Ako zaneprázdnené matky, pohltené ťažkosťami života, sa prirodzene sústreďujeme na praktické veci. Ľahké je zabudnúť, že máme hlbšie povolanie, keď šteká pes, vyzváňa telefón, pípa časovač na sporáku a dieťa plače.

Keďže žijeme vo svete, veľmi ľahko zabúdame na náš hlavný cieľ alebo nevidíme nijaký hlbší zmysel či realitu života. Máme však povolanie na niečo oveľa väčšie ako to, čo vidíme okolo nás.

Cesta k Bohu má mnoho stupňov a Boh vedie každého z nás k sebe neopakovateľným spôsobom. Často sa nám zjavuje postupne a niekedy veľmi intenzívne. My však nie sme bezmocní. Existujú veci, ktoré môžeme urobiť, aby sme si prehĺbili náš vzťah s Bohom. Jadrom prvej priority je pozrieť sa na naše životy, uvedomiť si, kam nás Boh doteraz zaviedol, a naučiť sa, čo by sme mali robiť, aby sme boli otvorenejší na jeho priamy a osobný zásah do našich životov.

Niekedy to jednoducho znamená uvedomiť si, že ho potrebujeme.

Čo to je? Čo chýba v mojom živote? Mnohí ľudia dnes zažívajú túto prázdnotu ako ja, snažia sa ju vyplniť svetskými rozptýleniami: peniazmi, cestovaním, mocou, pôžitkami, ľudským uznaním a slávou, úspechom v kariére, sexom a drogami, záľubami a zábavami, dokonca dobrovoľníckou prácou; a zoznam týmto nekončí. Nič tu však nepomôže, pretože táto zásadná nespokojnosť je túžba našich sŕdc, ktoré musia byť naplnené niečím viac, ako dokážeme sami dosiahnuť: Bohom samotným. Ako povedal sv. Augustín: „Naše srdcia boli stvorené pre teba, ó Pane, a nespokojné sú, kým nespočinú v tebe.“

Ako matky sa tiež môžeme zamotať do rozptýlení každodenného života a ani nespozorujeme, že náš vzťah s Bohom ide dolu vodou. Zrazu zistíme, že sme sa ani chvíľu skutočne nepomodlili. Môže sa to stať pravidelne, aj pri tých najlepších úmysloch, ak si vedome nevyhradíme čas. Potom sa čudujeme, prečo nás veci stresujú alebo prečo nám chýba energia a elán priplnení povinností.

Niekedy nás môže pokúšať naša vlastná nespokojnosť často s všednými vecami týkajúcimi sa materstva, aby sme hľadali zmysel mimo nášho povolania. Viem, že som počas svojej materskej kariéry mala veľa obľúbených činností, prechodných projektov, ktoré znovu a znovu pohlcovali moju pozornosť. Môžeme si všimnúť, že čoraz viac venujeme čas, pozornosť a úsilie záhradkárstvu alebo maľovaniu, alebo mládežníckym skupinám, alebo politickým mítingom, kým naše domáce povinnosti a vzťahy sú na druhom mieste. Napokon, keďže Boh zjavne nie je dotieravý, lebo sa nedožaduje našej pozornosti, ako to dokážu naše deti či neuprataný dom, aj on môže hrať v našom živote druhé husle.

To je dôvod, prečo by sme si mali do prvej priority v našom rozvrhu zaradiť čas na Boha, a ak to urobíme ako prvé, môžeme si byť isté, že mu dávame spravodlivé miesto v našich životoch. On nám na odplatu dá silu a zmysel, ktorý potrebujeme, aby sme dokázali žiť podľa nášho povolania.

Po obrátení som po toľkých rokoch hladovania trávila dlhé mesiace sýtením sa Božím slovom. Ako cestujúci hudobník som mala veľa voľného času,a tak pre mňa nebolo nič nezvyčajné, že som strávila šesť hodín denne čítaním Biblie. Bolo to ako bleskový kurz kresťanstva, pri ktorom na mňa prúdilo požehnanie.

Počas ciest som tu a tam natrafila na zopár kresťanov. Väčšinou to boli protestanti, a tak som začala čítať veľa protestantských kníh. Zažila som to, čomu sa hovorí skúsenosť „znovuzrodenia“. Tak som sa rozhodla odmietnuť Katolícku cirkev. Keďže som ako katolíčka nikdy nezažila Boha „osobne“, nenašla som dobrý dôvod na to, aby som sa tam vrátila. Boli to protestantské knihy, ktoré ma povzbudzovali na mojej ceste vo viere. Boli to protestanti, ktorí rozprávali o Ježišovi v bežnej konverzácii. Boli to protestanti, ktorí boli zapálení Ježišom a ktorí žili svoje životy v skutočnom vzťahu s ním. Určite mali pravdu!

To však znepokojovalo moju mamu. Bola som doma na ďalšej prestávke a mama ma zahnala do úzkych v mojej izbe:

„Holly, chcem, aby si sa vrátila k svätej omši.“

„Vôbec nemám v úmysle vrátiť sa k svätej omši!“ oponovala som.

„Holly, chcem, aby si sa vrátila k svätej omši,“ naliehala. Mala som pohotovú odpoveď. „Čítam Bibliu šesť hodín denne. Ako často

čítaš ty svoju?“ zavtipkovala som.

„Čítam Bibliu každý deň na svätej omši.“

„Pozri, mami, som šťastná. Milujem Ježiša. Nechcem chodiť na svätú omšu. Omšu nepotrebujem.“

A to bola výzva, ktorú mama potrebovala. Začala mi vysvetľovať dôležitosť sviatosti Eucharistie.

„Dovoľ mi, aby som ti to vysvetlila takto: prečo by sa človek, zdravý človek, ktorý by mohol byť veľmi šťastne ženatý a mať vlastné deti, vzdal toho všetkého pre kúsok chleba, aby ponúkol tento malý kúsok chleba, Eucharistiu, keby to nebolo niečo viac ako len chlieb?“

Neodpovedala som, ale hlavou mi prebehla myšlienka: „Nuž, možno cez ňu prehovoril aj Duch Svätý.“

Mama ma poprosila, aby som to aspoň vyskúšala. A tak som to skúsila. Ďalší týždeň som sa vrátila do Halifaxu. Bola Kvetná nedeľa. V telefónnom zozname som si vyhľadala najbližší katolícky kostol a vybrala som sa tam.

Od okamihu, keď som vstúpila do kostola, silne som cítila Ježišovu prítomnosť, a keď kňaz pozdvihol hostiu, vedela som, že je to On. Preplakala som celú svätú omšu. Bol na mňa zaujímavý pohľad – v koženej bunde, tmavých okuliaroch, na blond odfarbených vlasoch, v rokenrolovom štýle. Revala som ako malá, deti sa za mnou otáčali a ukazovali na mňa prstom. Plakala som celú svätú omšu, aj omšu ďalší týždeň, aj ďalší a ďalší. Rovných šesť týždňov, len čo som vošla do kostola, začala som plakať, kým som nepovedala Ježišovi:

„Dobre, myslím, že si ma presvedčil! Vraciam sa do Katolíckej cirkvi!“ A práve v tom okamihu slzy zmizli a už sa nikdy neobjavili.

Mám rada svojich protestantských bratov a sestry. Vidím ich oddanosť a vážnosť vo viere, ktorá často chýba v katolíckych farnostiach. Myslím si, že ako katolíčka sa mám od nich veľa čo učiť. Motivuje ma ich oddanosť Svätému písmu, ich neprestajné štúdium Božieho zjavenia a ich vedomá odovzdanosť životu podľa kresťanskej pravdy.

Prišla som však na to, že Katolícka cirkev obsahuje plnosť tejto pravdy. Náznaky toho som videla, keď som sa po prvý raz začala vracať k Bohu. Všetko som sa musela opäť naučiť hlbokým štúdiom a rozjímaním a často som sa pristihla, ako sa vypytujem svojich protestantských priateľov: „Ako môžeš povedať, že si spasený, a stále spávať s priateľkou?“ „Ak som spasená, pretože som sa znovu narodila, prečo sa moji rodičia obťažovali s tým, aby ma pokrstili?“ „Ak sa mám zamerať iba na nebo, aby som sa dostala k Bohu, prečo sa Boh obťažoval s tým, že ma stvoril tu na zemi? Prečo ma nestvoril priamo v nebi?“ Vypytovala som sa ich stále dokola tieto a ďalšie otázky v túžbe pochopiť moju znovunadobudnutú vieru a ich odpoveďou bolo:

„Jéj, ani neviem Holly,“ a zatvárili sa nezúčastnene. Ako katolíčka som však napokon našla odpovede na všetky otázky. Mohla som čerpať zo spisov a múdrosti učenia Cirkvi, pápežov a svätcov počas dejín. Čoskoro som zistila, že za celý život nevyčerpám múdrosť katolicizmu.

V našej regule matky sú to sviatosti, ktoré najjasnejšie odrážajú Boží zámer pre nás. Môžem študovať, čo len chcem, ale to neznamená, že to všetko dokážem urobiť. Raz som Philipovi povedala: „Vieš, keby som robila všetky veci, ktoré som sa dozvedela z kníh, ktoré mám v dome, bola by som svätica.“ Pretože študovať nestačí; potrebujeme silu. Tú silu nachádzame v sviatostiach, najmä v Eucharistii.

Čím je jedlo pre naše telá, tým je eucharistický chlieb pre naše duše. A naše duše sú sídlom pre našu vôľu, podstatné miesto v našich srdciach, kde sa robia rozhodnutia. Ako štúdium osvecuje našu myseľ, tak sviatosti posilňujú našu vôľu. Bez Božej nadprirodzenej moci, ktorou pôsobí v našej vôli, by sme boli príliš slabí, aby sme plnili jeho vôľu. Do neba sa nedostaneme naším vlastným úsilím, bez Božích milostí dokonca ani nedokážeme robiť mravné či čnostné skutky. Ba aj výchova našich detí závisí od milosti.

Ak si nevyhradíme čas v našej regule na pravidelné prijímanie Eucharistie, bude nám chýbať sila, aby sme robili to, k čomu sme povolaní.

Na druhej strane to nevyhnutne neznamená, že vždy budeme „cítiť“ alebo vedome zakusovať túto silu. Väčšinou to sama nevnímam, ale viem, že účinky milosti často postrehnú iní – v láskavosti, v našich skutkoch lásky, niekedy dokonca v našom výzore. Keď som zanechala turné a zamestnala som sa ako pokladníčka, raz popoludní som prišla do práce rovno z kostola.

Jedna z čašníčok prišla ku mne a povedala: „Práve ideš z omše, však?“

„Áno,“ odpovedala som.

„Myslela som si to,“ povedala. „Vždy viem povedať, kedy ideš z kostola. Akoby si to ani nebola ty.“

Čoskoro som vycítila, že Boh ma volá, aby som odišla z hudobného biznisu, vrátila sa domov a chodila na vysokú školu. Nechcela som odísť. Mala som rada chlapcov v kapele. Boli pre mňa ako bratia. A okrem toho som chcela byť hviezdou.

Boh si však nájde spôsob, a keďže som ho nechcela odmietnuť, povedala som mu, aby sa o to postaral. „Ak chceš, aby som odišla z kapely, musíš to zariadiť, pretože ja na to nemám silu.“ Do piatich týždňov od prednesenia tejto modlitby dostali nezávisle od seba piati členovia kapely, jeden po druhom, lukratívnejšie ponuky v iných kapelách. Zostala som iba ja a gitarista.

„Dobre, dobre. Vrátim sa domov!“ A urobila som tak. Život ma opäť vohnal do spoločnosti, ktorú som odmietla. Tak veľa rokov som bola preč, žijúc si, ako sa mi zapáčilo. Nepripravilo ma to však na to, aby som žila podľa pravidiel niekoho iného. Musela som bývať s tetou a mamou, pretože som nemala peniaze na byt, a bola som nútená dodržiavať domáce pravidlá. Bola som zvyknutá byť hore celú noc, ale títo ľudia boli hore cez deň! Dostala som prácu ako pokladníčka v miestnej reštaurácii, kde ma môj zamestnávateľ po sťažnostiach od nejakých konzervatívnych zákazníkov informoval, že tie divoké vlasy si musím zviazať do chvosta a krik ľavo ružovú kombinézu musím odložiť a nahradiť ju šatami, ktoré siahajú až po kolená! Pristihla som sa, ako utieram škvrny od kečupu z vysokých stoličiek, čistím stoly, na ktorých niekto nechal neporiadok, a počúvam zákazníkov, ako sa sťažujú na studenú kávu.

Možno to bude vyzerať hlúpo, ale zažila som skutočný kultúrny šok. Spôsobilo to, že moje srdce upadalo.

Chodiť na vysokú školu bolo dobré, ale moje srdce sa nepozviechalo. Moja láska k Ježišovi postupne chladla. Necítila som jeho prítomnosť. Po dvoch rokoch som prežívala pocit, ako keby ma odtrhli, odhodili a ponechali samu na seba. Ako by som bola cudzinec. Zdalo sa mi, že nič z toho, o čo by som sa mohla oprieť, nie je skutočné. Nastúpila depresia a kresťanstvo sa čoraz viac stávalo zoznamom „to musíš“ – súhrnom predpisov a nariadení.

Môj modlitebný život sa stal suchopárnym a ponurým. Och, ako som nenávidela, keď ma mama vyrušila v učení, aby ma pozvala na večernú modlitbu ruženca. Moja duša sa každú noc zmietala vo vzbure a nemohla som pochopiť, ako môže byť nervózna modlitba na niečo dobrá. Mama mi povedala:

„Holly, nezáleží, ako sa pritom cítiš. Len to urob. Niekedy je najlepšou modlitbou tá, pri ktorej sa zdá, že z nej nevyťažíš veľa dobrého.“

A tak som si zahryzla do jazyka, odmrmlala modlitby a poprosila Boha, aby mi to započítal. Áno, čas po obrátení bol ťažký. Cítila som sa zle a nevedela som, kde je Ježiš. Prečo odišiel preč?

Bolo to na vysokej škole, keď som sa dozvedela o Jánovi z Kríža a Temnej noci duše. Tam som našla vysvetlenie toho, čo sa so mnou práve dialo.

„Čo sa stane, keď hodíme drevo do ohňa?“ pýtal sa. „Kôra sa začne zapaľovať, trochu dymí a potom sa kôra rozhorí vo veľkom štýle veľa praskotu a horúčavy a svetla.“ Tak to bolo aj so mnou. Keď som prvý raz prišla za Pánom, oheň jeho lásky ma rozpálil! To je počiatočné obrátenie, keď horíme túžbou po Bohu a je to veľmi očividné pre nás i pre druhých. Neprestaneme rozprávať o Bohu a o tom, čo nám urobil. Toto nazývajú protestanti skúsenosťou „znovuzrodenia“.

Pravdaže, existujú ľudia, ktorí povedia, že nikdy nemali počiatočné obrátenie, a aj tak žijú svoj život blízko pri Ježišovi. Myslím si, že čím väčší hriešnik, tým väčšia je skúsenosť obrátenia. Zo strany Boha si to vyžadovalo veľmi drastický krok, aby ma motivoval k potrebe zmeniť sa. Uvedomila som si, že najprv sa ku mne správal ako vo vatičke vzhľadom na to, čo malo nasledovať. Náprava všetkých neporiadkov a nečistôt mojej duše. Ako márnotratný syn som potrebovala veľkú hostinu, aby som sa ubezpečila o Otcovej láske. Druhý syn, ten trvalo verný, žiarlil na veľkú hostinu, ale nemusel.

Pre tých, ktorí boli verní od začiatku, všetko, čo vlastní Otec, je beztak ich! Nepotrebujú znamenia a zázraky, aby uverili a milovali Boha; a v tom je ich veľká zásluha.

Prečo však zhasol ten počiatočný oheň? Išla som preskúmať drevo v mojom kozube. To, čo povedal sv. Ján z Kríža, bolo pravdivé: keď kôra na dreve takmer zhorí, vtedy sa stane zvláštna vec. Vyzerá to, akoby oheň vyhasol. Drevo už nevyžaruje svetlo. Je čierne a zuhoľnatené, vyteká z neho voda a prská. Oheň je tam, ale prenikol dovnútra dreva a zvonku ho nevidno.

Takisto po našom počiatočnom obrátení sa zdá, že oheň Božej lásky navonok vyhasol. Premýšľame, či nás Boh miluje, alebo či my ešte milujeme Boha. Vidíme iba naše hriešne návyky, ktoré predstavujú vodu vytekajúcu z dreva. Všetko, čo vidíme, je iba temnota a beznádej, pretože nemôžeme nájsť oheň Boha. Všetko, čo počujeme, je iba prskanie vlastných sťažností.

A tak som pochopila, že Boh preniká do hĺbky nášho ducha, aby konal svoju prácu tajne, aby sme do nej nemohli zasahovať. Keď sa mi chvíľami zdalo všetko temné, spomenula som si na slová Corrie ten Boomovej, ktorá prežila holokaust: „Boh je tak blízko, že vidíš iba jeho tieň.“

Tak som si nakoniec uvedomila, že realitu Božej prítomnosti nemožno merať prežívaním príjemných pocitov. V kríze som sa naučila, že láska sa skladá aj z radosti, aj z bolesti, že Božiu lásku možno zakusovať aj ako temnotu, ako negatívnu vec, ktorá sa podobá bolestivým opatreniam, ktoré musí lekár urobiť, aby odstránil bujnenie rakoviny. Boh musel zakročiť a vytiahnuť ma zo všetkého, čo mi škodilo – z hriešnych skutkov a túžob.

Toto poznanie mi umožnilo prijať vnútornú bolesť ako niečo, čo má pozitívnu hodnotu. Tiež som vedela od Jána z Kríža, že v budúcnosti príde čas, keď sa začne drevo meniť a rozhárať zvnútra, keď sa postupne premení na červený žeravý uhoľ, a že príde čas, keď budem opäť pociťovať Božiu lásku.

Poslušnosť voči Bohu má však dvojaký charakter. Prvou vecou bolo poslúchať Boha v jeho prikázaniach. Tak, že sa budem vyhýbať hriechu a dodržiavať morálne zásady Cirkvi. Študovala som teda morálku, aby som zjednotila svoje správanie s tým, čo žiada Boh.

Len neskôr, keď príťažlivosť hriechu zoslabla, som objavila nový spôsob poslušnosti: cvičením sa v čnostiach a snahe vedome napodobňovať Ježiša. Raz som čítala text, v ktorom sa Boh prirovnával k zamestnávateľovi.

Zamestnávateľ zvyčajne nenajíma niekoho na niečo, čo nerobí, ale aby vykonal svoje pracovné povinnosti. Tak aj naše kresťanské povolanie nie je v skutočnosti iba o vyhýbaní sa hriechu, ale o uskutočnení pozitívnych krokov k vykonaniu úlohy, ktorú nám Boh zveril. FTD nám tiež povedal o rozdiele medzi „byť oslobodený od“ a „byť slobodný pre“. Povedal, že Boh chce, aby sme boli oslobodení  od hriechu a potom slobodne pracovali na všetkom tom, čím by sme podľa Božieho plánu mali byť.

Moja regula matky spĺňala v tomto zmysle toto druhé hľadisko: bola som poslušná Božej vôli, používajúc moju slobodu, aby som pracovala na svojom povolaní, na mojom poslaní tu na zemi.

–

Vyzbrojená týmto novým, plnším chápaním Božích zákonov a lásky a poznaním, ako nám poslušnosť voči prvému pomáha zažívať to druhé, som sa pustila do vytvárania reguly matky takým spôsobom, aby odrážala toto chápanie. Keď som začala, mala som dve základné požiadavky na regulu: musí byť rozumná a musí byť praktická.

Hodiny a hodiny strávené v modlitbe môžu byť pekné, ale nie vtedy, ak sú v rozpore s časom večere! Musela som si ujasniť, čo podľa mňa mal zahŕňať základný kresťanský život. Bola som presvedčená, že by som sa mala modliť každý deň svoje formálne modlitby, ako napríklad ranné obetovanie. Myslela som, že aj ruženec je nevyhnutný. Chcela som stráviť čas s Bibliou a tiež čas v tichom rozjímaní a duchovnom čítaní.

Ako zaneprázdnená mama som toto všetko musela zladiť s realitou toho, že okolo mňa pobehujú malé deti. Jediný spôsob bolo nájsť si pokojný čas cez deň: v čase, keď deti zaspali, keď odpočívali alebo keď sa hrali vonku.

Keďže som určila svojej rodine dosť aktívny životný štýl, rozhodla som sa, že svojim formálnym modlitbám a čítaniu Písma sa budem venovať skoro ráno, ešte predtým, než sa deti zobudia. Predpokladala som, že to môže trvať polhodinu a Philip mi pomohol naučiť deti, aby neprišli dolu, kým ich mama nezavolá. Musím dodať, že to istý čas trvalo. Tiež som sa presvedčila, či majú knižky a hračky v izbách, aby sa mohli s nimi zabaviť, ak vstanú priskoro, a k sebe som si vzala bábätko aj s fľaškou.

Počas rána chodili deti často na chvíľu von, tak som naplánovala oficiálnu prestávku a vsunula som do tohto časového priestoru desiatok ruženca alebo zopár žalmov. Po obede som zvyčajne poslala deti hore, aby si zdriemli alebo boli v tichosti, a ten čas som využila na polhodinu modlitieb a duchovného čítania.

Formálnu rodinnú modlitbu som určila na večer o 19.30, čiže tesne predtým, ako deti išli spať. Večer som sa mohla pokojne venovať duchovnému čítaniu.

Fascinovala ma však aj predstava urobiť z celého dňa modlitbu. A tak som sa po každom čase, ktorý som si vybrala na modlitbu, snažila vedome ponúknuť ďalšie more času Bohu. To mi pomohlo udržať si sústredenosť na Boha aspoň na malú chvíľu. Toto úmyselné uvedomovanie si Boha bolo pre mňa najdôležitejšou vecou. Preto som spísala svoj rozvrh modlitieb na papier a do tabuliek. Tak som mohla jednoducho dodržiavať to, čo bolo napísané, a oslobodiť si myseľ a srdce, aby sa mohli rozprávať s Bohom po celý deň.

Okrem denných modlitieb boli aj ďalšie veci, ktoré som si chcela zabezpečiť: pravidelná spoveď, duchovné vedenie a adorácia. A chcela som si uchovať svoj sobotňajší deň matky – pravidelný deň mimo domu každé dva týždne, aby som si odpočinula v samote s Bohom a v obnove. To som si zariadila s Philipom pred niekoľkými rokmi. Tak som podišla ku kalendáru a zaškrtla si na ďalších pár mesiacov, čo som chcela dosiahnuť v tejto oblasti.