Čo ak nepočujem šepkanie materského inštinktu? Dá sa pripraviť na materstvo?

Tehotenstvo

Kurz vnímavého rodičovstva, cvičenie pre tehotné, gravid joga, šatkovanie či nosenie bábätiek – ponuka predpôrodných kurzov je široká a je si z čoho vyberať. Je to ale nevyhnutné? Okrem toho, nie každá o týchto možnostiach vie, a ak aj áno, nemá potrebu to riešiť. Ono sa to dieťa skôr či neskôr už len nejako musí dostať von a dovtedy to treba vydržať.

Ja som sa ani neunúvala kúpiť si tehotenský kabát, veď o rok už tehotná nebudem, tak som postupne s rastúcim bruchom rozopínala gombíky odspodu, až nakoniec zostal zapnutý len ten vrchný a prišla jar.  Z vyšetrení som absolvovala len tie povinné a z odberov krvi som sa dozvedela, že sa mám vyhýbať mačkám, malým deťom a cukru.

Našťastie v práci a ani vo voľnom čase sa okolo mňa žiadne malé deti ani mačky nemotali. S cukrom som tiež nemala problém. Diabetológ ma vždy pochválil za namerané hodnoty a tak som sa cestou od neho išla odmeniť zmrzlinou, pričom som jedným okom sledovala okno ordinácie.

Iróniou tohto obdobia je, že keď vám konečne prejdú tehotenské nevoľnosti, ste fit a plná energie, ľudia vám v mestskej hromadnej doprave začnú uvoľňovať miesto na sedenie, pričom počas vášho prvého trimestra, keď vám bolo na odpadnutie, sa ho nechceli vzdať, ani keby mali vystúpiť o dve zastávky ďalej. Výhodou však je, že aj keď sa cítite nafúknutá, vaši blízki vám s láskou hladkajú brucho a keď ste nahnevaná či podráždená, tolerujú vám vaše nálady, takže prípadný kurz ovládania svojho hnevu môžete pokojne vynechať.

Pôrod

A je to tu. Pomedzi pravidelné kontrakcie ešte obedujem pizzu a popíjam kávu, veď čo ak mi v pôrodnici dnes už nedajú jesť. Google mi vraví, že už je čas ísť. Pripadám si ako Majka z Gurunu, ktorá spadla z oblakov, ale rovno do pôrodnice a bez mimoriadnych schopností.

Pôrodná sestra si to hneď všimne a pýta sa ma: „Ako to dýchate? Boli ste vôbec na prípravnom kurze?“ Najprv sa len zasmejem pri predstave, ako sa budúce mamičky učia dýchať podľa nejakých noriem, ale potom vyčítam z jej tváre, že to myslí vážne. „Nebola,” odpovedám jej a už mi dáva rýchlokurz správneho predýchavania kontrakcií. Pýta sa ma na pôrodný plán, ale žiaden nemám. Môj jediný plán bol prísť sem tehotná a odísť s bábätkom.

Prichádza doktor, snažím sa mu po niekoľký raz nenápadne podhodiť myšlienku na cisársky rez. Predstavujem si pôrod ako scénu z rozprávky o Červenej čiapočke, keď poľovník nareže vlkovi brucho a vyskočí odtiaľ Červená čiapočka so starou mamou. Doktor ale krúti hlavou, vraj nie je dôvod. Až neskôr sa dozvedám, že som v babyfriendly pôrodnici a tá vaňa tam nie je na perličkovú kúpeľ po pôrode a ani všetko to náradie a cvičebné pomôcky na zahnanie nudy. Porodím teda napokon aj bez jeho pomoci.

Pobyt v pôrodnici

Nasledujúce ráno na mňa malý ticho pozerá z postieľky. Čo mám robiť? Mám ho zobrať na ruky? Prečo by som to ale robila, keď neplače? Mám sa k nemu prihovoriť, aj keď mi s najväčšou pravdepodobnosťou neodpovie?

Zachraňuje ma sestrička, ktorá berie deti na vizitu, ale prísť si po ne máme samy. Vezmem synčeka a tlačím ho aj s postieľkou do svojej izby, keď si po ceste všimnem na postieľke nalepenú kartičku s dievčenským menom. Skôr než si to niekto všimne, idem vrátiť dieťa a hľadám to svoje, tentokrát podľa mena. Popri všetkých tých prípravných kurzoch by sa určite uživil aj kurz s názvom Ako rozpoznať svoje dieťa. Všetky vyzerajú úplne rovnako, až neskôr si pri podrobnejšom pozorovaní všimnem, že to moje má ako bonus aj vlasy, čierne a celkom husté na takú malú hlavu.

Ďalšie prekvapenie ma čaká, keď sa ma sestrička popoludní pýta, či som ho prebalila. Neprebalila. Myslela som si, že stačí, keď ho prebalila ona ráno. Prichádzajú doktori a sestričky na vizitu, zatiaľ čo ja sa snažím vyzliecť malému bodyčko. Prosím ho pohľadom, nech aspoň nadvihne chrbátik, no on nespolupracuje. Chytím ho teda oboma rukami za pás a rýchlym pohybom ho prehodím z chrbátika na bruško. Doktori spozornejú, malý plače a ja ľutujem, že som nešla aspoň na kurz prebaľovania a prezliekania bábätka.

Príchod domov

Po príchode z pôrodnice si nastavujem budík každé tri hodiny a dojčím presne podľa inštrukcií doktorky. Vraj sa nevyspím, keďže mám dojčiť a prebaľovať malého aj v noci. Budík o druhej aj o piatej ráno však vyzváňa zbytočne. Malý spí, ja spím, môj materinský inštinkt spí. Ráno vyskočím z postele a šťuchám do malého, našťastie mu nič nie je, vyzerá spokojne. Druhú noc však budík premiestnim ďalej od seba a zvýšim hlasitosť. Nepomáha. Ráno si len matne spomínam, ako som sa ťahala po izbe so zavretými očami za zvukom budíka, aby som ho vypla. Po pár dňoch to vzdávam a spíme celú noc.

Ochotne prijímam rady ohľadom starostlivosti o bábätko od doktorky, cudzej panej na úrade či pána vo výťahu. Vraj novorodenec má mať oblečenú o jednu vrstvu viac ako mama, ale čo ak ja ako mama nosím bežne o jednu vrstvu viac ako ostatní? Moja materinská intuícia zase mlčí.

Prvé kúpanie prenechávam susedke, pri druhom sa už zapájam aj ja. Susedka šatkuje. Obdivujem jej schopnosť uviazať si dlhý kus látky okolo tela tak, že jej drží bábätko na hrudi. Po niekoľkých neúspešných pokusoch to však vzdávam. Kúpim si manduku, vraj je to super, budem mať voľné ruky a kým bude malý pokojne spinkať v manduke, ja môžem pripravovať raňajky či obed. Už po raňajkách zisťujem, že ak nechcem zakaždým vyberať malému z vlasov omrvinky z pečiva ani ho utierať od kávy, bude pre oboch lepšie, ak manduku odložím. Okrem toho, že mi zavadzia na hrudi, po pár minútach ma začína bolieť chrbát.

Malý teda putuje do kočíka a ja vymieňam voľné ruky za voľnú hruď. Keďže synček nemá na výber, je spokojný aj v kočíku. Niekoľko týždňov si na seba postupne zvykáme a začínam ho rozoznávať medzi ostatnými deťmi nielen podľa oblečenia, ale už aj podľa čŕt tváre. Až teraz mi naplno dochádza, že som mama a že ten malý človiečik, ktorý ma celé dni zamestnáva, je môj.

Niektorým ženám na to stačí aj niekoľko mesiacov tehotenstva, aby sa na dieťa psychicky, teoreticky a sčasti aj prakticky pripravili, iné veria vo svoju materinskú intuíciu, ktorá im vždy v pravý čas vnukne správne rozhodnutie. No a my ostatné sa rodíme ako mamy až vlastnými skúsenosťami – každou nedopitou kávou, každým strateným cumlíkom či zmeškaným termínom u kaderníčky.
 

(16 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)

Loading...