V každej knihe, v každej príručke, v každom článku (dokonca na fórach), ktorý som kedy o výchove detí prečítala, sa písalo, že pokiaľ chceme, aby dieťa niečo urobilo, nesmieme to robiť nasilu.
Napríklad nasilu učiť na nočník, nasilu obliecť, nasilu posadiť… Ja som však zistila, že nie vždy to ide „podobrotky“.
Prvé nasilu
Nie je miesta v našom byte, ktoré by nebolo obcikané. Keď mala moja dcéra rok a pol – rok a trištvrte, snažila som sa ju odúčať od plienky. Možno si poviete, že je to neskoro, ale ročná ešte sama ani nechodila a bolo práve horúce leto. Nechala som ju teda behať už od jari bez plienky. Pocikané boli nielen tepláky, ale aj dva gauče (kompletka) či podlaha (úplne všade).
Prečítajte si aj: Rozmaznané decká – najčastejšie chyby rodičov
Moja snaha donúť dcéru sadnúť si na nočník nikam neviedla. Skúšala som naozaj všetko, na nočníku sedel obľúbený macík, na nočníku som dokonca sedela aj ja. Nič, dcéra, hlava tvrdohlavá, si jednoducho odmietla na nočník sadnúť.
Skúšala som nočník, ktorý vám zahrá, keď sa do neho vycikáte, skúšala som aj nočník, ktorý si dcéra vybrala sama v obchode. S nočníkom v ruke som snáď aj zaspávala. NIČ. Problém bol v tom, že si na neho dcéra jednoducho nechcela za nič na svete sadnúť.
A tak raz, keď som videla, že už už sa pociká, zobrala som ju do kúpeľne, vyzliekla a na nočník jednoducho nasilu posadila. Aj keď sa najprv vzpierala, potom sa do neho vycikala a bolo to. Mala cez dva roky. Odvtedy nebol s nočníkom absolútne žiadny problém.
Prečítajte si aj: Mamy, nebláznite, nerobte z detí bohov
Moje druhé nasilu
Počula som o deťoch, ktoré majú záchvaty vzdoru, hodia sa na zem, zúria, hádžu veci. Jeden naozaj veľký vzdor som zažila aj ja. Odchádzali sme z kúpaliska a dcére sa jednoducho nechcelo, a tak odmietla nastúpiť do auta. Krik, plač, zúrenie…
Na parkovisku sme stáli asi pätnásť minúť, dokonca sa nám prihovorila cudzia pani, či nepomôže…nič. Dohovárala som, menila tému, podplácala… Po ďalších asi desiatich minútach, som ju nasilu posadila do sedačky, pripútala a konečne sme mohli ísť domov. Inú možnosť som vtedy naozaj nemala.
Moje tretie nasilu
Písala som už o tom, ako moja dcéra odmietala nové oblečenie. Už v januári som mala obavy z toho, ako dopadne prezúvanie z čižiem do tenisiek… Niekedy sa veru ani toto nezaobišlo bez „nasilu“. Najmä, keď sme sa niekam ponáhľali.
Nasilu som obliekala tričko, ale aj bundu. S topánkami však bol naozaj problém, najmä keď sa ťažšie obúvali. Vtedy nepomohlo ani „nasilu“ či prehováranie. „Nasilu“ mi nepomohlo ani pri novej čiapke, tá sa dá totiž ľahko strhnúť.
Jednoducho to bez „nasilu“ niekedy naozaj nejde. Nasilu sa niekedy pozerá u lekárky do krku, nasilu sa niekedy berie krvička z rúčky, nasilu sa niekedy odchádza z detského ihriska…
Ktorá z vás nerobila niečo nasilu, nech zdvihne ruku!
Nasilu sa zrejme niekedy pôjde aj do školy, ale to ma ešte čaká. Len dúfam, že tých „nasilu“ bude menej a menej.
(38 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
Ako na bolesti uší bez liekov
Vyhrajte Retrohranie. Vyše 200 hier nášho detstva.
Za 9 mesiacov si nevšimla, že je tehotná
Milí otcovia! Ísť bez detí na nákup nie je čas pre seba.
Ako si vyrobiť rehydratačný roztok
Vianočné vinše
Súťažte o skvelý balíček produktov od dm drogerie markt
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Mirka a preco by som neporovnavala dieta a dospelu zenu, ci dieta je iny zivocisny druh? Nema pravo mat svoj vlastny rozum, musime ho dirigovat a nutit robit veci, lebo inak sa to nenauci? A musime ich naucit posluchat na slovo a vycvicit ich ako zvieratka v cirkuse? Jasne, ze jednoduchsie je ich schmatnut a preniest ich tam kam chceme, alebo este lepsie capnut im niekam, ale da sa to aj inak…univerzalna rada neexistuje, kazde dieta je ine, ale treba sa naucit rozumiet tomu svojmu a najst spolocnu rec a dohodnut sa da na vsetkom. Deti nie su hlupe a pretoze su malé nemusime s nimi narabat horsie ako so psami fakt niekedy co vidim…Ano mam deti, 2, vo veku 2 a 4 a dari sa mi s nimi zit v mieri 🙂 A osobne si myslim, ze deti naucene takto byt ovladane a nutene robit veci su lahko manipulovatelne aj neskor v skole, perfektny terc na šikanu…
mamicky, vazne si precitaje tu Naomi, tam nenajdete navod, ktory musite do body dodrziavat..to takto fakt nefunguje…je to skor o naciteni sa na dietatko…o potvrdeni jeho pocitov…ked uznate, ze chapete, ako dietatu je, ze aj vam tak obcas bolo, ked ste boli male, dietatko si preciti svoje pocity a tie proste odidu..a ide sa dalej..chce to trening, ale stoji to za to..tie co sa tu rozćuluju, ze kolko toho maju nacitane, no chvalim, aspon mate zaujem o zmenu, hladate odpovede, lebo vam nieco nefunguje a chcete to zmenit..dufam, ze vsetky najdete cestu k svojim detom, aby ste si mohli byt rovnocennymi partnermi bez manipulacii, podplacania a klamstiev…deti sa nerodia ako zle bytosti, ktore musite vy vychovat, inak by bola na svete sodoma gomora…a pamatajte si..deti sa ucia nasimi zivotmi..rodicia su pre nich hlavnymi vzormi..tak sa zamyslite, ci aj vy nahodou nie ste tvrdohlave, nervozne, ukricane a pod. (aj ockovia, nie len mamicky) tak sa potom necudujme,co tie nase deticky vyvadzaju
Deti sa síce nerodia zlé, ale rodia sa sebecké, musíme ich naučiť rešpektovať aj iných ľudí, dokonca aj prírodu a jej zákony. Niektoré deti sú v pohode, ľahko sa učia a prijímajú pravidlá, iným to trvá dlhšie, ale v zásade chcú spolupracovať, no niektoré sú rebelmi priam od narodenia. Iste, necitlivým a tvrdým prístupom môžem vyrobiť rebela aj z dieťaťa, ktoré ním pôvodne nebolo, ale treba uznať aj to, že niektoré matky majú komplikovanejší genetický materiál a fakt to nemusí ísť tak jednoducho, ako si to v praxi zažili mamičky pohodovejších detí.
Niekedy (uz parkrat
) sa mi potvrdilo, ze teorie su na 2 veci 
No môžte vychovávať ako chcete od mala, u každého nastane situácia, že dieťa chce niečo iné ako mama či otec. a neverím že vždy najdete spôsob ako dieťa ukecať bez hnevu či nasilu.
aj môj 2 ročný syn ma takto skúša. má obdobia že na všetky moje požiadavky povie nie a má obdobie, že všetko funguje. a 5 ročná dcéra, ani nehovorím. jej truc je už viac vypočítavý a tiež dokáže riadne vytočiť. a to mi moja mama stále povie, že ja len rozprávam a vysvetľujem, že kde by ona došla keby nás tak vychovávala…..
takže snaha rodičov je jedna vec, ale berte do úvahy aj dieťa a jeho povahu. Absolútne chápem mamy, ktorým to ide občas a možno aj často iba nasilu. myslím že treba dieťaťu vysvetliť a ukecať ho niečím, ale keď to nejde, tak treba určiť hranice…..
Autorke clanku, Dakujem, ze to niekto povedal na hlas.
Rozumiem a suhlasim.
A naozaj prosim o pomoc vsetky super mamicky, ktore maju nacitane, co treba robit….
Mam podobny problem s mojim synom ako autorka.
Je tvrdohlavy presne ako ja a ked si nieco zaumieni, neprestane kym to nedosiahne. Ano, rozumiem mu a chapem ho ale urcite situacie inak sa riesit nedaju a ak ano, prosim si radu.
Nie odkaz na knižku … Tých mam tiez nacitanych dosť…
Tak ten problém:
Môj 2r syn, nechce ist domov zo skolky, z plavárne, z miesta kde je mu dobre…. Ako mam zvládnuť tuto situáciu?
Co som skúšala:
Rozhovor, vysvetlenie, objatie, pri vyzvihnuti zo skolky so strávila cas s ním tam, aby mi ukázal co robil – od 10 do 50 min, hračku obľúbenú sme zobrali zo sebou do auta a povedali sme si ze ju tam nájdeme ked pôjdeme domov, po ceste zo skolky sme sa zastavili na obľúbených miestach, podplácanie jedlom u nas nefunguje, vyzvihnuty bol aj otcom – rovnaká reakcia, bol tam kratšie, bol tam dlhšie a uz sme skúšali ho nechať tam aj ako posledného… Teraz ma viac nenápadná…vždy ked po neho prídem, sa rozbehne ku mne. Da mi pusu, objime a ukáže mi co robil. Ale ked sa vyberieme ku dverám, hodí sa o zem, kope, kričí a place ako keby som ho naučila… Trvá to pokial ho nenaložim do auta, prejdeme asi 500m a ukludni sa a začne si spievať alebo citát knihu ….
Ale naozaj budem rada ak mi niekto poradí, pretože naozaj ho musím nasilu chytiť a odniesť do auta, ked odchadzame.
Vzťah mam s ním úžasný, nemáme problem sa hrať, učiť sa nové veci, poslúcha na meno. Je odmeňovaný pochválou za dobre veci a reaguje na slovo nie. Komunikuje úžasne, či uz rukami alebo nohami či slovne. Nemáme problem si nerozumieť….
Tak mamičky kolegyne – rady sem!!!
Dakujem
Kataka, ja len skúsim jednu vec, ktorá u nás celkom funguje. aj keď tiež nie vždy. syn ma 2,5roka.
pravidelne poviem že sa ideme obliekať a on teraz nikam nejde. ideme do pyžamka a on že teraz sa mu ešte nechce….a podobne. odchod z návštevy a tak…… ja ho volám aj trikrát, potom sa už aj ja poobliekam, všetko pripravím čo treba, skúsim vetu, že idem sama, aj to nezaberie. ale keĎ poviem, že je už veľký že má prísť za mnou sám keď sa oblečie, či umyje či dohrá….. tvárim sa že sa už nikam neponáhľam….vtedy sa otočí a vyhlási že “dobre už idem” …. možno blbosť ale keď na neho prestanem tlačiť, nahánať ho, tak sa sám pozbiera. inak momentálne funguje aj úplata tic-tacom. ked nechce vystúpiť z auta, tak mu poviem že keď dôjdeme dnu, vyzlečieme sa, umyjeme rúčky a tak , tak že pohľadáme nejaký cukríček. väčšinou kým všetko urobíme aj na to zabudne. (naozaj sa nesnažím krmiť cukríkmi, práve naopak, kričím na babky keď ťahahú cukríky aj keĎ deti nepýtali) ale občas treba aj uplatiť. naše dieťa zvykne byť trucko hlavne keď je unavené. poobede alebo k večeru. tak držím palce nech to rýchlo prejde alebo nech nájdete tu správnu cestu z trucu von.
No nechápem vás komentár beebee. Porovnávať dieťa a dospelú ženu? Keby ma manžel nútil odísť od priateľky, tak by som išla, pretože viem čo môžem a čo musím. A tak teda mala mamička ostať na kúpalisku pokiaľ dieťa neuzá samo za vhodné odísť? Tak nech si dieťa tam ostane aj dva dni keď chce, však? Veď rodičia počkajú. Nevidím nič nemorálne na tom položiť dieťa do auta a ísť. Dieťa si poplače a o chvíľu zabudne. Myslím však, že ak od narodenia určíme deťom hranice, takéto problémy nenastanú.
jasne, ze niekedy to inak ako nasilu nejde..keby sme sa mali riadit vzdy podla toho, ako si zmysli nase napr. 2rocne dieta, by sme asi daleko nedosli..damy, teorie su sice pekna vec, ale nie na kazdom dietati sa daju praktizovat. ja napr. odporucam knihu od j.u.roge, deti potrebuju hranice. a kto tie hranice ma urcovat???urcite nie deti.hlavne ked po celom dni na kupalisku potrebujeme ist aj domov..nie som za adresiu a nasilie na detoch,ked pocujem, ako si niekto presadzuje “výchovnú”po zadku, jezia sa mi chlpy. ale niekedy to inak ako nasilu nejde
beebee, vystizne povedane…palec hore
a velmi ste boli spokojna, ze sa vam to nasilu podarilo? Ja len, ci by sa vam pacilo keby s vami manzel takto jednal…stal by nad vami v kuchyni a nutil vas umyvat riady, nutil vas obliekat si to, co nechcete, nasilu by vas napchal do auta od navstevy u kamaratky…hmmmm
autorke clanku odporucam knihu od Naomi Aldort: Vychovavame deti a rosteme s nimi…1.maja ma v BA aj prednasku…aby ste nemuseli pouzivat nasilu, ale naucili sa s detmi spolupracovat
S niektorými deťmi sa dá spolupracovať len vtedy, keď zistia, že si toho hoden. Tá šerblová epizóda je toho klasickým príkladom. Načo predlžovať agóniu…
kazdy, kto chce, si najde cestu k svojmu dietatu..kazde dieta je ine, kazdy rodic je iny..kazda situacia je ina..ale so vsetkym sa da pracovat..len treba chciet..a ked sa obcas aj nezadari..a co..poucime sa a nabuduce to skusime inak..da sa to bez nasilia
Kazdy extrem skodi a su rodicia co sa ventiluju na detoch. Druhy extrem je vsak nechat vsetko na dieta. Teoriu bez nasilia a o slobodnej osobnosti dietata na zapade propaguju uz 30 rokov. Deti chcu mat hranice a maj uradi pravidla. Prave volna vychova priniesla rozmaznane deti ,ktore su neuplatnitelne pracovnom zivote, deti bez otcov a nasledne bez zabran – zvysena kriminalita… Kazde dieta sa ma vychovavat od osoby ktora bola vychovana predchadzajucou generaciou, osobou ktore je skusenejsia nez samo dieta. Nechavat robit dieta rozhodnutia v zavaznych veciach je velka chyba a nezodpovednost rodicov. Rodicia to robia ciastocne aj z kvoli strachu a nerozhodnosti, kvoli falosnemu pocitu ze ich dieta nema trpiet. Aj utrpenie prinasa dalsi rozvoj dietatu.