Dvakrát zapichnutá…

Keď mamka Janka priniesla z nemocnice malého Patrika, Deborka sa ho už nevedela dočkať. Ešte keď bol v brušku, zvykla mu cez brušnú stenu telefonovať: „Ahoj, maličký, to som ja, tvoja sestrička! Keď prídeš, budeme sa hrať.“ Svokra pri pohľade na jeho dlhé pršteky poznamenala, že keď vyrastie, bude z neho klavirista, alebo gynekológ. Tak či onak, príchod nového člena rodiny priniesla zmenu aj v rozdelení rolí. Deborka sa s nostalgiou v hlase rozlúčila s dovtedy výsadným postavením jedináčika, keď povedala: „Ja už nebudem mať iné meno, iba veľká sestra.“ Celkom pekné indiánske meno…

Neprešlo ani pár dní, aby rýchlo zistila, že s čerstvým bračekom si veľmi nepokecá a ani pohrať sa s ním nedá. So záujmom sa teda vrhla na pozorovanie každodenných rituálov. Janka krátko po pôrode škrtla zo zoznamu nákupov odsávačku mlieka, lebo jednu výkonnú priviedla na svet. Všimla si to aj „veľká sestra“, keď pri kojení opäť preukázala svoj pozorovací talent: „Mami, keď ti Paťko vypije všetko mliečko, budeš mať také malé cici ako ja!“

Mama už nepatrila iba jej, ba čo viac, „ten maličký“ ju úplne opantal, takže Deborka trávila veľkú časť dní so mnou. V súlade so zaužívanými spoločenskými normami, podľa ktorých (prísnejší) otec svojim deťom ukazuje cestu, ako pomocou zásad a správnych návykov prežiť plnohodnotný život, alebo aspoň ako prežiť, som sa postavil k novej situácii čelom. Aj v situáciách, keď mamka sa už len chytá za hlavu, alebo odpadáva z neustáleho pobehovania s metlou či prachovkou, otec musí ďalej bez zaváhania kormidlovať svoju loď, aby nenabehla na útes. Takto som o lákavých vodách rodinného života uvažoval raz večer na gauči, s nohami vyloženými na stole. A trpko som si uvedomil, že zmena sa dotkla i mňa.

Musel som pristúpiť k istým samoregulačným opatreniam. V záujme ukázania pozitívneho príkladu som si predsavzal, že keď už Deborke kážem o škodlivosti sladkostí, budem môcť maškrtiť iba tajne. Naopak, demonštratívne sa budem napchávať ovocím a pretŕčať svaly pred zrkadlom, s mimovoľnými poznámkami o tom, aké je to zdravé. Nohy si budem môcť vyložiť na stôl až vtedy, keď zaspí. A pri jedle sa nerozptyľovať inými činnosťami. Ale zvyk je železná košeľa a deti sú ako bumerang, požičané vám vrátia. Keď mi v jedno ráno hodila do tváre, že pri jedle nečítame a nerozprávame s plnou pusou, došlo mi, že pod drobnohľadom som viac ja, než ona.

Takto šiel deň za dňom, až prišla chvíľa, keď „žiak prevýšil učiteľa“. Deborka schytala menej čiernych bodov za prehrešky, než ja. Za odmenu mohla ostať hore o trochu dlhšie, čo využila na konzultácie s mamkou Jankou. Keď sú spolu dve baby, prípadne mama s dcérou, debata sa spravidla točí o chlapoch a deťoch. Deborka jej prosebne povedala: „Mami, nauč ma prosím ťa variť, lebo keď budem mať deti, čo im dám jesť?“. Apropo, deti – ako prichádzajú na svet? To bola ďalšia z otázok, ktorá jej v hlávke vyklíčila pri pohľade na obrázok v knihe o človeku. Mamka hovorí: „Toto je vajíčko v mamičkinom brušku a toto sú oteckove semienka, ktoré sa ponáhľajú k vajíčku. To, ktoré sa zapichne ako prvé, vytvorí spolu s vajíčkom bábätko“. Deborka sa ponorí do myšlienok a po chvíli skonštatuje: “Mami, tak ty si bola zapichnutá dvakrát!“

Tento článok súťažil v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

(Žiadne hodnotenia)

Loading...