Nemohli sme sa dočkať Teresky

Ani sa nenazdáme, a naša Tereska bude mať dna 15. 9. presne jeden rok.

Ako nevidiaci otec som bol pri pôrode, a bolo to fantastické. Začnime však pekne od začiatku.

Boli sme spolu už 4 roky, keď sme sa rozhodli, že pôjdeme na tzv. umelé oplodnenie. Všetky vyšetrenia prebehli ako mali, no ja som mal pocit predovšetkým po absolvovaní spermyogramu, že by som mal preto ešte niečo urobiť. Ako na potvoru som o pár dní stretol jednu našu veľmi dobrú známu, ktorej som sa z mosta do prosta opýtal, či by nevedela poradiť niečo na zhustenie spermyí. Poradila mi istý tzv. „doplnok výživy“, ktorý je vraj vyrobený z akejsi juhoamerickej rastliny. V tom čase však u manželky nastal zdravotný problém, ktorý zamotal hlavu i lekárom, takže som, čo sa týka umelého oplodnenia, požiadal o ročný odklad. Manželke som poradil, aby zostala doma a aby si dokonale oddýchla.

Asi o polroka som navštívil dnes už nežijúceho Pána Primára Vrabca. I u neho som absolvoval spermyogram, a on mi napokon povedal, že teraz oplodním každú, ktorá si o to povie. Myslel to, pravdaže s humorom.

Prešiel mesiac a moja manželka bola na vyšetrení chrbtice v Ružinove. Okolo nej prechádzala sestrička, ktorá niesla na tanieri rezne, a moja manželka, ktorá nikdy predtým rezne ktovie ako neobľubovala, zrazu dostala na ne takú chuť, že okamžite bežala domov, aby si ich hneď urobila.

Koncom januára 2006, sme sa vracali z Ružinova a naša cesta viedla do lekárne, kde sme si mali vyzdvihnúť istý liek na manželkinu chrbticu. Zišlo mi na um, kúpiť tehotenský test. Manželka sa síce začudovala, ale kúpila ho. Doma nás čakal pravdupovediac ohromujúci výsledok. “Absolútne pozitívny test”, načo som zvolal: „Ej, a bude Tereska!“ Manželka nato: “čo si chorý”? Nečudoval som sa tejto jej reakcii. Našinec, nie žeby neveril na zázraky, tie sa predsa dejú, ale ak sa udejú, nechce sa tomu veriť.

Rok predtým, sa manželke z istej soboty na nedeľu snívalo, že jej Mária, matka božia dáva do rúk dievčatko. Nevymetáme kostoly, viera je pre nás viac, než intímna záležitosť, ale šokovalo nás to riadne. Dennodenne viac a viac začali manželku navštevovať myšlienky, že naše dievčatko je síce na ceste k nám, ale že ešte sa čosi musí stať. Manželka si svoje pocity i myšlienky začala prenášať na papier, čo malo na nás oboch vysoko pozitívne účinky.

Veľa sme sa o tom bavili a v čase tej pozitívnej správy, ktorú o pár dní potvrdila aj gynekologička, som nič neponechal na náhodu, a presvedčil som manželku, aby zostala až do pôrodu doma a nešla do práce. Presne si to už nepamätám, predsa len tých krásnych udalostí bolo veľa, prvé pohyby, neskoršie kopkanie, potom už riadne kopance,… stačilo priložiť na bruško ruku a dobre že mi “Neodletela”.

Vybrali sme si nemocnicu na Antolskej, kde sme mali v pláne aj porodiť. Manželka tam chodila i na cvičenia. Tamojšia vrchná sestrička veľmi poctivo so všetkými mamičkami cvičila.

Nemohli sme sa dočkať. A priblížil sa večer “V”, štrnásty september, a ja som hodinu pred polnocou zavítal do pôrodnice, kde som si vypočul ten známy slovenský hit, že, čo už tam ja ako nevidiaci budem platný. I napriek tomu som si zaplatil 500 slovenských korún a čakal som na moju chvíľu. Pán Doktor sa mi prišiel predstaviť a vysvetlil mi, ako to bude prebiehať. Sedel som z boku pri manželke, a snažil som sa dýchať ako ona. Pán Doktor, zrazu zvolal: “Už vidím hlavičku”, Tereska ako si neplakala, asi preto, lebo manželka rodila bez veľkých výkrikov apod.

Obdivoval som ju viac a viac. Neviem, či sa môj obdiv dá vyjadriť slovami. Zrazu mi priniesli Teresku, zvrhli mi oči, keď som zacítil v rukách jej maličké telíčko, ten pocit sa opísať nijako nedá. Neskoršie však čakalo na manželku niekoľko nepríjemných pocitov, pretože ju pôrod poriadne vyčerpal, a veru, ani neviem, či si vôbec do dnešných dní poriadne, alebo čo i len trocha oddýchla. Skôr nie, hoci sa jej snažím pomáhať ako sa dá. Ja prežívam s Tereskou fantastické zážitky, a o to viac obdivujem moju manželku ako našu zlatú mamičku, i keď sa tak trocha obávam, že jej to akosi neviem dať tak na javo, ako by sa malo. To ako lezie, pokúša sa stáť, už i nejaký ten prvý krôčik a slová ako havo, búva, tata, mama, to sú príhody, ktoré by som nevymenil za nič na svete.

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

(Žiadne hodnotenia)

Loading...