvičiť v tom, čo je správne. Časom tento zvyk konať dobro posilňuje vôľu a pomáha krotiť našu žiadostivosť.

A sem vstúpilo moje strašné malé motto! Občas sa mi to zdalo strašné, keď som sa riadila svedomím a robila som, čo Boh odo mňa chcel, alebo to, o čom som bola presvedčená, že je najlepšie pre mňa alebo druhých. Život sa môže zdať suchopárny a depresívny, keď nemôžete robiť veci po svojom!

A predsa to bolo najmä na mne, aby som žila svoj život tak, ako by som mala. Toľko ráz som sa chcela vyhnúť zodpovednosti, pretože niekto iný nekonal tak, ako by som chcela. Ak Boh ku mne nehovoril, chcela som vynechať modlitbu. Ak mal môj manžel mrzutú náladu, nemala som chuť byť k nemu úctivá. Ak deti robili hluk alebo trucovali, sama som povolila uzdu netrpezlivosti.

No ak som zodpovedná za to, kým sa mám stať, potom nezáleží na tom, či niekto iný kdekoľvek na svete robí to, čo si myslím, že by mal robiť; ja sa zodpovedám Bohu za to, čo robím ja. To je kresťanská sloboda.

Je to aj základný kresťanský zápas. Je to povolanie napodobňovať Ježiša. To nikdy nie je ľahké! Spomínam si na niečo, čo povedal pápež Ján Pavol II. na Svetových dňoch mládeže v roku 2002:

„Ľudia sú stvorení pre šťastie. Potom je správne, ak túžime po šťastí. Kristus má odpoveď na túto vašu túžbu. On vás však prosí, aby ste mu dôverovali. Opravdivá radosť je víťazstvo. Niečo, čo nemožno získať bez dlhého a ťažkého boja. Kristus má tajomstvo tohto víťazstva.“ 

Čo sa týka našej reguly, musíme sa teda všetci zaviazať robiť to, čo by sme mali robiť, a modliť sa k Bohu, aby pretvoril najskrytejšie hlbiny našich sŕdc, ak treba. A Boh bude v nás pôsobiť, aby nás zmenil, hoci niekedy to môže bolieť. Po každom ukrižovaní však nastane zmŕtvychvstanie. Poriadok je vytvorený. Pokoj a útecha naozaj prídu.

Opäť sa dopracovať k neporušenosti

Vydýchla som si, keď som zistila, že táto cesta k osobnej neporušenosti je vlastne proces, čo znamená, že nemusím byť hneď dokonalá. Už ma nič nenútilo, aby som bola tým, kým nie som. Pokorne som mohla priznať svoju nedokonalosť ako osoba, pretože ak ma Boh do toho nenaháňal, aj ja som mohla mať trpezlivosť so svojím rastom.

Najdôležitejšie však bolo, že som objavila ďalšiu výhodu osobného zdravia. Keďže Boh prebýva v srdci, nemusela som hľadať nejakú bytosť hore medzi oblakmi; moja cesta k Bohu nebola vonkajšia, ale vnútorná! Jediný spôsob, ako sa priblížiť k Bohu, bolo usporiadať si vnútro tak, aby som ho mohla v sebe zakúsiť. Keď sa nám vymknú emócie a máme zmätenú myseľ, keď je vôľa slabá a nerozhodná a naša predstavivosť pracuje nadčas, máme v sebe taký veľký hluk, že nedokážeme počuť tichý hlas Boha prítomného v jadre našej bytosti, v našom srdci. Neporiadok vo mne spôsobil, že som bola voči nemu hluchá.

Objavila som, že mám jedinečné osobné potreby, ktoré boli rovnako dôležité ako ktorákoľvek povinnosť, o ktorej som hovorila. Okrem všetkých záležitostí môjho duševného a emocionálneho zdravia, okrem potrieb tela na dostatočný spánok, cvičenie a správnu výživu, som si potrebovala vo svojom živote nájsť viac tichého času.

Ako matka som sa celé roky tak veľa ráz cítila unavená, preťažená a zničená. Tak často som cítila, že nemám ani priestor, aby som uvažovala, čo robiť s tým ustavičným „Mami! Mami!“, ktoré vychádzalo od detí, alebo čo s prácou, ktorú som nedokončila a ktorá mi bila do očí. Potrebovala som čas osamote a v tichosti. Povedala som o svojich starostiach duchovnému vodcovi a on nadšene súhlasil. Povedal, že stály pobyt doma mi neumožňuje zmenu, a preto to bolo nevyvážené. Dobre chápal, ako mi to pomôže, keď budem pravidelne tráviť deň mimo domu. Povzbudil ma, aby som si o tom pohovorila s manželom.

Tak som si rozmyslela svoju stratégiu a predložila ju Philipovi. Povedala som mu, že potrebujem viac priestoru, viac času pre seba v tichosti a rozjímaní a že to potrebujem robiť pravidelne. Povedala som mu o známej, ktorú poznám a ktorá je tiež doma a chodí von každú sobotu, zatiaľ čo jej manžel dáva pozor na deti. Povedala som Philipovi, že hoci by som rada išla von každý víkend, nemyslím si, že by sa to v našej rodine dalo uskutočniť. Napokon, on i deti mali tiež svoje potreby. Rozhodla som sa, že bude pre mňa rozumné, ak pôjdem von každú druhú sobotu na celý deň. Uistila som ho, že môj duchovný vodca ma v tom podporil a že som naozaj hovorila o osobnej potrebe, nie iba o chcení alebo túžbe utiecť.

Jeho reakcia ma trochu zaskočila. „No neviem o nijakej inej žene, ktorá má deň voľna každé dva týždne!“ Jeho zaťatosť nebola pre neho typická. Nasledoval môj krátky argument, pretože som cítila, že musím trvať na tom, o čom som presvedčená, že to Boh odo mňa chce. Trochu som sa rozčúlila, ale nakoniec Philip súhlasil, že to vyskúšame, a ja som sa ospravedlnila za to, že som vybuchla.

Vedela som, že sám Ježiš si vyhradil čas mimo svojho verejného pôsobenia, aby bol osamote so svojím Otcom, a jeho práca bola dôležitejšia, ako je moja. Vedela som, že Ježiš občas zavolal svojich učeníkov do tichosti a meditácie. Vedela som, že kňazi majú celý deň voľna každý týždeň. Dokonca aj svätá Elisabeth Setonová nechala deti v nedeľu, aby išla na svätú omšu a navštíviť priateľov. Premyslela som si to. Vedela som, že uvažujem rozumne. Nemala som v úmysle zneužiť to.

No Philip mal, pravdaže, svoje obavy. Jeho zoznam na sobotné práce bol často preplnený – opravy v dome, kosenie trávnika, údržba auta – a ja som ho nechala samého s piatimi deťmi, pričom najstaršie vtedy malo len osem rokov. On vedel, že takto toho veľa nestihne urobiť. Prežíval zmiešané pocity – od pocitu, že sa chytil do pasce, až po to, že sa mu zhatili plány, pretože aj tak nemohol urobiť svoju prácu, ako bolo treba. A teraz bola každá druhá sobota „stratená“. Aj on sa musel vyrovnať s vlastnými ťažkosťami a zdalo sa, že táto situácia vyniesla niektoré z nich na svetlo.

Povedala som mu, že ak chce, môže najať niekoho na stráženie detí na ten čas, kým budem preč. Philip však bol dobrák od kosti a opravdivo sa snažil prekonať túto výzvu. Ráno v sobotu mi s úsmevom povedal: „Choď! A vráť sa, kedy budeš chcieť.“ Ale potom s tým bojoval. A bojoval s tým asi rok.

U mňa prichádzalo mnoho pokušení, aby som nešla. Niekedy do toho niečo prišlo, obyčajne vo Philipovom rozvrhu, a ja som musela pevne trvať na svojom: „Nie, to je môj deň matky.“ Philip sa naučil naplánovať si veci mimo môjho dňa. Inokedy som sa cítila vinná alebo pod tlakom, pretože som vedela, že Philip s tým bude mať problém. Nakoniec si však priznal, že to bola pre neho výzva, prehĺbiť si svoje vnímanie otcovstva a že to bola dobrá vec, keď som sa to rozhodla urobiť. Teraz je úplne vyrovnaný s tým, že je sám doma s deťmi každé dva týždne.

Vrátila som sa domov zotavená a pripravená znovu začať, a to ma utvrdilo v tom, že robím správnu vec. Philipovi som tiež navrhla tú istú láskavosť, že ďalšie soboty môže slobodne chodiť, kam sa mu zachce. Tie dni preberám zodpovednosť za deti, ale on beztak zvyčajne zostáva s nami. Keďže on chodí do práce, je rád, že môže byť doma, a nemá rovnakú potrebu odísť z domu ako ja.

Niektorí ľudia boli mojím dňom matky šokovaní a iní zas fascinovaní. Videla som, že niektoré ženy si tiež priali, aby to tak mohli robiť, ale mali pocit, že je to „prepych“, ktorý si nemôžu dovoliť. Myslím, že okolnosti ukážu, že obnova je dôležitá. Dom Chautard v diele Duša apoštolátu hovorí:

„Mesačná obnova [myslí deň alebo aspoň pol dňa] venovaná vážnemu úsiliu na nadobudnutie rovnováhy duše je takmer nevyhnutná pre aktívneho pracujúceho.“ Mamy sú určite aktívne pracujúce! A tak chodím preč z domu na môj deň matky a púšťam si kresťanskú rockovú hudbu na plné obrátky celú cestu mestom a spievam z plných pľúc! Potom sa chvíľu len tak potulujem. Idem do obľúbeného kníhkupectva a asi hodinu si čítam nadpisy. Niekam si zájdem na obed, sedím a čítam. Jazdím popri prístave, zadívam sa na chvíľu na more, píšem si do denníka alebo čítam životy svätých. Neskôr zamierim na spoveď a pomodlím sa ruženec alebo idem na adoráciu. Potom si vybavím potrebné záležitosti, ale snažím sa, aby ich bolo čo najmenej.

A ovocie toho všetkého? Prídem domov, len keď som skončila, a nie skôr. Niekedy sú tri hodiny, zvyčajne je päť či šesť hodín, raz bolo až jedenásť! Domov prídem osviežená a pripravená pokračovať v ďalších dvoch týždňoch materských povinností. Moje deti, ktoré moju prítomnosť považujú za samozrejmosť, ma začnú pri dverách zdraviť, akoby som bola preč roky, a zasypávajú ma bozkami a objatiami od radosti, že ma vidia.

Keď si vytvoríte svoju regulu, vezmite do úvahy všetky svoje zákonité potreby a odhodlajte sa uspokojiť to, čo treba pre vaše osobné zdravie, ale vždy po rozhovore s rodinou. A pamätajte si, že niekedy by sa vaša rodina mohla pre vás trochu obetovať, keď sa to týka vášho úplného zdravia. Pretože ako sme už uvažovali, ak ste vyrovnaná, môžete im poslúžiť efektívnejšie a láskavejšie.

Ako začať

Tu by ste sa mali ubezpečiť, či dostávate to, čo potrebujete – pre telo

i pre ducha. Na začiatku sa zamerajte na základné veci, možno si vyhradíte časové úseky na starostlivosť o seba. Keďže rodinný život sa žije spoločne, veľa z toho, čo si naplánujete, bude rovnaké pre každého člena vašej rodiny, a tak bude možno vhodné urobiť na základe toho rodinný rozvrh.

Vezmite si zápisník a označte si ďalšiu stranu: „Denný režim.“ Na samostatnú stranu si označte: „Denný režim detí.“ Najprv si prejdite otázky pre seba a potom pre deti. Opýtajte sa:

Koľko hodín spím teraz každú noc? Stačí mi to, alebo som už na obed každý deň vyčerpaná? Koľko času je podľa mňa vhodné, aby som pridala, alebo ubrala z mojich spánkových návykov? Potrebujem si zdriemnuť počas dňa? Kedy si to cez deň naplánujem?

Určite si hodinu vstávania, aby ste mali dostatok času na ranné povinnosti. Odčítajte od hodiny vstávania počet hodín, ktoré potrebujete na spánok, a tak si určíte čas, kedy treba ísť spať. Použite to aj pre vaše deti podľa veku.

Rozhodnite sa a zapíšte si to do zápisníka.

Koľko času potrebujem ráno venovať hygiene a úprave? Môžem ich vykonávanie priradiť k nejakým domácim povinnostiam, napríklad pred jedlom, alebo po jedle, a tak si lepšie zapamätať, kedy majú miesto? Aký čas im pravidelne vyhradím? Zopakujte tento proces vzhľadom na deti. Potrebuje niektoré z nich moju pomoc? Ak áno, koľko času si musím na to vyhradiť a kedy to urobím?

Rozhodnite sa, kedy vykonáte tieto úlohy, a zapíšte si ich.

Ako pomôžem môjmu telu dostať sa do formy? Aké druhy cvičenia by som chcela viac robiť? Koľko času tomu periodicky môžem venovať? Kedy a kde – ráno, poobede, večer, pred alebo po večeri? Môžu niektoré cviky robiť deti so mnou? Ak nie, kde vtedy budú a kto bude na ne dozerať? Ako môžu deti pravidelne cvičiť?

Zapíšte si všetko zápisníka. Ak to budete robiť iba raz alebo dvakrát do týždňa, určite si, ktoré dni budete v cvičení pokračovať. Vytvorte si v zápisníku novú stranu s názvom „Týždenný režim“ a zapíšte si informáciu tam.

Ako často je podľa mňa vhodné vyjsť si von s priateľmi? Mám radšej spoločnosť pravidelne alebo spontánne?

Aké záľuby alebo iné formy zotavenia potrebujem mať, aby mi to pomohlo udržať sa v rovnováhe celý deň a zmierniť stres?

Kedy by som mohla mať čas na tieto aktivity? Keď idú deti spať? Keď si cez deň zdriemnu? Po večeri?

Existujú ešte nejaké iné špeciálne potreby, na ktoré potrebujem konkrétny čas?

Určite si čas na každú činnosť alebo všeobecnú chvíľu na „zotavenie“. Zapíšte si informáciu buď do denného, alebo týždenného režimu. Ak treba, vytvorte si stránku pre mesačný režim a jeho aktivity. Začnite každú z týchto činností teraz, pokračujte s každou ďalšou položkou v rozvrhu. V tom čase prestaňte robiť všetko ostatné a jednoducho sa im venujte!

Ďalšie kroky

Časom sa môžu vyskytnúť veci týkajúce sa vašich fyzických potrieb a potrieb vašej rodiny, na ktoré by ste sa chceli viac zamerať. Možno prídete na spôsob, ktorý by urobil cvičenie zábavnejším, a tým by sa aj ľahšie dodržiavalo; preštudujte si niečo o výžive a vytvorte plán jedál pre zdravšie stravovanie; analyzujte vlastnú stravu, pitný režim, spánok a iné zvyklosti, ktoré by mohli negatívne ovplyvňovať vašu telesnú výkonnosť.

Najdôležitejšie hľadiská druhej priority, podstatu vašej osoby, však nemožno naplánovať. Existujú osobné otázky, ktorým sa musíte venovať?

Možno by ste si mohli vyhradiť polhodinu každý večer alebo každý týždeň, aby ste sa venovali všetkým týmto oblastiam duchovného, emocionálneho a duševného zdravia a pouvažovali nad spôsobom, ktorým si potrebujete zlepšiť svoj intelekt alebo posilniť vôľu. Potom preskúmajte možnosti; pomohli by niektoré z týchto vecí: spoveď, modlitba, štúdium, uzdravenie, oslobodenie, poradenstvo alebo iba normálne rozhodovanie?

Pouvažujte nad založením denníka, kde by ste si zaznamenali osobné oblasti, na ktorých potrebujete pracovať.

Cieľom druhej priority je zdravie osoby vo všetkých rozmanitých aspektoch. Keď sa dôkladne postaráme o naše fyzické telo, odstránime tým každé nepotrebné bremeno v našej duši. Musíme si tiež všímať, čo sa deje v našom vnútri, aby sme si uvedomovali, prečo konáme a zmýšľame a rozhodujeme sa tak, ako to robíme.

V diele Spiritual Life (Duchovný život) fr. Tanquerey hovorí, že bez sebapoznania je nemožné morálne sa zdokonaľovať. Pretože bez neho sa staneme predmetom ilúzií o sebe samých. Buď sa pre vlastnú dokonalosť staneme arogantnými alebo pre vlastné chyby nadmieru znechutenými.

A hoci taký proces môže byť niekedy komplikovaný, snažiť sa poznať samého seba je všeobecný prostriedok, ako sa usilovať o dokonalosť. Spoznávanie svojich dobrých vlastností nás môže priviesť k vďačnosti voči Bohu, kým naše nedokonalosti môžu priniesť opravdivú pokoru, keď vidíme seba samých takých, akí skutočne sme. To nám pomáha zväčšovať našu závislosť od Boha a zabraňuje príliš sa spoliehať na vlastné sily. Zároveň nás to aj silne motivuje, aby sme sa stali tými, akými máme byť v Božom pláne.


Ďalšiu z 10. tich kapitol knižky Holly Pierlot, Mamy v jednom kole  vám prinesiem opäť v nedeľu, o týždeň. 

Viac o knihe najdete na:   

 

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 5.0 z 5. Celkom 3 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
Najčítanejšie
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





Náš TIP
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised