Dieťa. Tester všetkého

Odkedy máme doma (zas) behajúce batoľa, znovu sa učím rôznym obdobám Murphyho zákonov, niektoré sú z vlastnej produkcie. Zisťujem, že deti sú neuveriteľní testeri všetkého, čo stojí peniaze a má to fungovať bez ohľadu na ich existenciu. Celkom o tom po všetkých tých zatiaľ 17-ročných zážitkoch pochybujem. A zisťujem, že ak existuje vec, ktorá prežila všetky naše batoľacie a objaviteľské obdobia, že fakt stojí za to.

Napríklad taká práčka.

Má mať poistku programu práve kvôli tomu očarujúcemu krúteniu sa kolieska, po ktorom tak pekne maminke bliká na práčke červené svetielko a ona padá do kolien pri čítaní slovíčka „Error!!!“ Chcela by som vedieť, či niekedy múdri technici postavili pred uvedením práčky do predaja k nej takého ani nie dvojročného špunta. Možno by sa čudovali, ale práčka by neprešla.

Alebo taký kočík.

Keď si dobre pamätám na ten, v ktorom sme sa odvozili celé generácie (a to mama mala ten luxus, že mala aj krásnu hlbokú modrú Libertu a potom aj športový kočík), tak viem, že jeho konštukcia ešte niekde v starej kočikárni drží fazónu rovnako neporušená, ako za mojich trpaslíčích čias. Hm, ale keby som ja mala spočítať, koľko som mala kočíkov a koľko z nich neprežilo viac, ako jedno nie volebné, ale bábätkovské obdobie? A pritom, v začiatkoch môjho súkromného kočikovania boli aj tie šmejdy kočíkové dosť drahé.

Nehovoriac už o oblečení:

Márne je prízvukovať zázraku vo veku 20 mesiacov (a či je mladšie alebo staršie viac menej jedno), že sa nemá zamazať, pľuť jedlo, plačkať v blate, že cez kaluže sa nechodí a špiny zo zeme nedvíhajú. Ak pripočítame heroické horolezecké výkony, že v porovnaní s telesnou výškou a nasadením by aj Messner bledol, tak všemožné diery, trhance a iné „radosti“ obšívacej matky sú zjavné. Ale niekedy v pohode stačí, že matka len jednoducho prejaví iný názor na chod udalostí, ako dieťa…

A nábytok?

Ten by sa mal povinne testovať proti detskej devastácii – a to nielen v Ikea. Čože ja mám zo skrinky, na ktorej mi už 4x odtrhli pánt, z kľučky na dverách, pokorne uznajúcej silu ťahajúceho či obtlčenej chladničky, o stoličkách, stole, posteliach a iných nárazových zónach ani nehovoriac. Vďačná som, že sme prvé deti odchovali na skrinkách z bazáru.

Nuž, perličiek je viac:

noviny roztrhané na veľkosť snehových vločiek, koberec, ktorý neznesie plastelínu, nádherné laminátové parkety, vzdychajúce po nájazdoch autíčok, jasne pritlačených k „vozovke“, vyrývajúcich nezmazateľnú stopu v hĺbke 0,5 mm v smere jazdy. Všemožné batiky jedlom, sopľom, slinami, slzami a inými zmesami na skle (aj vy ste už oželeli tú jedinú vitrínu?) či na zrkadle vás asi v hodine „H“ a okamihu „O“ (teda vo chvíli, kedy to objavíte) nenapĺňajú neskutočným nebeským blahom. Horšie je to už len s čerstvo vymaľovanými stenami, kedy si rodič naivne myslí, že oteruvzdorná farba je to pravé orechové na zachránenie pomyselnej „slušnosti bývania“ rodiny.

Únik nenastáva ani na záhrade, kde sa batoľa tvári ako feudál a hriadka, záhon, uhorky, paradajky – všetko jedno. Chodí sa zásadne krížom, kade oči povedú, trhá sa všetko, najlepšie všetko to, čo je zelené a nemá byť zelené. Autá nie sú na tom moc lepšie. Tie, kde sa vozia deti, majú spoločnú značku: vrstva niečoho pozostatkového pod sedačkami a na dlážke, perfektne zlepená do jednoliatej zmesi pračudesnej farby a vône Jupíkom, šťavou z hrnčeka a všadeprítomnými flexibilnými slinami.

Rodič, rezignovaný opravár

Človek, to ako rodič, chodí, utiera, opravuje, nestíha, hnevá sa.. alebo už má na háku, že chodí do kúpelky ako do jaskyne už viac, ako pol roka. Opraviť? Načo? Radšej počkať…

Najkrajšie na tom sú tie objaviteľské oči, ktoré sa obzrú vo výške necelého metra za vami smerom dohora – no skúste ho hrešiť.

Možno zvládnete len toľko, čo ja: snívať o veciach a zariadení, ktoré prežije batoľacie časy. Amen.

Mária Kohutiarová