Nie je všetko stria, čo sa blyští

„Vypadáš jak sedem neúrodných rokov.“

Posledné roky ma naučili zvyknúť si na túto vetu, hoci, je to hnusný úder pod pás. Veď sme si za štyri roky manželstva stihli nahonobiť dve deti – a to je celkom slušná úroda. No zároveň som ja – nežná polovička našej dvojky – stihla zo seba vykojiť posledné zásoby tuku.

Takto, buďme presní… Niečo by sa tam ešte našlo. Lenže to by ma široké príbuzenstvo muselo vidieť horebez, dolebez, všadebez. Zatiaľ na tú urážlivú vetu reagujem len tichým zavrčaním, na striptíz nemám („žiaľ“, drzo komentuje manžel).

A tak babička, tetuška i mamička študujú moju tvár, spomínajú na kedysi husté a vlnité vlasy, plné líčka a čelíčko bez vrásočiek. Džgajú do mňa jedlo a usilujú sa zmieriť s faktom, že síce prišli o dcérenku „krv a mlieko“, ale za to získali stvorenie pripomínajúce Freddieho Mercuryho na sklonku života.

„Musím ťa udržiavať tehotnú,“

drsne žartuje môj muž, lebo aj on by radšej krivky namiesto priamok. Ale náš Freddie len vycerí zuby a tíško zavrčí: „Až keď prinesieš potvrdenie, že vieš aj dievčatká.“

Náš Freddie je tuším posadnutý svojím vzhľadom. Keď bol druhýkrát tehotný, čo sa mu len nestalo! Vyvaľuje sa tak v hotelovej vani…

No, bol v šiestom mesiaci a práve nadobudol brucho, takže išlo len o decentné močenie sa, polieva si bruško vykukujúce z vody, aby mu naň neťahalo a tuho premýšľa, či tie úžasné tehotenské nohavice a absolútne debilné tehotenské nohavičky, ktoré sa pri každom druhom kroku šmýkajú alebo omínajú a následne zarezávajú, vyhodí do smetiaka ešte dnes alebo to počká do rána.

Zrazu Freddie vytreští oči – krížom cez brucho sa ťahá ružová čiarka!

A pozdĺžne s ňou ďalšia… Búcha mu srdce, vlhnú oči, nadáva hnusne, nedbá na dobrú výchovu. Manžel a synáčik, ktorí sa práve valia z hotelovej reštaurácie, nachádzajú Freddieho v zúrivom smútku.

„Aj tak za to môžeš ty, keď sa mal narodiť Ondrík, natieral si mi bruško od druhého mesiaca, teraz si sa na to vykašlal a pozri – odteraz si môžeš bikiny nosiť sám!!!“

Freddie by aj plesol dverami, ale nemôže,

lebo stále leží vo vani a pôvodca všetkého zla, stojaci vo dverách, ho musí vyloviť a vysušiť. Celý večer sa nesie v optimistickom rozjímaní o striách, ich vzhľade, plastických operáciách a poondiatej genetike, ktorá sklamala. Nikto v rodine nemal strie, len on, úbohý Freddie. Úbohá ja… Koľkokrát som v noci zablúdila do kúpeľne, aby som si pohladkala svoju novú kamošku striu, už neviem. Len viem, že ráno, v to nádherné hotelové ráno, tam kamoška nebola.

A ešte niečo zmizlo. Vinník.

Z kôpky šmarenej v kúpeľni som zdvihla debilné tehotenské nohavice, odkopla debilné tehotenské nohavičky a s láskou som vylovila vinníka. Pančušky. Netehotenské, omínajúce, pásiky na brušku spôsobujúce a úplne nedebilné.

Soňa „Freddie“ Košíková

Tento článok súťažil v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007