Kde bolo tam bolo, žil Janíčko spoločne s rodičmi v strohom panelovom dome. Netrvalo dlho, a keď Janíčko dospel a dospel aj k rozhodnutiu, že je vo veku, keď už jeho rovesníci sa ženia, priviedol si do bytu Marienku s cieľom založiť si rodinný krb. Hoci byt už bol v súkromnom vlastníctve, celý panelák pôsobil nedotklivo a chladne. No a kdeže sú tie časy, keď v malinkej drevenej chalúpke praskali v peci polená, vôňa živice sa miešala s vôňou pečených buchiet a človek vedel, že z treskúcej zimy vojde do teplučkej miestnosti.
Tak došlo aj k tomu, keď ľudia posedávali v zime vo svetroch a účty za teplo sa šplhali do závratných výšok, že sa začala modernizácia, zatepľovanie a aj posledné drevené okná sa vymenili za plastové. Tie sa tvárili ešte odmeranejšie a chladnejšie. No s výmenou okien sa stalo, že Janko s Marienkou ostali bývať za oknami bez žalúzií a dokonca aj bez záclon a cítili sa ako vo výklade obchodného domu. Odrazu spoznali susedov z paneláku oproti, kývali si a učili sa posunkovú reč. No so skracovaním denného svetla a postupujúcou jeseňou prišli na to, že predvádzať live vlastnú reality show nie je to pravé orechové a začali uvažovať o zakrytí okna čo uprednostňovala hlavne Marienku a preto požiadala Janka, aby to zariadil. Kedysi to bolo ľahké, taký Janko premohol draka a bolo. Ale keby mu strčili do ruky takú vŕtačku… no neviem – neviem.
Marienka zvolila čisto ženský prístup a trošku sa okolo Janka potočila:
„Janíčko, vyvŕtaj diery, dáme si tam garnížu.“
Janko najskôr, že on to nevie, že ešte nikdy vŕtačku nedržal a pokúsil sa delegovať túto prácu na starších členov rodiny. No akosi sa stretol s nepochopením, lebo na ďalšom okne už záclona dávno visela a argumentom, že mládenec súci na ženenie by už mal ovládať niektoré remeselné práce. Janko s cieľom zjednodušenia remeselnej práce si vzal kladivko, klince a naivne sa pokúsil prichytiť predmet záujmu o panel. Výsledok je každému zrejmý, alebo skoro každému. Keď sa mu to nepodarilo, Marienka začala pritvrdzovať, Janíčko zvolil k problému riadny profesionálny prístup. Ľahol si oproti oknu na váľandu a nejaké dve – tri hodinky sa venoval dôkladnej psychickej príprave. Avšak ani táto premyslená taktika mu nevyšla, pretože Marienka sama vzala vŕtačku do ruky a ohrozovala ňou svoje široké okolie. Janíčkovi neostalo iné, len sa pustiť do boja. Ako skoro každý mladý človek má svoj rozum, tak radu o predvŕtaní otvoru do panelu tenkým vrtákom nebral vážne. Predsa nebude vŕtať dvakrát. A tak po takmer trojhodinovom boji s nepríjemným panelom vyrobeným za bývalého režimu, možno aj preto kládol taký pasívny odpor, sa mu podarilo zdolať protivníka a za obdivného pohľadu Marienky celý vyčerpaný založil na okno záves a záclonu. „A je to!“ Dobrá vec sa však podarila a široká rodinná verejnosť uznala, že sa Janíčko môže oženiť, keď preukázal takéto schopnosti.
V rozprávkach to mali naozaj ľahšie. Hlúpy Janko premohol draka, ktorý určite nebol taký nepoddajný ako panelová stena, za to bez váhania mu skočila dievčina s velikánskym venom a polovicou kráľovstva do náručia.
Rozprávky končia tak, že je v nich zvonec… alebo vetou: „A všetci žili šťastne, aj garnížka drží, ak ešte nespadla.“ A Janíčko sa naučil niečo, čo sa mu v živote s Marienkou bude ešte veľakrát hodiť. Asi všetci rodičia poznajú tú chvíľu, keď chcú pomôcť radou alebo dieťaťu vezmú z rúk nebezpečný nástroj, aby si dieťa neublížilo. Nuž život naučí aj vŕtačkou narábať… a nielen to….
Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

Je to nuda, hm…mraz. Asi to celkom ani fejton nebude. Dovidenia ujo Koclik.
dobre napisane! zo zaciatku sice prilis dlhe suvetia, ale rozvinulo sa to do pekne vyvazeneho celku…gratulujem, konecne volaco takto celistvo uchopene…a s nenasilne vsadenou pointou!