Vyrušujú vaše deti na svätej omši?

My máme 2 dcérky, s ktorými chodievame do kostola od útleho malička. V kostole boli vždy dobré, nezvykli sme im brávať do kostola ani hračky ani chrumky či nejaké sladkosti (inak mi bolo dosť trápne, keď niektoré dieťa vytiahlo chrumky a keď naše na nich pozerali, ponúkli ich a keď im zachutilo, chodili do tyčiniek či chrumiek ako do svojich… No ale pecka je až táto: raz sme boli na návšteve v Ždiari, kde sme šli aj na svätú omšu. Naša staršia dcérka mala vtedy možno 2 a pol roka, mladšia rok. V Ždiari je pekný zvyk, že miestni, hlavne staršie ženy, chodia na svätú omšu v krojoch a na hlave majú šatku. Keď bolo v kotole ticho, naša staršia dcérka sa poobzerala po kostole a skríkla: JEŽIBABY!!!! všetci upreli zrak na nás, presne si pamätám tie prísne pohľady, no priznám sa, krvi by sa vtedy vo mne nedorezal… ešteže nás tam (takmer) nikto nepoznal… nevedeli sme sa prestať smiať a malej som celý čas vysvetľovala, že sú to dobré tetušky….

Páčia sa mi Vaše články na tému detičky a kostol, toľko článkov pokope na túto tému som ešte na žiadnom portáli nenašla, veľmi sa teším a ďakujem! my sme do kostola malú nosili už v brušku a keď sa narodila, pokračujeme v pravidelných návštevách sv. omše – prvýkrát bola v kostole, keď mala iba 12 dní. v Pezinku – v kláštore u kapucínov – mávame „rodinnú sv. omšu“, to je tam potom detí ako smetí od novorodencov až po pubertiakov, takže je to niekedy veselé. ale bratia kapucíni sú v tomto veľmi ústretoví a koľkokrát vyzvú rodičov, že ak sa detičky nevedia „vmestiť do kože“, nech ich pokojne povodia po chodbách kláštora. a je tam tiež dosť priestorov za oltárom, na bočnej chodbe… aj niekoľko malých miestností, kde sa dá s deťmi byť. my sme už vyskúšali snáď všetky priestory veríme, že raz sa dopracujeme aj do hlavnej lode kostola, ale zatiaľ by sme asi skôr rušili (berieme ohľad aj na druhých a to isté čakáme aj od druhých – aby brali ohľad na to, že je pre nás dôležité byť na sv. omši spolu celá rodina, aj s malou – má teraz 10 mesiacov). podľa mňa osobne je v poriadku zobrať malým deťom na omšu piť, prípadne tým najmenším nejakú hrkálku, hryzátko, možno aj piškótku. ale robiť tam „bufet“ či „piknik“ pre napríklad 3-ročné deti, to mi už príde prehnané. čo sa hračiek týka, u detí do 1 roka to ešte viem pochopiť, no u starších by bolo podľa mňa vhodnejšie namiesto hračiek mať odložených zopár knižiek, ktoré detičky inak doma nemajú k dispozícii (aby im boli vzácne ) a tie nosiť do kostola – knižky s témami ako Ježiš, anjeli, priebeh omše, príbehy z Biblie (podľa veku, už existujú takéto knižočky aj pre najmenších), tým pádom detičky pochopia, že sú na mieste, kde sa myseľ má sústrediť na Boha a Božie veci, ale majú možnosť sa mu priblížiť svojim spôsobom (nie všade sú detské omše a samozrejme nemôžeme čakať od 2-3 ročných detí, že vydržia sedieť potichu celú omšu). no a videla som tiež niekoľko rodičov, ktoré sa s detičkami potichu prechádzali po kostole, pričom si deti obzerali obrazy, čo sú tam, občas im rodič niečo šepky vysvetlil… to mi bolo veľmi sympatické!

no a tiež sa mi nepáčia pohľady niektorých ľudí, keď nejaké dieťatko začne vymýšľať – veď kde sa majú deti naučiť ako sa správať v kostole, ak nie práve tam?! a tiež treba chápať, že rodičia tým, že majú deti, nestrácajú potrebu kontaktu s Bohom a potrebu spoločenstva pri sv. omši, takže aj z toho hľadiska je podľa mňa pochopiteľné, že tam chcú vodiť aj svoje detičky

Otázku chodenia detí do kostola riešim už šesť rokov od narodenia najstaršej dcéry. 🙂 Tiež som toho názoru, že dieťa treba vodiť do kostola, aby si zvyklo odmalička a aj keď sa to nezdá, čo – to sa naň nalepí už v útlom veku. My sme to vždy riešili tak, že do cca 2 rokov sme bývali s deťmi vonku pred kostolom, príp. v predsieni, ak bolo zlé počasie. Ale zistili sme, že staršie deti potom vonku pobehujú s húfom iných, jašia sa a vykrikujú, lebo nevnímajú fakt, že sú v kostole (keďže sú vlastne pred kostolom). Našťastie býva jedna omša vyhradená pre deti s rodičmi (pán farár stále vyzýva, aby sme na ňu chodili s deťmi už odmalička), preto na nej neriešim pohľady skôr narodených. Vždy si poviem, že v meste je dosť svätých omší, na ktoré môžu ísť a keď sa rozhodnú ísť na detskú, musia počítať s tým, že tam budú deti. Ale tiež sme dospeli k faktu, že deti treba rozdeliť. Najstaršia dcéra (6) už chodí sama dopredu a je na to patrične hrdá. Prostredný syn (3) je s tatinom vnútri a najmenšieho väčšinou ja uspávam vonku. Lebo ak sa stane, že musím ísť so všetkými tromi naraz sama do kostola, je mi naozaj lepšie neísť. To ma vždy psychicky vyčerpá, sústredím sa na usmerňovanie správania 3-ročného syna a zo sv. omše vôbec nič nemám. (On je teraz v takom čertíkovskom období a veľmi dobre vie, že v kostole na neho nemám veľmi páku…)

Myslím, že výsledky chodenia s deťmi do kostola od malička už vidieť. Tak si hovorím, že to stojí za to, hoci sa už veľmi teším, ako vyrastú a prestanú (snáď) robiť neplechu.