Uverila som jej, že mi netreba oholiť hlavu: to len dlhé vlasy na zemi viac vidieť ako krátke. Vraj zákon optiky. Zákon fénu zase káže, že dieťa sa zobudí, len čo ho zapneme. A aby to nebola súťaž kto hučí viac, napadlo mi jediné: nakojiť ho, kým mi vrkoč zapletú. Kaderníčka sa dívala ponad plece na malého cicavca a medzi štrikujúce prsty mi rozprávala o svojich troch pôrodoch. Ako bola po každom ešte mesiac modrá v tvári, lebo nevedela tlačiť:
„Všetky žilky mi popraskali, si to predstav. Modrá tvár a červené oči. Ale ti poviem, nikdy som sa tak nebála pôrodu ako dojčenia. Nočná mora.“ Málo mlieka, slabé mlieko, nestačilo , nepriberal, hladoval, chradol, nemalo to ďalej význam, bla bla bla, tá di dá di dá.
Aj ja som mala z kojenia obavy, aby to celé nedopadlo ako moje šoférovanie .
Aj to vyžaduje osvojiť si správne techniky, nadobudnúť zručnosť…
Malý záchvev paniky tu preto bol.
Keď došlo v pôrodnici na lámanie chleba, náladu mi nevylepšili ani nálepky “baby friendly .”
Mohli byť chodby čo ako vytapetované manuálmi na tému dojčenie v kocke .
Nejako som to nevedela rozdýchať. Každá sestrička, ktorá mi pomáhala s prikladaním, najprv ofrflávala moje bradavky . Nemôžem za to, že macocha príroda ma neobdarila terčami. Len ony sa tvárili akože hej, keď ich ťahali ako cesto na štrúdľu. To “cesto” za pár dní na viacerých miestach puklo a bolo po probléme. Už nijaká nekomentovala ich veľkosť, lebo boli popraskané. Stačí vždy odviesť pozornosť na iný problém.
Jedna sestrička mi ukazovala tak, druhá onak, ako to správne robiť, ale všetky do jednej mali za to, že už som to predsa aj tak mala po toľkých pokusoch a snaženiach dávno vedieť. Nejako. Hocijako. Nevedela som nič. Ani dieťa zobudiť na kojenie, keď mi dali príkazom. Mala som pocit, že ho nakojí lepšie aj pätnásťročná praktikantka zdravotnej školy.
Sebavedomie na padrť Moje sebavedomie lentilky pod kobercom, rozdupalo stádo hormónov.
Netúžila som po ničom inom, ako zbaliť dieťa a popraskané bradavky domov.
Nič proti oddeleniu šestonedelia, boli milí, dobrí, pekní, ale akosi som nadobudla silné presvedčenie, že doma to zvládnem lepšie.
Poznám sa.
Najlepšie sa mi zvláda život, keď ho jednoducho zvládnuť musím.
Tam na našom ostrove , kde občas zabudne prísť zo Zadaru lodná MHD, kde sa nemôže nikomu úraz pritrafiť, lebo zdravotná pomoc zrovna vtedy loví ryby, kde nemá lekáreň, a teda ani čepčeky, či vlastne klobúčiky, kde nemá DM-ko s fľaškami a umelými mliekami, v tom poslednom dome, kde nevedie ani prístupová cesta – tam sa zavrieme a zoznámime, tam na to hoci sami dvaja prídeme. Budeme sa kojiť, dojčiť, dojit, čokoľvek , aj keby som mala tmu zrúbať.
Veľké ideály vs realita dňa Po návrate z pôrodnice to vyzeralo ideálne. Až kým sa chlapček, na ktorého sme dovtedy zízali ohromným dojatím, nezobudil. Začalo sa naše stereo (a moje mono). Že teraz buď múdra!
Laktačná poradkyňa, v ostrovných podmienkach otec dieťaťa, sa tiež pokúšal prispieť. Ďobal mi napríklad prstom do prsníka, aby synovi uvoľnil nos, nepozdávalo sa mu totiž, že zvládnem syna kojiť bez toho, aby som ho nezadusila. Veľmi mi pomáhal. Najviac tým, že išiel od nervov von, aby moje kvílenie vydržal.
Skúšala som nájsť polohu, v ktorej by bol život krásny. Napokon sme sa predsa len rozbehli. A zmizli aj nevábne praskliny z bradaviek, neklamný znak, že konečne to robím dobre. Ani veľké terče mi k dojčeniu neboli treba. Ani nafučané poprsie Moravianskej Venuše. V mojom prípade to chcelo len kľud. A čas.
Separovaná na ostrove som prišla na jednu veľkú životnú onú. K dojčeniu sa treba postaviť ako k padajúcim vlasom. Problémy môžu byť, je to normálne. Ale keď budem chcieť šoférovať, tak aj tmu zrúbem.
Loading...