Keď sa mi narodilo prvé dieťa, mala som len neurčitú predstavu o tom, ako bude vyzerať taký spánok malého bábätka. Bola som nastavená, že sa nejakú dobu nevyspím. Že to patrí k tomu obdobiu.
Nečakala som ale, že to môže trvať tak dlho, nielen prvé týždne a prvé mesiace, kým spánok naberie nejakú formu. Nečakala som, že sa s tým môžem trápiť aj rok a dlhšie.
V čase narodenia prvorodeného syna už ako tak fungovali laktačné poradkyne, ale spánkové poradkyne veru ešte nežiarili svojou hviezdou na oblohe. Nebolo toľko dostupných materiálov o spánku bábätiek, len akési tabuľky, koľko celkovo by malo dieťa spať.
O tom, či sú normálne polhodinové spánky malých bábätiek, som si prečítala možno o 15 rokov neskôr, ako som potrebovala. No tak keď už nič, aspoň som sa z toho vypísala.
5 dní po narodení: stále sa kojí
Mala som na výber, či ísť na WC alebo poslať mailom fotky. Tak posielam fotky. Bábätko dáva dosť zabrať. Kojí sa nie že každé dve hodiny, ale pre istotu každú. A s veľkou chuťou ma rozhrýzol až do krvava. Dojčenie je fajn, videli ste horor Čeluste? Takže asi tak. Ale zvykáme si na seba. Je krásny, aj keď občas reve do fialova.
10 dní: keď sa nekojí, reve
Dnes má bábätko 10 dní. Odkedy som došla z pôrodnice, a len si odbehnem na WC, stále mám pocit, že počujem detský plač. Toho bolo v pôrodnici neúrekom a nikdy neutíchal. Vždy nejakej mame zaplakalo dieťa a boli hore všetky mamy. Plus ja som bývala na izbe hneď vedľa “detskej izby,” kde boli deti v inkubátoroch a na pozorovaniach, prebaľovaniach a podobne (vreštiaci maratón).
Bábätko teraz mravčí len vtedy, keď chce jesť. Jedlo má prednosť predtým, či má zasratú plienku až k hlave alebo nie. Ako z mojich pozorovaní vyplynulo, musím mu najskôr dať jesť, až potom ho prebaliť, inak pri prebaľovaní reve až za humná. A po prebaľovaní jasné, že chce zase jesť, inak mi ani nezaspí. Mám taký subjektívny pocit, že za ten týždeň aj niečo narástol. Už mu nie sú také voľné veci, keď ho obliekam. Takže kojím pekne ďalej v tempe, aké si on vyžaduje, nech je to aj každú hodinu.
V pôrodnici som s tým mala problém. Tým, že sa nahltal plodovej vody a vracal, museli mu dávať infúzie, z ktorých bol veľmi spavý a nešlo ho zobudiť. Zakaždým mal problém sa prisať. To kvôli tým mojím blbým bradavkám, čo ma vlastné sestry strašili, či nemám rakovinu, keď sú také vpadnuté. Ale hádam si po nejakom čase zvykneme obaja a nebude to také bolestivé.
Prečítajte si aj:
Mesiac: reve na prse
Dnes má bábätko mesiac, tak sa zabáva, že mi reve na prse, keď ho kojím. Hltá jak blázon, potom sa zakucká a drhne, a tak dokola. Zlatý chalan. Z tabuliek som vyčítala, že prvý mesiac má bábätko pribrať okolo 500-700 g, a zľakla som sa, že to má z tých sladkostí, čo žeriem, keď má viac ako kilo plus.
Rozmýšľam ale čo jesť kvôli kolikám. Či to môžem ovplyvniť nejako jedlom. Zatiaľ som do neho nedávala žiadne gastro kvapky. Skúsila som si urobiť rascové polievky a teraz prdí jak lion a ja tiež. Je to tu veselé. Na koliky funguje aj fun radio. To zabralo, keď tu boli naši. Babka zúfalá sedela na gauči, že čo to mám za výchovné metódy. A každý deň povedala “Ja by som mu dala čajík…”
Dedko si ho ale nainštaloval na svoj objemný pupok, a to tuším zabralo. Len teraz varovníci odišli. A nechali mi tu dieťa, ktoré potrebuje cítiť teplo brucha, aby spalo na ňom tri hodiny v kuse. Že dik.
Dva mesiace: len reve a reve
Zistila som, že problém nie je kolika – a trápenie, čo som zjedla, čo môžem zjesť, aby ho nebolelo bruško a nebol hlavne večer uplakaný, ale hlad. Večer, keď na neho príde plač a len reve a reve, skúšam mu ponúkať raz jeden, raz druhý prsník. Len tak tasím. Okrem iného je fajn, keď si ho po kojení priložím brucho na brucho, to teplo mu takisto robí dobre a upokojuje ho to. Potom ho už len šupnem spať do postieľky.
Päť mesiacov: pekne kojím
Dnes má bábätko 5 mesiacov. Pri poslednom meraní mal 66 cm, 6550 g. Ak to pôjde takto pekne ďalej, v pol roku to zrejme bude zodpovedať tabuľkovému dvojnásobku pôrodnej váhy. Zatiaľ dojčím bez toho, aby som mu obohacovala jedálniček. Tvári sa, že mu to stačí, aj keď dnešnú noc mal medzi druhou a treťou hodinou rannou výraznú potrebu porozprávať sa, ako ide život.
Je šikovný. Nohy dá pod seba a plazí sa. Aj cúva. V noci ho musím tak desaťkrát premiestniť v postieľke, čo si hlavičku pchá do zábradlia.
Šesť mesiacov: v noci ruka hore
Bábätko sa rozhodlo byť každú hodinku až dve v noci hore a nič na neho nezaberá. Aj som mu pohrozila, že ho vymením, ale smial sa mi do ksichtu.
Prešli ďalšie tri takéto týždne. Je to peklo. V noci som chytila taký amok, že som tomu úbohému dieťaťu povedala, že ho hodím o zem, ak nebude spať. Druhú noc po sebe bol hore dve hodiny v kuse len tak zo srandy. Včera od polnoci do druhej, dnes od druhej do štvrtej. Cez deň spí iba po pol hodinách.
Vyspím sa asi až v hrobe. Že vyzerám ako vygrcaná, no a čo. Ale je úplne frustrujúce, že z tej vyčerpanosti môže matka ublížiť svojmu dieťaťu. Minimálne slovne. Môj otec bol najlepší. Povedal mi, čo sa bojím, že mu ešte horšie veci v živote poviem. No zbohom. Asi mu už naozaj idú zúbky. Má zhrubnuté ďasno. Tak som v očakávaní.
Sedem mesiacov: nočné vstávanie
Bábätko už v postieľke stojí a vyškiera sa na mňa. Na ďasne má biele čiarky. Otázka skorej budúcnosti, že ma začne hrýzť pri kojení. Fakt sa teším. Odkedy som mu vymyslela na raňajky kašu, mám dojem, že sa mu polepšilo to spávanie. Aspoň doobeda mi prespal hodinu a pol, nielen pol hodinu. No uvidíme, ako sa to bude vyvíjať.
Po viac ako dvoch týždňoch môžem konštatovať, že bez ohľadu na to, či bábätko nadžgám kašou a dotlačím prsom, v noci sa budí osemtisíckrát. Niekedy plačem miesto neho. Od hladu to ale definitívne byť nemôže. Vraj je to jeho temperamentom, to nočné vstávanie. Niektorí tomu vznešene hovoria aj ako o nezrelosti spánkového systému.
Osem mesiacov: nočné hranie
Bola noc teraz pár dní dozadu, že som si chcela buchnúť šampus, že vstal asi len raz. Ale inak sa opakuje každú noc podobný scenár. Zobudí sa a chce sa hrať. Prelieza cez nás. Postaví sa a chce zažnúť svetlo a podobne. A každé ráno je o 6 hore. Ale veď to raz prestane, nie?
Po dvoch týždňoch, z toho týždeň sme strávili u mojich rodičov, mám vážne pochybnosti. Dni tam boli úžasné. Horšie boli noci, keď sa budilo nielen bábätko, ale aj zbytok bytu. A keď sa o tretej v noci rozhodol, že bude hore, tak sa s ním babka s dedkom hrali, až kým neodišli do roboty. Všetci z toho boli v kóme.
Najhoršie to však bolo asi po troch dňoch od návratu domov. Zobudila som sa na to, že vôbec neviem, kde som. Muža som našla dákym úplne opačným smerom. Všade okolo seba som hrabala, pohla som paplónom a v tú ranu mi dieťa vyletelo z postele. Doteraz som z toho roztrasená.
Inak moja rodina si už kúpila tabletky na spanie, také balenie že 30 plus 15 grátis a tešia sa znovu na návštevu. Keď sa dotrasiem.
Prečítajte si aj:
Deväť mesiacov: vynecháva spánok
Kým včera poobede dieťa úplne vynechalo svoj spánok, dnes doobeda je to 15 minút, čo potiahlo. Štrajkuje nielen so spánkom, ale aj na prse. Zaujíma ho všetko, len nie kojenie. Na to si spomenie v noci. Asi je to tým, že odkedy sme sa vrátili od starých rodičov, je chorý. Má strašné sople, robia sa mu bubliny. Potom jasné, že sa nechce ani kojiť, keď nemá ako dýchať. Už nech je to za nami.
Po dvoch týždňoch konštatujem, že ho cez deň vôbec nezaujímam. Objavuje svet. Boli dni, keď som ho chcela dostať na prsník, ale odťahoval sa a utekal preč. Nenapil sa ani raz. No potom v noci sa zázračne rozpamätá a ja neviem, čo mu mám ponúknuť. Iba ak utierku pre dobrý pocit. Veď keď cez deň nechce piť, automaticky sa tvorí toho mlieka menej. Ako mu to mám vysvetliť, fakt neviem.
Inak jeho jedálniček vyzerá tak, že ráno medzi 7 a 8 zje kašu, ide sa von, tam dostane nejakú desiatu a keď sa vrátime, okolo 10 ide spať. No a podľa toho, kedy sa zobudí, čo býva velice rôznorodé, má obed. Po obedňajšom spánku, ak nevynechá, mu dám ovocie a potom má večeru. Čas večere závisí od toho, ako sa tvári, keď si začne drieť oči alebo zívať. Spravidla je to medzi 7 a 8. Ale medzi jedlami má aspoň dve hodiny pauzu a tiež mu nedávam jesť hneď, ako sa zobudí. Lebo to nemá úspech.
Jedenásť mesiacov: spánok je trápenie
Každú noc sa trápime s niečím iným. Je plačlivý. Idú mu ďalšie zúbky. Myslím, že ešte jeden nie je prerezaný úplne. Na chrbátiku je nejaký vyhádzaný, neviem z čoho. Nechce moc jesť, čo je niekedy na nervy, ale inak “všetko” dobre.
Každým dňom čakám, že sa mi rozbehne. Urobí tak jeden, maximálne dva kroky, potom sa hodí zadkom o zem a šprintuje švornožky ako o život. Budí sa mi zo spánku. Aj teraz. Zožrala som polovičku chleba, nech mám energiu vstávať v noci.
Dvanásť mesiacov: čo je „normálny“ spánok
Oslávili sme dieťatkov rok. Pripravovala som nám Vianoce. Som vyčerpaná zo všetkého. Sú noci, keď vstávam k dieťaťu len trikrát, ale aj také, keď sa to už neoplatí počítať. Dve hodiny sa vie len tak prehadzovať, loziť po posteli. Ja potom neviem fungovať, som ako spomalený film, ledva mu stačím.
Nejaká baba z Anglicka mi poslala návod na spánkový tréning, že ako to tam robia oni. Že majú na to ešte aj spánkové centrá, ktoré pomáhajú nastaviť deťom “normálny” spánok. Samozrejme, za ohromné prachy. Za najväčšiu chybu, ktorú mi vytkla, považuje, že ho v tomto veku ešte stále uspávam. Že som to ja, kto mu so spánkom pomáha. Že už by to mal v tomto veku zvládnuť sám. Ona vraj dá svoju dcéru ešte čulú do postieľky a potom odíde preč, aj keď protestuje hlasným plačom. Necítim sa na to, aby som dieťa trénovala v záchvate revu.
Prečítajte si aj:
Trinásť mesiacov: ešte sa kojí
Nerozumiem, prečo sa to dieťa ešte kojí. Mám prsia ako handry. Ani taká dojčenská podprsenka neexistuje, ktorá by na mne nelietala. No čo už tam môže byť mlieka? On sa ale tvári, ako keby tam toho mlieka bolo za kýbel. Keď mu nedám alebo ho preruším, tak žalostne plače, že sa to počúvať nedá. Nechce čaj, nechce umelé mlieko, chce len tie “handry.” Úplne som stotožnená s tým, že to nie je jedálenská, ale len citová záležitosť.
Ešte, že sme sa postupne dáko naučili kojiť aj poležiačky. Lebo pán gróf dovtedy nechcel inak ako posediačky. A to som mala nervy aj chrbát v prdeli. Ďalšie zmeny k lepšiemu evidujem od času, čo som ho prestala uspávať v manduce. Hoci sa mu to tiež nepáčilo a najprv reval od zlosti, naučili sme sa zaspávať bez toho. Ideme si ľahnúť do postele. Chvíľu má tendenciu loziť, skákať, zapínať a vypínať svetlo, ale švacnem ho tak tisíckrát o posteľ a keď ho to prestane baviť, uloží sa a spí. Takisto som postrehla, že je lepšie, keď má dva spánky za deň po hodine, ako keď spí len raz a dve hodiny. Sústavne skúmam, kedy spí lepšie, kedy horšie. A potom príde choroba a všetko to rozhádže.
15 mesiacov: spánok normálneho človeka
Je zaujímavé, že aj po 15 mesiacoch sa mi pri kojení ešte stále spúšťa mlieko z druhého prsníka. Nepoznám nikoho, komu by sa to robilo tiež. Okolité dojčiace mi povedali, že im to tak nejako pozvoľna prešlo. Len oni už nekoja, že po roku načo. Že aj oni majú právo na svoj život.
Z každej strany schytávam, že som si dieťa kojením pokazila a ak sa chcem konečne vyspať ako normálny človek, už dávno som ho mala odstaviť. Vraj som príliš mäkká. A idem proti sebe. Len spokojná matka znamená spokojne dieťa, bla bla, bla bla.
16 mesiacov: zázraky sa nekonajú
Tak. Prestala som kojiť. Dalo by sa povedať, že som s tým sekla z minúty na minútu, len čo som si prečítala knihu od nejakej pani psychiatričky. Plakala som asi viac ako to dieťa. Vyzeralo to zbrklo, akoby nie z mojej hlavy, preto som to odvtedy tisíckrát oľutovala. Lebo nekojím, a je to aj tak jedno, lebo sa to dieťa budí stále tak, či onak. Žiadna zázračne prespaná celá noc ako z katalógu vysmiatych mamičiek od ucha k uchu. Ale ok, aspoň je to výrazne lepšie.
Prečítajte si aj:
(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Súťažte o skvelý balíček produktov od dm drogerie markt
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží