Z denníka stále nevyspatej matky: druhé dieťa

Prvé hlásenie zo života po pôrode: neviem, aký je deň

Konečne mám smerom k polnoci čas aj pre seba, furt tu cez deň nejaké decko jačí. Dnes som jačala aj ja. Nechala som staršie dieťa chvíľu vonku, že odbehnem rúru vypnúť, aby sme nezhoreli. Vyjdem von z domu a jeho nikde. Po hysterickom vykrikovaní jeho mena, plači a kŕči, podotýkam s mladším v manduke, som ho našla pri bráničke pred susedmi. Infarkt. Už neviemkoľký za deň.

Sú takí, ktorí mi aj povedia, že mať dve deti s dvojročným vekovým rozdielom, nie je med lízať. Ale nikto mi nepovedal, že v praxi to znamená napríklad to, že starší vo voľnom čase pije vodu z nočníka, do ktorého chvíľu predtým padlo jeho milé hovno. A že nemám šancu mu v tom miešaní drinkov veľmi zabrániť, ak mám zrovna mladšieho na prsníku. Že on využije tento čas napríklad na to, aby ústami vysával tarhoňu z koberca plného piesku a štrku, čo si tu vypráši z celého dňa. Inak je zdravý, len ja som mentálne v úplne inej dimenzii.

Po mesiaci (asi)

Niekedy si pripadám úplne neschopná zvládnuť dve deti naraz. Ak tu nie je ich otec, môžem si to hodiť. Jasné, že novorodec bude nacucnutý na matke od rána do večera, že by s ňou najradšej splynul. Ale rovnako si vyžaduje celého človeka aj ten starší. Aj on by chcel mať mamu len pre seba. A pretože nemá, tak to dáva najavo aj svojim slovníkom. Minule ma poslal “do prdeja.”
Že hranice, také niečo pre neho momentálne neexistuje. “Nie” ignoruje. Správa sa ako Rytmus “rob to podľa seba, brat moj.” To dvojročné decko sa mi normálne smeje do očí.

Dva mesiace: dobré a zlé dni

Mladší pribral od narodenia presne dve kilá a narástol 10 cm. Porovnávala som to so starším, ktorý mal tieto miery ako 3,5 mesačný. Niežeby som ich chcela porovnávať navzájom, ale nemám čas vyhľadávať tabuľky s váhovými prírastkami, tak si pomáham tým, čo už poznám. Môžem teda konštatovať, že výživa asi nebude slabá stránka. Tou je iba moja výchova.

Minule, keď som kojila malého trpaslíka, prišiel za mnou jeho brat do izby s motorovou pílou. Síce hračkárskou, ale nemalo to ďaleko do texaského masakru. Celkom sa vložil do hry. Ešte aj rytmicky skákal do zvuku pílky. Hádam ho to prejde. Lebo mňa už nebaví za ním utekať so striekajúcim prsníkom, nech nám láskavo neskáče po hlave.

Prečítajte si aj:

Sľúb mi, že už nebudeš kojiť!

Päť mesiacov: “lepšie” a “horšie” bábätko

Túto noc som sa zobudila na to, że mi prsia tvrdnú ako futbalky. Pozriem na hodinky, že ty vole, päť a pol hodiny mi spí toto moje druhé dieťa a nepýta si nič jesť? Normálne som bola v strese, že sa chcel kojiť IBA raz. Vyviedlo ma to z rovnováhy.

Viem, že to vyzerá šibnuto, že sa pýtam, prečo sa budí len raz. Ale po tých nočných morách s jeho starším bratom, ktorý sa mimochodom budí dodnes, častejšie ako tento malý veveričiak, sa mi zdá jednoducho divné, že sú také deti, čo vedia prespať skoro celú noc už v tomto veku. Neskutočné. A ešte sa aj usmieva na mňa od prvého dňa, ako sa narodil.

Veľká škoda, že som pri svojom prvom nemala také skúsenosti, aké mám dnes. Že sa mi napríklad dostala do ruky manduca, až keď mal pol roka. Takisto som nemala pre neho sedačku, kde si tak spokojne sedo-leží tento malý, aj keď má tiež tendenciu byť ugrckaný.

Ľudia sa ma zvyknú pýtať, či je môj druhorodený LEPŠIE bábätko a trochu ma to vytáča. Prvorodený nebol horší. Len bol jednoducho INÝ. Ja som bola tiež iná. Možno je tento druhý spokojný preto, lebo ja som spokojná? A ak je “lepší,” tak preto, že ja som “lepšia,” zručnejšia ako pri prvom. To si fandím, čo?

Šesť mesiacov: “poslušné” deti

Boli sme na pár dňovej návšteve u starých rodičov. Mala som také očakávania, že konečne sa bude môcť niekto venovať staršiemu. Ale im to vlastne nenapadlo, ak som ich o to vyslovene nepožiadala, a len ho tu dávali do laty.

Ja sa mu vlastne vôbec nečudujem, že z nudy začne robiť čokoľvek, aby si ho niekto konečne všimol a zobral ho von vyvenčiť. Áno, je s ním niekedy na zabitie. Ale keď má program, nejakú aktivitu, záujem človeka, vie byť veľmi vďačný. Aj “poslušný,” povedané týmto ich slovníkom. Občas má jednoducho chvíľky ako každé dieťa.

Je mi ho ľúto, je mi ľúto, že sa mu nemôžem toľko venovať. Je ešte malý. Potrebuje ma. A keď ma nemá, vyšiluje. Vyšiluje tak, že by som ho niekedy chcela posunúť tým kolotočárom, čo chodia na autách s reprákmi a vykupujú “staré motore.” Ale potom za mnou príde, v najväčšom mojom hneve mi dá pusu a povie mi: “Ale mazlíku, mazlíku…” A je zase môj.

Osem mesiacov: nechcem byť nevyspatá matka

Mladší je úplne najradšej, keď má brata pri sebe. Keď ho počuje, vidí, vtedy je najviac spokojný. Nevadí, že ráno za nami starší príde do postele a chtiac nechtiac si brata zobudí. Ten sa začne usmievať od ucha k uchu. Veď on ani neplače. Jedine, že dlho nevidí svojho staršieho brata a nudí sa. Kojím ho tak maximálne dvakrát za noc.

Po obede sa ich snažím ukladať na spánok naraz obidvoch v tom istom čase. Našťastie toto sa mi väčšinou zadarí. Zvykla som si od pôrodnice na to, že mi to musí vydať tak, aby som si aj ja pospala. A večer ukladám staršieho do postele najneskôr o 20.30, to už je v posteli s umytými zubami.

Mladšieho počas dňa nosím iba v manduke, lebo kočík sa nám rozpadol. Ale je to ideálny spôsob prepravy, pretože si neviem predstaviť, že by som kočíkovala a zatiaľ by mi niekam ten starší neušiel. Najmä teraz na odrážadle. Bohužiaľ, bolí ma miestami chrbát a v týchto horúčavách je to niekedy útrpné, keď sme spotení telo na telo.

Desať mesiacov: mám na seba málo času

Mladší tu už chodí so stoličkou, opiera sa o ňu. Stavia kocku na kocku a keď sa mu to zadarí, zatlieska si. Ešte som ho naučila hodiť kocku cez takú dierku. Musí sa trafiť dnu, aby to padlo. Aj ho to baví. Je veľmi šikovný. Jeho starší brat sa teší zo svojho pieskoviska, ale inak robí každý deň a každý večer bordel, keď má ísť spáť, lebo sa mu nechce.

Mám pre seba veľmi málo času, tým že sa cez deň ich spánky momentálne nestretávajú. Mladší má dva spánky, jeden doobeda, druhý poobede. Starší má ten svoj jeden spánok akurát niekedy medzitým. Takže stále tam je nejaké to dieťa, keď si chcem zobrať aspoň 5 minút na nádych. Večer ich uložím spať. Najprv mladšieho. Kým zaspí starší, už sa začne mrviť mladší a s tým som potom do rána, lebo sa stále budí.

Dvanásť mesiacov: zase sa to pokazilo

Čo mám robiť, aby to ročné dieťa spalo viac ako hodinu a pol v noci? Zase sa to pokazilo. Ach, tento terorizmus bábätiek. Keby neboli také sladké, už dávno by sme ich nechali niekde v lese. No na druhej strane, nie je to tak každú noc. Sú aj lepšie noci. Len ja som taká sprostá, že sa zobudím aj na to, keď mu v nose píska, keď inak dýcha, keď neviem čo.

Začne sa prehadzovať. Najprv čakám, čo bude. No a keď nezasiahnem a nepokúsim sa mu prsník vraziť do úst, tak sa postaví na posteli a je hore. Tak mi tá vyčkávacia taktika moc nezaberá. Potom si spomeniem, aká som bola ešte pred pár mesiacmi odrovnaná z toho, ako “vedel” spať. Vtedy som sa budila na to, prečo sa nebudí. Cha, mala som si veru ten svoj optimizmus šetriť na zlé časy.

Uvidím, ako sa to bude vyvíjať. Dúfam, že to nedosiahne bod neznesiteľnosti, ako tomu bolo pri staršom, že som zo dňa na deň, nielen v noci, ale úplne prestala kojiť. No chcem veľmi veriť, že je to zase len obdobie. A najmä si pripomínam, že pri staršom som si tým veľmi nepomohla, tak ma táto neblahá skúsenosť premáha pokračovať. Alebo aspoň to skúsiť. Nech to zase neoľutujem.

Prečítajte si aj:

Z denníka nevyspatej a vykojenej matky: prvý rok

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...