Je nedeľa. Prečo???

Je nedeľa. Varím s neskrývanou radosťou obed pre mojich dvoch chlapov. Keď mi tatino obed pochváli, tá radosť je skutočne neskrývaná. Každá žena určite občas potrebuje počuť, že obed chutil, alebo – že bol výborný. A náš tatino je v tomto veľmi priamy a keď je to „áno“ tak je to „áno“ a keď je to „nie“, tak je to „nie“. Jednoducho povedané, keď mu to až tak veľmi nechutí, tak nepovie, že to bolo výborné. A ja aspoň viem, na čom som, aj keď možno príjemné to nie je, pretože poväčšine 🙂 sa naozaj snažím, aby to bolo čo najlepšie.

Doma máme už trojročného synčeka Mareka, takže sa snažím neurobiť zo seba kuchárku na plný úväzok a nevarím osobitne pre neho a osobitne pre nás, pretože si myslím, že tie časy už skončili. Ale zas – na druhej strane chcem aby jedlo malo aj hodnotu a niekedy skĺbiť zdravé jedlo s chutným dá zabrať. Dnešný nedeľný obed sa vydaril, bol zdravý aj chutný 🙂 a ja som sa dočkala pochvaly, takže sa s elánom púšťam do hory riadu, ktorý už na mňa cerí zúbky…

Malý už spinká, a ja začínam umývať riady s víziou, že po tejto nevyhnutnej činnosti si doprajem poobednú kávičku s časopisom v rukách. Nie ako cez semester – cez Marekove spanie pri seminárkach alebo skriptách…:( A zas si v duchu nadávam, čo je to za materskú, že som si vzala na krk aj školu. (pri vyjadreniach na margo materskej DOVOLENKY od „zainteresovaných“, sa radšej nepozastavujem, načo komu vysvetľovať a zvyšovať si adrenalín). Ale týmto myšlienkam rýchlo poviem heš, heš, veď sú ešte prázdniny, tak prečo si znepríjemňovať prítomnosť bez školy školou.

Dlho netrvá a manžel si tiež veselo odfukuje, ja pri kávičke a obľúbenom časopise…krása. Dlho však tento stav beztiaže netrvá a malý sa zobúdza, prichádza ku mne a pýta sa ma čo robím a PREČO to robím. Asi pred dvoma mesiacmi sme dospeli do obdobia PREČO. Je to celkom milé a niekedy aj milo únavné. Ale snažíme sa odpovedať takmer na každé prečo, len niekedy už je moja odpoveď typu: „preto, lebo“ keď už dôjdeme na koniec a ja už naozaj neviem prečo máme nos práve medzi očami a nie na brade 🙂 ale je to vcelku zábavné a veľmi, veľmi milé, pretože z nášho bábätka je dieťa predškolského veku (ale vlastne ten výraz je hrozný, veď on je moje malé voňavé bábenko…). Všetko ho zaujíma a všetko „kopíruje“ podľa nás alebo podľa starých rodičov – podľa tých, s ktorými je najčastejšie. A zisťujem, že otázka prečo je naozaj kardinálna otázka a občas sa na ňu veľmi ťažko hľadá pravdivá odpoveď. Pretože zaklamať, to je najjednoduchšie, ale…

Takže občas nás Marek dostane do krásnych trapasov. Máme návštevu, je u nás cca 8 ľudí, manžel vychádza z WC a mieri do svojej tašky a malý na neho kričí: „Tatinko, ale veď si bol na záchodíku, pečo si neumyješ učičky pedsa?“ 🙂 alebo: „Maminka, pečo ideš do kuchyne, veď už si obutá do topánočiek a ideme von, to sa neobí pedsa… “Hovoril niekto niečo o tom, že naše deti sú také „pijavé papiere?“… Pred spomínanou návštevou som dostala ponaučenie typu: „Maminka, dám ti na zadok a budeš spokojná!“ Škoda, že sa na papier nedá položiť aj tón hlasu :-), a dostala som tou jeho malou rúčkou na zadok a odišiel do svojej izby, s hlavou vztýčenou ako po vyhratom zápase, a ja som ostala sama s návštevou v obývačke. Chvíľu mi mykalo kútikmi, a keď to prešlo, som mu vysvetlila že takto sa maminke ani tatinovi, ani nikomu nehovorí….nuž, ale…keď som s nervami na konci, ja to Marekovi poviem niekedy s frekvenciou trikrát za päť minút…

A nasleduje rozhovor: „Maminka a prečo prišla návšteva?“. Odpovedám, že preto, lebo teta s ujom nás chceli už dávno navštíviť a je nedeľa, sme všetci doma, tak prišli, porozprávať sa, a vidieť Mareka, ktorý medzičasom už veľmi vyrástol. A nasleduje spŕška: „Maminka a prečo je nedeľa, prečo sme všetci doma a prečo Marek vyrástol?“ 🙂 V duchu si hovorím, že by som asi nemala tvoriť také rozvité vety. Ale potom si poviem, nevadí, aspoň môžem naše dieťa naučiť novým veciam. A tak mu vysvetľujem, že v nedeľu sme doma všetci preto, lebo cez bežný pracovný týždeň je maminka aj tatino v práci, a víkend je čas, kedy sme spolu a chodíme spolu na výlety. Nedeľa že je deň v týždni a máme ich spolu sedem a učíme sa dni v týždni :-), a potom beriem do rúk fotoalbum a ukazujem mu ako som ho mala v brušku, ako bol malinké bábenko a postupne ako rástol. A snažím sa mu vysvetliť, že tak vyrástol preto, lebo pekne pil mliečko, papal, no a keď sa takmer po roku a pol naučil spinkať a nie plakať celú noc, tak spinkal, a preto je už taký pekný veľký chlapec.

Marek ma počúva, nepovie slovíčka, očká otvorené doširoka, ústa tiež 🙂 a keď môj výklad ukončím, naše dietko ma objíme a povie mi: „Maminka ja ťa ľúbim“ a ja mu odpovedám: „Aj ja ťa veľmi ľúbim, ty náš chrobáčik“……“Maminka a pečo som chobáčik?“… :-)..

Tento článok súťažil v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007