Čo je IN a čo je OUT v dnešnom materskom svete? Chcem ísť do práce!

Po siedmych rokoch som už ani nemala síl hanbiť sa za svoje pocity a túžby, tak trochu (?) sa vymykajúce z bežne zaužívaných konceptov vnímania materstva a rodičovstva. Žiadna matka, ktorá si plným dúškom užíva svoj nekonečný maratón tehotnenia, rodenia, dojčenia a behania po detských ihriskách.

Podľa psychológov treba každých päť až sedem rokov meniť prácu – a toto bol ten čas.

„Mám toho plné zuby“, blikali kontrolky v mojej hlave. „Je ešte moc maličký“, ozýval sa ustráchaný červíček, ktorý ešte ako-tak registroval, čo je IN a čo je OUT v dnešnom materskom svete.

Muselo nastúpiť racio.

Keď už nevládzeš, keď si v kútiku duše nešťastná a unavená, no hlavne neskutočne nervózna, čo z toho tie deti majú?! Deti chcú matku, ktorá je v pohode – aj keď s nimi nie je 24 hodín denne…

Istotne radšej ako matku, ktorá je s nimi od svitu do mrku, ale robí sa jej pena okolo úst, už len pri pomyslení na to, že zasa bude riešiť, že jej dieťa chcelo vanilkový jogurt, nie jahodový…

Že tepláky si chce obliecť tie, čo včera polialo paradajkovou polievkou a teraz sa perú, alebo že nevie nájsť autíčko č. 248, jedno z tých asi tridsiatich červených angličákov, však vieš mama že ktoré, tak áno, presne to teraz v debničke nie je a určite zostalo niekde v škôlke a to je koniec sveta.

Ach.

A tak som si to zosumarizovala, že teda v ostatnom čase som zo seba vydala, čo sa dalo, bola som (a hádam netreba hovoriť len v minulom čase :-) najlepšou matkou, ako to len šlo… A v záujme zachovania duševného zdravia svojho i svojich ratolestí teraz je, aby som obrátila list a vrátila sa z tej „dovolenky“ späť do reality. Bo už treba, treba.

Sme rôzne, my matky.

Každá to prežívame trochu ináč, máme iné prístupy, iné spôsoby, iné deti, iné podmienky… A ja som to mala takto.

Syndróm vyhorenia ako vyšitý, troška (?!) izolácie, namiešanej spolu s rutinou, nenaplnená potreba sebarealizácie na predsalen-trošku-inej úrovni, celý svet sa točil okolo nich, nech som chcela, čo som chcela… Si ich matka – tu ich máš, tak sa im venuj – a vo voľnom čase gazdinkuj (voľný čas: 21:30 – 22:30). A čo ja?, kričalo moje ego o pomoc…

Tak som nastúpila do práce (podotýkam, že ma moja práca baví a napĺňa, nie je to len spôsob, ako priniesť do domácnosti pár grošov navyše). Najmladší nemal ešte ani dva roky, pri prvom dieťati by som si toto nikdy nedovolila… 🙂

A pár vecí sa dalo zasa do normálu.

Aby sme sa chápali, lebo keď to čítam, tak to vyzerá, akoby som nikdy neokúsila pri svojich deťoch pocity šťastia, lásky, hrdosti… Veď vy viete, že to je hlúposť. Moje decká sú perfektné. Všetky tie blbiny, čo robili (a robia), z ktorých som sa topila v kortizole… Normálka bežné detské situácie. Len teraz ich už zvládam akosi lepšie.

Akoby niekto sňal ťarchu z mojich pliec a ja som sa mohla vystrieť, otriasť, poriadne sa nadýchnuť – a načerpať znova silu do tohto „boja“. Silu byť deťom tým správnym sprievodcom v živote.

Stále som matka, milujúca svoje deti, dojatá z ich úspechov, nežne rozjímajúca pri ich posteliach, keď večer spia zachumlaní vo svojich perinách (vlastne najčastejšie spia odkopaní)… Ale už mám aj tie iné spoločenské statusy, ktoré mi po tých rokoch chýbali, a ktoré som tak veľmi potrebovala.

Áno, som šťastná.

A ešte som hrozná gazdinka. Toto sa zhoršilo asi o 250%, odkedy pracujem. Ani predtým to nebolo dobré, ale teraz je to čistá katastrofa.

V sobotu a nedeľu dávam asi tak 15 práčok a potom dva týždne znechutene hypnotizujem hory prádla, čakajúceho na nejakého dobráka so žehličkou (áno, to mám byť ja) – a ten nie a nie prísť, kým nezmizne zo šatníka posledné slušné tričko.

Na nástenku som precízne pripla letáky z najbližších reštaurácií, ktoré robia rozvoz. A browsujem informácie o tom zázraku, čo sám povysáva. To je asi tak všetko. 🙂

Ešte veľa vecí sa budem musieť naučiť, ale jedno viem iste – šťastná matka, šťastné deti. Prajem všetkým mamičkám, aby si tiež našli tú svoju cestu, nech je akákoľvek.

(29 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...