Zo životaKnižka: Mamy v jednom kole ...

Tretia kapitola. Prvá priorita: modlitba.

 Holly Pierlot   11.12.2011   2

Ako zaneprázdnené matky, pohltené ťažkosťami života, sa prirodzene sústreďujeme na praktické veci. Ľahké je zabudnúť, že máme hlbšie povolanie, keď šteká pes, vyzváňa telefón, pípa časovač na sporáku a dieťa plače.

Keďže žijeme vo svete, veľmi ľahko zabúdame na náš hlavný cieľ alebo nevidíme nijaký hlbší zmysel či realitu života. Máme však povolanie na niečo oveľa väčšie ako to, čo vidíme okolo nás.

Cesta k Bohu má mnoho stupňov a Boh vedie každého z nás k sebe neopakovateľným spôsobom. Často sa nám zjavuje postupne a niekedy veľmi intenzívne. My však nie sme bezmocní. Existujú veci, ktoré môžeme urobiť, aby sme si prehĺbili náš vzťah s Bohom. Jadrom prvej priority je pozrieť sa na naše životy, uvedomiť si, kam nás Boh doteraz zaviedol, a naučiť sa, čo by sme mali robiť, aby sme boli otvorenejší na jeho priamy a osobný zásah do našich životov.

Niekedy to jednoducho znamená uvedomiť si, že ho potrebujeme.

Niečo hľadáme

Bolo tak nádherne. Jasne svietilo slnko a na modrej oblohe nebol ani mráčik. Sedela som na detskej hojdačke na zvažujúcom sa kopci v Bretónskom zálive Nového Škótska, teplý vetrík mi pohládzal chrbát a povieval okolo nôh. Vôkol tancovala vysoká tráva. Slnko sa odrážalo dolu v prístave ako jagajúce sa diamanty. Niekoľko vtáčikov štebotalo a chystalo sa letieť prezimovať na juh. Táto panoráma bola ako vystrihnutá z pohľadnice.

Vonku bolo krásne, ale vo svojom vnútri som bola zlomená zúfalstvom. Mala som iba dvadsaťjeden rokov, ale cítila som sa stará, opotrebovaná, využitá a taká prázdna ako starý bubon. Niečo mi v živote chýbalo, a ja som nevedela čo. Hľadala som niečo päť rokov – snažila som sa nájsť niečo, čo by naplnilo moje srdce. Odmietala som život rodičov, lebo ma neuspokojoval, a rútila som sa do života, v ktorom som vyhľadávala potešenie, kde sa len dalo.

No čím viac som sa snažila napĺňať samu seba, tým som bola prázdnejšia. Spievala som v kapele, s ktorou som niekoľko rokov chodila na turné. Vychovávali ma ako katolíčku, ale nikdy som sa s Bohom nestretla. Verila som, že existuje, verila som dokonca aj v Katolícku cirkev, ale nevedela som pochopiť, aký je v tom rozdiel. Pre mňa bolo kresťanstvo zoznamom pravidiel a obmedzení mojej slobody. Unavovalo ma „to nesmieš“, „to musíš“, a keď mi niekto diktoval, ako mám žiť. Jednoducho povedané, neuspokojovalo to hlboké potreby môjho srdca.

Niekoľko rokov predtým som vošla do spovednice, mysliac si, že to bude už úplne naposledy. „Otče,“ vyhlásila som, „nevidím v tom nijaký zmysel.“

Kňaz žiadal odo mňa vysvetlenie. Pokračovala som: „Prichádzam sa spovedať znova a znova, vyznávam sa z rovnakých hriechov a nikam ma to neposúva. Pravda je, že nemám v úmysle prestať s hriechmi, ktoré pácham, lebo nevidím nijaký dobrý dôvod, aby som to urobila. Už sem neprídem.“ Kňaz vydal zo seba tichý vzdych a povedal: „Aspoň že máte v sebe úprimnosť.“ Požehnal ma a ja som odišla za tým, o čom som si myslela, že je dobré. A tak, vypustená do hudobného biznisu (profesia, ktorá nie je známa mravnosťou!), nasledujúcich pár rokov som robila to, čo sa mi páčilo, a odhodila som morálne a spoločenské pravidlá v prospech „slobody“. Dopriala som si akúkoľvek zábavku, ktorá ma nadchla a o ktorej som si myslela, že ma urobí šťastnou.

Nič však nedokázalo vyplniť tú dieru v mojom srdci. V to teplé popoludnie na hojdačke nastal rozhodujúci okamih – v ten deň som usúdila, že už niet viac čo skúšať, niet o čo sa usilovať. Na moje „hľadanie niečoho“ neexistuje odpoveď.

O pár týždňov som sa pridala k novej kapele v Halifaxe. Bývala som v bubeníkovom apartmáne a spala na matraci vo veľkej chodbe. Jednu noc, ako som tam ležala v tme a hľadela cez dvere na nádvorie ponorené do hmly, ktorú pouličné svetlo sfarbilo do oranžova, dospela som k názoru, že už nemám čo stratiť. Otočila som sa na chrbát a oslovila som strop:

„Bože, ak si tam, usudzujem, že je to tvoja povinnosť, aby si sa mi ukázal. Už som urobila so svojím životom všetko, čo som mohla. Ak chceš, aby som ťa spoznala, musíš sa mi zjaviť; a je to na tebe, pretože ak si Boh, určite si nájdeš spôsob.“

Potom som sa prevalila a ľahla si spať.

Prešli týždne. Bola som doma a sedela pri filme o dôsledkoch jadrovej vojny. Bolo to také deprimujúce, také skľučujúce, také beznádejné, že som si nedokázala predstaviť, že by mal svet takto skončiť. Niečo mi napadlo, vyšla som po schodoch do izby a vyhrabala Bibliu, ktorá patrila mojej tete.

Otvorila som ju hneď na Knihe zjavenia a začala som čítať. Čítala som celú noc až do skorých ranných hodín a len čo som zavrela oči v snahe zaspať, našla som to „Niečo“. Keď som v tú noc čítala Písmo, Boh pohol mojím srdcom skutočným a osobným spôsobom. Zaspala som spokojná, že som našla Boha. Po takom dlhom a náročnom hľadaní som vedela, že moje odpovede nejako prídu ku mne skrze neho. Až neskôr som si uvedomila, že to hľadanie samotné bolo ozajstnou formou modlitby; moje srdce sa dvíhalo s otázkou k môjmu Stvoriteľovi bez toho, aby som vedome poznala, koho sa to pýtam. Verím, že Boh vo mne pôsobil po celý čas, aj v tej najväčšej nespokojnosti.

Náboženský impulz v nás

Čo to je? Čo chýba v mojom živote? Mnohí ľudia dnes zažívajú túto prázdnotu ako ja, snažia sa ju vyplniť svetskými rozptýleniami: peniazmi, cestovaním, mocou, pôžitkami, ľudským uznaním a slávou, úspechom v kariére, sexom a drogami, záľubami a zábavami, dokonca dobrovoľníckou prácou; a zoznam týmto nekončí. Nič tu však nepomôže, pretože táto zásadná nespokojnosť je túžba našich sŕdc, ktoré musia byť naplnené niečím viac, ako dokážeme sami dosiahnuť: Bohom samotným. Ako povedal sv. Augustín: „Naše srdcia boli stvorené pre teba, ó Pane, a nespokojné sú, kým nespočinú v tebe.“

Ako matky sa tiež môžeme zamotať do rozptýlení každodenného života a ani nespozorujeme, že náš vzťah s Bohom ide dolu vodou. Zrazu zistíme, že sme sa ani chvíľu skutočne nepomodlili. Môže sa to stať pravidelne, aj pri tých najlepších úmysloch, ak si vedome nevyhradíme čas. Potom sa čudujeme, prečo nás veci stresujú alebo prečo nám chýba energia a elán priplnení povinností.

Niekedy nás môže pokúšať naša vlastná nespokojnosť často s všednými vecami týkajúcimi sa materstva, aby sme hľadali zmysel mimo nášho povolania. Viem, že som počas svojej materskej kariéry mala veľa obľúbených činností, prechodných projektov, ktoré znovu a znovu pohlcovali moju pozornosť. Môžeme si všimnúť, že čoraz viac venujeme čas, pozornosť a úsilie záhradkárstvu alebo maľovaniu, alebo mládežníckym skupinám, alebo politickým mítingom, kým naše domáce povinnosti a vzťahy sú na druhom mieste. Napokon, keďže Boh zjavne nie je dotieravý, lebo sa nedožaduje našej pozornosti, ako to dokážu naše deti či neuprataný dom, aj on môže hrať v našom živote druhé husle.

To je dôvod, prečo by sme si mali do prvej priority v našom rozvrhu zaradiť čas na Boha, a ak to urobíme ako prvé, môžeme si byť isté, že mu dávame spravodlivé miesto v našich životoch. On nám na odplatu dá silu a zmysel, ktorý potrebujeme, aby sme dokázali žiť podľa nášho povolania.

Sviatosť zmierenia

V ďalších mesiacoch som sa vrátila na turné. Napísala som list mame a ospravedlnila sa za vzdorovitosť a za všetko, o čom som vedela, že jej ublížilo. Môj otec nás totiž opustil, keď som mala sedemnásť, prišli sme o dom a krátko nato som sa vzbúrila a odišla. Pre moju matku to bolo ťažké obdobie a vedela som, že dlho plakávala. V liste som sa jej poďakovala za jej čestnosť, pretože nikdy by som nemohla povedať, že prižmúrila oči nad mojím hriechom. Keďže ma ľúbila, nikdy sa nebála povedať mi pravdu. Ani na chvíľu nezamietla veci pod koberec a nikdy sa nebála otvorene si pohovoriť so mnou o mojom životnom štýle, ak bolo treba.

Keď sme si jednu noc nachystali aparatúru v klube, zavolala som domov, aby som mame povedala, že v ten týždeň pôjdem na spoveď. Na druhý deň o štvrtej hodine som odišla z domu, kde sa schádzala kapela. Zvierala som ruženec a držala som si škapuliar blízko pri srdci (aj tie som si osvojila z katolíckej výchovy), pretože som sa bála. Nebála som sa ísť na spoveď, ale bála som sa, že sa tam nedostanem! Uvedomovala som si ten radikálny krok, pre ktorý som sa rozhodla, že moje „áno“ Bohu znamenalo pevné „nie“ diablovi, ktorý sa ma mohol snažiť zastaviť.

Vo všetkej úprimnosti som sa obávala o svoj život, keď som prechádzala troma dlhými blokmi ku kostolu. Kým na križovatkách som veľmi opatrne zastavovala, aby som sa uistila, že ma nezrazí nijaké auto, do kostola som vbehla tak chytro, ako sa len dalo, a vošla som do spovednice prvý raz po piatich rokoch.

V živote som videla ľudí, ktorí sa spovede báli. Ja som tiež mala obavu, ale v praxi som v sviatosti zakúsila iba obrovské vyliatie Božej lásky a milosti. To však neznamená, že to bolo vždy ľahké.

Pamätám si, ako som mala vyznať obzvlášť trápny hriech. Povedala som kňazovi, že to nechcem povedať. „Musíte to povedať,“ odpovedal mi. Tak som pozbierala všetku svoju odvahu a povedala som to. Moje počiatočné sčervenanie hanbou sa rýchlo premenilo na úľavu a na ozajstnú skúsenosť Božieho milosrdenstva, keď kňaz povedal: „Tak vidíte? Treba vyznať naše hriechy čestne a otvorene. Je to jediný spôsob, ako sa môžeme vyrovnať s hrôzou toho, čo sme vykonali.“

Veď Boh pozná aj naše slabosti. Nežiada od nás nič, čo nedokážeme urobiť alebo na čo nám nedá potrebnú milosť. V obdobiach boja sa mi spovednica stala miestom Božej útechy a rady.

Raz som v spovedi predložila svoj zmätok a znechutenie kňazovi a on mi povedal krásnu analógiu, ktorá mi umožnila prekonať ďalšie chvíle. Prirovnal hriech ku zvonu. „Ak hrešíte aktívne,“ vysvetľoval, „je to, akoby ste naschvál zvonili na zvon poťahovaním za lano. Teraz, po obrátení, ste prestali ťahať za lano, ale zvon sa na lane stále hojdá hore-dole. No ak sa pozorne započúvate, zbadáte, že jeho zvuk slabne a čoraz viac sa vzďaľuje. Napokon zvonenie úplne prestane. Majte trpezlivosť sama so sebou, drahé dieťa.“

Pri vytváraní reguly matky sa musíme postarať o prostriedky na rozvíjanie hlbšieho vzťahu s Bohom a sviatosť zmierenia je jedným z najlepších prostriedkov, ktoré máme.

Pravda je, že niekedy sa môžeme spovede báť, alebo možno nevidíme potrebu na ňu ísť, lebo máme pocit, že sme nespáchali nijaké „veľké“ hriechy. Spoveď je však skutočne znamenitý vynález Boha, aby sa prihovoril k našim najosobnejším okolnostiam priamym a jedinečným spôsobom. Milosti dané pri spovedi sú zamerané konkrétne na neodkladné potreby  jednotlivca, malé aj veľké, a to trojakým úkonom Boha: odpustením našich hriechov, uzdravením našich hriešnych návykov a posilnením, aby sme s väčšou milosťou, špeciálne určenou na naše okolnosti, mohli prežívať naše životy.

Navyše, keď sa nám zdá, že Boh nás nevypočul v nejakej oblasti nášho života, čo sa môže celkom pokojne stať, často nám poskytne útechu jeho počuteľný hlas prostredníctvom kňaza.

V regule matky by sme teda mali zabezpečiť, že budeme využívať túto sviatosť pravidelne.

Sila eucharistie

Po obrátení som po toľkých rokoch hladovania trávila dlhé mesiace sýtením sa Božím slovom. Ako cestujúci hudobník som mala veľa voľného času,a tak pre mňa nebolo nič nezvyčajné, že som strávila šesť hodín denne čítaním Biblie. Bolo to ako bleskový kurz kresťanstva, pri ktorom na mňa prúdilo požehnanie.

Počas ciest som tu a tam natrafila na zopár kresťanov. Väčšinou to boli protestanti, a tak som začala čítať veľa protestantských kníh. Zažila som to, čomu sa hovorí skúsenosť „znovuzrodenia“. Tak som sa rozhodla odmietnuť Katolícku cirkev. Keďže som ako katolíčka nikdy nezažila Boha „osobne“, nenašla som dobrý dôvod na to, aby som sa tam vrátila. Boli to protestantské knihy, ktoré ma povzbudzovali na mojej ceste vo viere. Boli to protestanti, ktorí rozprávali o Ježišovi v bežnej konverzácii. Boli to protestanti, ktorí boli zapálení Ježišom a ktorí žili svoje životy v skutočnom vzťahu s ním. Určite mali pravdu!

To však znepokojovalo moju mamu. Bola som doma na ďalšej prestávke a mama ma zahnala do úzkych v mojej izbe:

„Holly, chcem, aby si sa vrátila k svätej omši.“

„Vôbec nemám v úmysle vrátiť sa k svätej omši!“ oponovala som.

„Holly, chcem, aby si sa vrátila k svätej omši,“ naliehala. Mala som pohotovú odpoveď. „Čítam Bibliu šesť hodín denne. Ako často

čítaš ty svoju?“ zavtipkovala som.

„Čítam Bibliu každý deň na svätej omši.“

„Pozri, mami, som šťastná. Milujem Ježiša. Nechcem chodiť na svätú omšu. Omšu nepotrebujem.“

A to bola výzva, ktorú mama potrebovala. Začala mi vysvetľovať dôležitosť sviatosti Eucharistie.

„Dovoľ mi, aby som ti to vysvetlila takto: prečo by sa človek, zdravý človek, ktorý by mohol byť veľmi šťastne ženatý a mať vlastné deti, vzdal toho všetkého pre kúsok chleba, aby ponúkol tento malý kúsok chleba, Eucharistiu, keby to nebolo niečo viac ako len chlieb?“

Neodpovedala som, ale hlavou mi prebehla myšlienka: „Nuž, možno cez ňu prehovoril aj Duch Svätý.“

Mama ma poprosila, aby som to aspoň vyskúšala. A tak som to skúsila. Ďalší týždeň som sa vrátila do Halifaxu. Bola Kvetná nedeľa. V telefónnom zozname som si vyhľadala najbližší katolícky kostol a vybrala som sa tam.

Od okamihu, keď som vstúpila do kostola, silne som cítila Ježišovu prítomnosť, a keď kňaz pozdvihol hostiu, vedela som, že je to On. Preplakala som celú svätú omšu. Bol na mňa zaujímavý pohľad – v koženej bunde, tmavých okuliaroch, na blond odfarbených vlasoch, v rokenrolovom štýle. Revala som ako malá, deti sa za mnou otáčali a ukazovali na mňa prstom. Plakala som celú svätú omšu, aj omšu ďalší týždeň, aj ďalší a ďalší. Rovných šesť týždňov, len čo som vošla do kostola, začala som plakať, kým som nepovedala Ježišovi:

„Dobre, myslím, že si ma presvedčil! Vraciam sa do Katolíckej cirkvi!“ A práve v tom okamihu slzy zmizli a už sa nikdy neobjavili.

Mám rada svojich protestantských bratov a sestry. Vidím ich oddanosť a vážnosť vo viere, ktorá často chýba v katolíckych farnostiach. Myslím si, že ako katolíčka sa mám od nich veľa čo učiť. Motivuje ma ich oddanosť Svätému písmu, ich neprestajné štúdium Božieho zjavenia a ich vedomá odovzdanosť životu podľa kresťanskej pravdy.

Prišla som však na to, že Katolícka cirkev obsahuje plnosť tejto pravdy. Náznaky toho som videla, keď som sa po prvý raz začala vracať k Bohu. Všetko som sa musela opäť naučiť hlbokým štúdiom a rozjímaním a často som sa pristihla, ako sa vypytujem svojich protestantských priateľov: „Ako môžeš povedať, že si spasený, a stále spávať s priateľkou?“ „Ak som spasená, pretože som sa znovu narodila, prečo sa moji rodičia obťažovali s tým, aby ma pokrstili?“ „Ak sa mám zamerať iba na nebo, aby som sa dostala k Bohu, prečo sa Boh obťažoval s tým, že ma stvoril tu na zemi? Prečo ma nestvoril priamo v nebi?“ Vypytovala som sa ich stále dokola tieto a ďalšie otázky v túžbe pochopiť moju znovunadobudnutú vieru a ich odpoveďou bolo:

„Jéj, ani neviem Holly,“ a zatvárili sa nezúčastnene. Ako katolíčka som však napokon našla odpovede na všetky otázky. Mohla som čerpať zo spisov a múdrosti učenia Cirkvi, pápežov a svätcov počas dejín. Čoskoro som zistila, že za celý život nevyčerpám múdrosť katolicizmu.

V našej regule matky sú to sviatosti, ktoré najjasnejšie odrážajú Boží zámer pre nás. Môžem študovať, čo len chcem, ale to neznamená, že to všetko dokážem urobiť. Raz som Philipovi povedala: „Vieš, keby som robila všetky veci, ktoré som sa dozvedela z kníh, ktoré mám v dome, bola by som svätica.“ Pretože študovať nestačí; potrebujeme silu. Tú silu nachádzame v sviatostiach, najmä v Eucharistii.

Čím je jedlo pre naše telá, tým je eucharistický chlieb pre naše duše. A naše duše sú sídlom pre našu vôľu, podstatné miesto v našich srdciach, kde sa robia rozhodnutia. Ako štúdium osvecuje našu myseľ, tak sviatosti posilňujú našu vôľu. Bez Božej nadprirodzenej moci, ktorou pôsobí v našej vôli, by sme boli príliš slabí, aby sme plnili jeho vôľu. Do neba sa nedostaneme naším vlastným úsilím, bez Božích milostí dokonca ani nedokážeme robiť mravné či čnostné skutky. Ba aj výchova našich detí závisí od milosti.

Ak si nevyhradíme čas v našej regule na pravidelné prijímanie Eucharistie, bude nám chýbať sila, aby sme robili to, k čomu sme povolaní.

Na druhej strane to nevyhnutne neznamená, že vždy budeme „cítiť“ alebo vedome zakusovať túto silu. Väčšinou to sama nevnímam, ale viem, že účinky milosti často postrehnú iní – v láskavosti, v našich skutkoch lásky, niekedy dokonca v našom výzore. Keď som zanechala turné a zamestnala som sa ako pokladníčka, raz popoludní som prišla do práce rovno z kostola.

Jedna z čašníčok prišla ku mne a povedala: „Práve ideš z omše, však?“

„Áno,“ odpovedala som.

„Myslela som si to,“ povedala. „Vždy viem povedať, kedy ideš z kostola. Akoby si to ani nebola ty.“

Temná noc duše

Čoskoro som vycítila, že Boh ma volá, aby som odišla z hudobného biznisu, vrátila sa domov a chodila na vysokú školu. Nechcela som odísť. Mala som rada chlapcov v kapele. Boli pre mňa ako bratia. A okrem toho som chcela byť hviezdou.

Boh si však nájde spôsob, a keďže som ho nechcela odmietnuť, povedala som mu, aby sa o to postaral. „Ak chceš, aby som odišla z kapely, musíš to zariadiť, pretože ja na to nemám silu.“ Do piatich týždňov od prednesenia tejto modlitby dostali nezávisle od seba piati členovia kapely, jeden po druhom, lukratívnejšie ponuky v iných kapelách. Zostala som iba ja a gitarista.

„Dobre, dobre. Vrátim sa domov!“ A urobila som tak. Život ma opäť vohnal do spoločnosti, ktorú som odmietla. Tak veľa rokov som bola preč, žijúc si, ako sa mi zapáčilo. Nepripravilo ma to však na to, aby som žila podľa pravidiel niekoho iného. Musela som bývať s tetou a mamou, pretože som nemala peniaze na byt, a bola som nútená dodržiavať domáce pravidlá. Bola som zvyknutá byť hore celú noc, ale títo ľudia boli hore cez deň! Dostala som prácu ako pokladníčka v miestnej reštaurácii, kde ma môj zamestnávateľ po sťažnostiach od nejakých konzervatívnych zákazníkov informoval, že tie divoké vlasy si musím zviazať do chvosta a krik ľavo ružovú kombinézu musím odložiť a nahradiť ju šatami, ktoré siahajú až po kolená! Pristihla som sa, ako utieram škvrny od kečupu z vysokých stoličiek, čistím stoly, na ktorých niekto nechal neporiadok, a počúvam zákazníkov, ako sa sťažujú na studenú kávu.

Možno to bude vyzerať hlúpo, ale zažila som skutočný kultúrny šok. Spôsobilo to, že moje srdce upadalo.

Chodiť na vysokú školu bolo dobré, ale moje srdce sa nepozviechalo. Moja láska k Ježišovi postupne chladla. Necítila som jeho prítomnosť. Po dvoch rokoch som prežívala pocit, ako keby ma odtrhli, odhodili a ponechali samu na seba. Ako by som bola cudzinec. Zdalo sa mi, že nič z toho, o čo by som sa mohla oprieť, nie je skutočné. Nastúpila depresia a kresťanstvo sa čoraz viac stávalo zoznamom „to musíš“ – súhrnom predpisov a nariadení.

Môj modlitebný život sa stal suchopárnym a ponurým. Och, ako som nenávidela, keď ma mama vyrušila v učení, aby ma pozvala na večernú modlitbu ruženca. Moja duša sa každú noc zmietala vo vzbure a nemohla som pochopiť, ako môže byť nervózna modlitba na niečo dobrá. Mama mi povedala:

„Holly, nezáleží, ako sa pritom cítiš. Len to urob. Niekedy je najlepšou modlitbou tá, pri ktorej sa zdá, že z nej nevyťažíš veľa dobrého.“

A tak som si zahryzla do jazyka, odmrmlala modlitby a poprosila Boha, aby mi to započítal. Áno, čas po obrátení bol ťažký. Cítila som sa zle a nevedela som, kde je Ježiš. Prečo odišiel preč?

Bolo to na vysokej škole, keď som sa dozvedela o Jánovi z Kríža a Temnej noci duše. Tam som našla vysvetlenie toho, čo sa so mnou práve dialo.

„Čo sa stane, keď hodíme drevo do ohňa?“ pýtal sa. „Kôra sa začne zapaľovať, trochu dymí a potom sa kôra rozhorí vo veľkom štýle veľa praskotu a horúčavy a svetla.“ Tak to bolo aj so mnou. Keď som prvý raz prišla za Pánom, oheň jeho lásky ma rozpálil! To je počiatočné obrátenie, keď horíme túžbou po Bohu a je to veľmi očividné pre nás i pre druhých. Neprestaneme rozprávať o Bohu a o tom, čo nám urobil. Toto nazývajú protestanti skúsenosťou „znovuzrodenia“.

Pravdaže, existujú ľudia, ktorí povedia, že nikdy nemali počiatočné obrátenie, a aj tak žijú svoj život blízko pri Ježišovi. Myslím si, že čím väčší hriešnik, tým väčšia je skúsenosť obrátenia. Zo strany Boha si to vyžadovalo veľmi drastický krok, aby ma motivoval k potrebe zmeniť sa. Uvedomila som si, že najprv sa ku mne správal ako vo vatičke vzhľadom na to, čo malo nasledovať. Náprava všetkých neporiadkov a nečistôt mojej duše. Ako márnotratný syn som potrebovala veľkú hostinu, aby som sa ubezpečila o Otcovej láske. Druhý syn, ten trvalo verný, žiarlil na veľkú hostinu, ale nemusel.

Pre tých, ktorí boli verní od začiatku, všetko, čo vlastní Otec, je beztak ich! Nepotrebujú znamenia a zázraky, aby uverili a milovali Boha; a v tom je ich veľká zásluha.

Prečo však zhasol ten počiatočný oheň? Išla som preskúmať drevo v mojom kozube. To, čo povedal sv. Ján z Kríža, bolo pravdivé: keď kôra na dreve takmer zhorí, vtedy sa stane zvláštna vec. Vyzerá to, akoby oheň vyhasol. Drevo už nevyžaruje svetlo. Je čierne a zuhoľnatené, vyteká z neho voda a prská. Oheň je tam, ale prenikol dovnútra dreva a zvonku ho nevidno.

Takisto po našom počiatočnom obrátení sa zdá, že oheň Božej lásky navonok vyhasol. Premýšľame, či nás Boh miluje, alebo či my ešte milujeme Boha. Vidíme iba naše hriešne návyky, ktoré predstavujú vodu vytekajúcu z dreva. Všetko, čo vidíme, je iba temnota a beznádej, pretože nemôžeme nájsť oheň Boha. Všetko, čo počujeme, je iba prskanie vlastných sťažností.

A tak som pochopila, že Boh preniká do hĺbky nášho ducha, aby konal svoju prácu tajne, aby sme do nej nemohli zasahovať. Keď sa mi chvíľami zdalo všetko temné, spomenula som si na slová Corrie ten Boomovej, ktorá prežila holokaust: „Boh je tak blízko, že vidíš iba jeho tieň.“

Tak som si nakoniec uvedomila, že realitu Božej prítomnosti nemožno merať prežívaním príjemných pocitov. V kríze som sa naučila, že láska sa skladá aj z radosti, aj z bolesti, že Božiu lásku možno zakusovať aj ako temnotu, ako negatívnu vec, ktorá sa podobá bolestivým opatreniam, ktoré musí lekár urobiť, aby odstránil bujnenie rakoviny. Boh musel zakročiť a vytiahnuť ma zo všetkého, čo mi škodilo – z hriešnych skutkov a túžob.

Toto poznanie mi umožnilo prijať vnútornú bolesť ako niečo, čo má pozitívnu hodnotu. Tiež som vedela od Jána z Kríža, že v budúcnosti príde čas, keď sa začne drevo meniť a rozhárať zvnútra, keď sa postupne premení na červený žeravý uhoľ, a že príde čas, keď budem opäť pociťovať Božiu lásku.

Vzťah s Bohom

Medzitým som sa spýtala samej seba: „Čo mám robiť teraz? Musím tu sedieť opustená, kým budem čakať, že Boh ma očistí? Určite existuje niečo, čo môžem robiť!“ Môj profesor teológie fráter Tom Daley (alebo FTD, ako sme ho s láskou volali) ma poučil o tom, z čoho sa skladá vzťah s Bohom.

Zodpovedal moju otázku, čo môžem robiť. „Poviem ti krátky príbeh o Petrovi a Zuzane,“ povedal.

Peter a Zuzana začali spolu chodiť. Petrovi sa Zuzana veľmi páči, ale ona, keďže vie o jeho minulosti, mu povie: „Dám ti iba jednu podmienku: ak chceš byť so mnou, nemôžeš sa vídať so žiadnou inou.“

A tak Peter, hoci neisto, súhlasí. Trochu už Zuzanu pozná a naozaj si o nej myslí, že je úžasná. Z času na čas Peter zbadá nejaké dievčatá, s ktorými by možno rád chodil, a niekedy sa potajme na Zuzanu aj zlostí, pretože sa zdá, akoby ho obmedzovala v štýle jeho života. No keďže ju má rád, odmieta iné ženy, pretože ak by to neurobil, Zuzana by sa s ním rozišla.

Nakoniec však Peter zistí, že sa s ním stala zmena. Objavuje, že už nechce chodiť s inými ženami. Do Zuzany sa opravdivo zamiloval a chce si ju vziať za ženu. Vonkajšie pravidlo, ktoré Zuzana zaviedla, sa premenilo na vnútorné pravidlo v Petrovom srdci. Teraz je jej verný, lebo ju miluje.

„A tak si musíme uvedomiť,“ pokračoval FTD, „že zákon predchádza lásku. Zákony, ktoré nám ukladá Boh zvonku, nás majú napraviť, aby pomohli našim srdciam vrásť do zákonov lásky, ktoré nás motivujú zvnútra.“

Takže čo som to mala robiť? Musela som poslúchať.

Dvojaká príslušnosť

Poslušnosť voči Bohu má však dvojaký charakter. Prvou vecou bolo poslúchať Boha v jeho prikázaniach. Tak, že sa budem vyhýbať hriechu a dodržiavať morálne zásady Cirkvi. Študovala som teda morálku, aby som zjednotila svoje správanie s tým, čo žiada Boh.

Len neskôr, keď príťažlivosť hriechu zoslabla, som objavila nový spôsob poslušnosti: cvičením sa v čnostiach a snahe vedome napodobňovať Ježiša. Raz som čítala text, v ktorom sa Boh prirovnával k zamestnávateľovi.

Zamestnávateľ zvyčajne nenajíma niekoho na niečo, čo nerobí, ale aby vykonal svoje pracovné povinnosti. Tak aj naše kresťanské povolanie nie je v skutočnosti iba o vyhýbaní sa hriechu, ale o uskutočnení pozitívnych krokov k vykonaniu úlohy, ktorú nám Boh zveril. FTD nám tiež povedal o rozdiele medzi „byť oslobodený od“ a „byť slobodný pre“. Povedal, že Boh chce, aby sme boli oslobodení  od hriechu a potom slobodne pracovali na všetkom tom, čím by sme podľa Božieho plánu mali byť.

Moja regula matky spĺňala v tomto zmysle toto druhé hľadisko: bola som poslušná Božej vôli, používajúc moju slobodu, aby som pracovala na svojom povolaní, na mojom poslaní tu na zemi.

Vyzbrojená týmto novým, plnším chápaním Božích zákonov a lásky a poznaním, ako nám poslušnosť voči prvému pomáha zažívať to druhé, som sa pustila do vytvárania reguly matky takým spôsobom, aby odrážala toto chápanie. Keď som začala, mala som dve základné požiadavky na regulu: musí byť rozumná a musí byť praktická.

Hodiny a hodiny strávené v modlitbe môžu byť pekné, ale nie vtedy, ak sú v rozpore s časom večere! Musela som si ujasniť, čo podľa mňa mal zahŕňať základný kresťanský život. Bola som presvedčená, že by som sa mala modliť každý deň svoje formálne modlitby, ako napríklad ranné obetovanie. Myslela som, že aj ruženec je nevyhnutný. Chcela som stráviť čas s Bibliou a tiež čas v tichom rozjímaní a duchovnom čítaní.

Ako zaneprázdnená mama som toto všetko musela zladiť s realitou toho, že okolo mňa pobehujú malé deti. Jediný spôsob bolo nájsť si pokojný čas cez deň: v čase, keď deti zaspali, keď odpočívali alebo keď sa hrali vonku.

Keďže som určila svojej rodine dosť aktívny životný štýl, rozhodla som sa, že svojim formálnym modlitbám a čítaniu Písma sa budem venovať skoro ráno, ešte predtým, než sa deti zobudia. Predpokladala som, že to môže trvať polhodinu a Philip mi pomohol naučiť deti, aby neprišli dolu, kým ich mama nezavolá. Musím dodať, že to istý čas trvalo. Tiež som sa presvedčila, či majú knižky a hračky v izbách, aby sa mohli s nimi zabaviť, ak vstanú priskoro, a k sebe som si vzala bábätko aj s fľaškou.

Počas rána chodili deti často na chvíľu von, tak som naplánovala oficiálnu prestávku a vsunula som do tohto časového priestoru desiatok ruženca alebo zopár žalmov. Po obede som zvyčajne poslala deti hore, aby si zdriemli alebo boli v tichosti, a ten čas som využila na polhodinu modlitieb a duchovného čítania.

Formálnu rodinnú modlitbu som určila na večer o 19.30, čiže tesne predtým, ako deti išli spať. Večer som sa mohla pokojne venovať duchovnému čítaniu.

Fascinovala ma však aj predstava urobiť z celého dňa modlitbu. A tak som sa po každom čase, ktorý som si vybrala na modlitbu, snažila vedome ponúknuť ďalšie more času Bohu. To mi pomohlo udržať si sústredenosť na Boha aspoň na malú chvíľu. Toto úmyselné uvedomovanie si Boha bolo pre mňa najdôležitejšou vecou. Preto som spísala svoj rozvrh modlitieb na papier a do tabuliek. Tak som mohla jednoducho dodržiavať to, čo bolo napísané, a oslobodiť si myseľ a srdce, aby sa mohli rozprávať s Bohom po celý deň.

Okrem denných modlitieb boli aj ďalšie veci, ktoré som si chcela zabezpečiť: pravidelná spoveď, duchovné vedenie a adorácia. A chcela som si uchovať svoj sobotňajší deň matky – pravidelný deň mimo domu každé dva týždne, aby som si odpočinula v samote s Bohom a v obnove. To som si zariadila s Philipom pred niekoľkými rokmi. Tak som podišla ku kalendáru a zaškrtla si na ďalších pár mesiacov, čo som chcela dosiahnuť v tejto oblasti.

Ako začať

Navrhla by som, aby ste sa na začiatok zamysleli nad základným rozvrhom modlitieb. Pre seba samých to urobte jednoducho a ľahko, aspoň na začiatku. Keď si zvyknete na základnú regulu, neskôr budete mať čas to okoreniť a doplniť. Robiť toho priveľa a priskoro vás môže odradiť a navádzať vás, aby ste to vzdali. Vy to však dokážete, pretože Boh vám vo sviatosti manželstva prisľúbil všetky potrebné milosti.

Kým začnete tvoriť vlastnú regulu, musíte si zohnať poriadny zápisník, najlepšie taký, v ktorom možno vymieňať papier. V nasledujúcich kapitolách uvediem otázky, ktoré si budete klásť a ktoré vám pomôžu vytvoriť vlastnú regulu matky.

Odporúčam usilovnosť a dôslednosť. Ak si zapíšete všetky odpovede, plány a úvahy, ostanú zaznamenané pre budúcnosť a už nebudete musieť o tých veciach opäť uvažovať. Každý jeden detail vypustíte z hlavy a oslobodíte si od neho myseľ. Tým, že si uchováte každý nápad v jednom zápisníku, nebudete mať poznámky roztrúsené po celom dome. Možno budete chcieť pracovať ceruzkou, a tak si meniť veci, keď nájdete rozpory v rozvrhu.

V mojom zápisníku mám samostatnú stranu na modlitby a študijné projekty na ďalší rok, ďalšiu stranu na život viery mojich detí. Špeciálne venujem jednu stranu ranným prácam a povinnostiam po raňajkách, jednu povinnostiam poobede, jednu večerným úlohám a jednu povinnostiam pred spaním. Vyčlenila som si samostatnú stranu na každú izbu v dome a samostatnú stranu na nasledujúce úlohy: mesačné úlohy, týždenné povinnosti, vianočné a veľkonočné činnosti, sezónne práce, záhrady, opravu šatstva, vianočné darčeky, nápady spojené so záľubami atď. To vám môže dať návod, ako by to mohlo vyzerať vo vašom zápisníku.

Teraz si vezmite svoj zápisník reguly matky a zostavte si prvú stranu:

„Modlitba.“ Prečítajte si ju a odpovedajte na nasledujúce otázky. Nevynechávajte otázku skôr, ako sa rozhodnete, čo idete urobiť a čo si zapíšete. Kľúčom k úspechu je urobiť regulu matky rozumným spôsobom. Nezáleží na tom, či chcete venovať modlitbe veľa, alebo málo času. Dôležité je, aby ste si to premysleli.

Položte si otázku:

  •  O akých druhoch modlitieb si myslím, že sú vhodné pre každého kresťana, aby ich praktizoval denne?
  • Aké obmedzenia alebo špecifické okolnosti mám ja alebo moja rodina? Pouvažujte nad svojou osobnosťou a sklonmi, ako aj nad rodinnou situáciou. Napríklad, ak nie ste ranné vtáča, neplánujte si neprimerané ranné vstávanie a dlhé ranné modlitby.
  • Vyrušujú ma deti, keď sa modlím? Ak áno, ako tomu môžem zabrániť? Môže mi s tým vypomôcť manžel alebo staršie deti?
  • Kedy sú cez deň obdobia pokoja, keď môžem zariadiť, aby sa deti zamestnali bezpečným a zdravým spôsobom, aby som sa mohla modliť? Rozhodnite sa pre niektoré základné časové úseky (na dĺžke nezáleží), ktoré si vyhradíte na modlitbu.
  • Aké modlitebné praktiky si chcem naplánovať a do akých časových úsekov? Ktoré časové úseky chcem ponechať voľné na spontánnu modlitbu? Rozhodnite sa a zapíšte si všetko do zápisníka.
  • Je nejaké miesto, kde sa môžem modliť bez rozptyľovania? Kde?
  • Môžem si nájsť miesto na modlenie s ľahkým prístupom k Biblii, ružencu, katechizmu a iným modlitebným pomôckam? A čo sošky, obrázky a sviečky? Rozhodnite sa, napíšte svoje nápady a niekedy dnes alebo zajtra to zostavte.
  • Ako často si myslím, že je rozumné chodiť na spoveď? Kedy to môžem urobiť? Vezmem so sebou deti? Ak nie, kto sa o ne postará? Mohla by sa pravidelná spoveď prekrývať s trvalými záväzkami? Ak áno, ako ich môžem zladiť?

 

Rozhodnite o týchto veciach, určite si časy na spoveď na ďalšie tri mesiace a zapíšte si ich.

Ako často sa dostanem na svätú omšu? A čo s deťmi? Mám duchovné vedenie? Nuž a teraz, keď sme začali s plánovanými modlitbami, všetko nechajte tak a začnite sa modliť!

Teraz môžete prejsť tieto otázky s každým z vašich mladších detí, alebo ich konzultovať so staršími deťmi a pomôcť im tiež vypracovať základné praktiky viery. Použite samostatnú stranu v zápisníku s názvom Modlitebný život detí (alebo ešte lepšie, nechajte, aby si založili vlastný zápisník reguly!) a začleňte do neho modlitbu v rodine. Povzbuďte ich, aby s tým začali hneď.

Ďalšie kroky

Keď ste už začlenili základné prvky piatich priorít do svojej reguly, možno by ste sa mali pozrieť na spôsoby, ako ísť do hĺbky, ako ďalej  zušľach ťovať a obohacovať spôsob, ako naplniť svoje povolanie.

V oblasti modlitby a spirituality existujú ďalšie možnosti, ktoré môžu vyplynúť z určitých okolností: modlitbové skupiny, adorácia, duchovné cvičenia, študijné spolky a osobné štúdium. Po vypracovaní základov, ktoré som spomenula, a vytvorení dobrého, modlitebného plánu, pozrite sa na tieto malé špecifické veci, ktoré by ste mohli do svojho plánu zaradiť.

Možno vám to bude trvať rok alebo viac, kým zistíte, či sú pre vás vhodné; závisí to od jedinečnosti osobnosti a okolností. Pamätajte však, Boh vás pozná, aj to, čo zvládnete. Bude si vážiť každý pokus, ktorý urobíte.

Možno si budete chcieť nájsť pravidelný čas na uvažovanie o podstate prvej priority: váš vzťah s Bohom.

Sú vo vašom živote nejaké oblasti, o ktorých treba viac uvažovať?  Existujú nejaké hriešne návyky, ktoré potrebujete preskúmať, a bolo by dobré hľadať pomoc, ako ich prekonať? Môžete si vyhradiť stranu v zápisníku či súkromnom denníku, kde vymenujete situácie alebo osobné návyky, s ktorými by ste sa chceli zaoberať.

Tým, že ich budeme vedome sledovať, môžeme sa rozhodnúť pre spôsob, ako sa s nimi vysporiadať.

Potrebujete sa dozvedieť viac o Bohu a viere? Jedným z našich hlavných cieľov na zemi je poznať Boha. Toto možno realizovať študovaním Písma a katechizmu, čítaním o životoch svätých a duchovným čítaním. Čo by ste si mali hlbšie preštudovať nastávajúci rok?

Sú vo vašom živote nejaké oblasti, ktoré vás odvádzajú od vášho povolania, najmä od času s Bohom? Angažujete sa v mnohých veciach, ktoré vám ponechávajú málo času na modlitbu? Čo môžete zredukovať a kedy to urobíte?

Myslíte si, že Boh vás volá k hlbšiemu vzťahu s ním? Čo si myslíte, že od vás žiada? Myslíte si, že s ním máte vzťah? Čo vám bráni v prehĺbení tohto vzťahu? Potrebujete hľadať radu u kňaza?

-

Cieľom prvej priority je priviesť vás bližšie k Bohu. Ak si preňho vedome vyhradíte čas a s pevným odhodlaním v tom budete zotrvávať, urobíte obrovský krok smerom k dôvernému vzťahu s ním. Aby ste si viac

uvedomovali jeho prítomnosť v svojom živote, vždy, keď si budete pozerať

svoj rozvrh alebo mať voľnú chvíľku, pozdvihnite si srdce v krátkej modlitbe

k nemu a poproste ho o požehnanie alebo o pomoc na ďalšiu hodinu. To naplní nadprirodzenom celý váš deň, a keď sa to stane vaším zvykom, posvätí

to celý váš život. A nielen to, Boh príde. 

________________________________________________________________________________

Ďalšiu z 10. tich kapitol knižky Holly Pierlot, Mamy v jednom kole  vám prinesiem opäť v nedeľu, o týždeň. 

Viac o knihe najdete na:   

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 5.0 z 5. Celkom 8 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
Najčítanejšie
Komentáre k článku
Luba napísané 11.12.2011 23:06

Momentalne prechadzam velmi tazkym obdobim, odisiel odo mna otec mojich deti, som sama s detmi v cudzej krajine. Po precitani tohoto clanku mam konecne v dusi klud. Boh vzdy vedie nase kroky. Niektore cesty su lahsie, ine tazsie, ale vsetky vedu k Nemu. Dakujem

jankazn napísané 11.12.2011 21:26

Veľmi dlhý článok, ale oplatí sa ho prečítať celý! Cítiť z neho, že pisateľka je naozaj osoba, ktorá to s Bohom myslí vážne a snaží sa svoju pevnú vieru ešte viac upevňovať. Krásne svedectvo je dopĺňané nádhernými fotografiami... Jednoducho - na svoje si prišli moje oči i duša. Razz

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





Náš TIP
Komentáre k článku
Luba napísané 11.12.2011 23:06

Momentalne prechadzam velmi tazkym obdobim, odisiel odo mna otec mojich deti, som sama s detmi v cudzej krajine. Po precitani tohoto clanku mam konecne v dusi klud. Boh vzdy vedie nase kroky. Niektore cesty su lahsie, ine tazsie, ale vsetky vedu k Nemu. Dakujem

jankazn napísané 11.12.2011 21:26

Veľmi dlhý článok, ale oplatí sa ho prečítať celý! Cítiť z neho, že pisateľka je naozaj osoba, ktorá to s Bohom myslí vážne a snaží sa svoju pevnú vieru ešte viac upevňovať. Krásne svedectvo je dopĺňané nádhernými fotografiami... Jednoducho - na svoje si prišli moje oči i duša. Razz

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised