Oni sú z Marsu …

Máj 2007

Myslím, že John Gray napísal veľmi výstižnú knihu „Muži sú z Marsu a ženy z Venuše“… ďakujem mu že mi objasnil na každej strane svojho diela prečo je tomu tak, lebo ten moj muž ma dostáva do vývrtky každý deň. Aspoň sa je na čo vyhovoriť.

Rozmýšľam, prečo Vás budem obťažovať svojim životnými úvahami touto formou, ale pri zvažovaní o čom budem písať, sa mi to natíska na papier samo od seba… Asi by som si radšej mala začať písať denník a tak dosahovať nejakú očistu duše. Ale zas musíte chápať , že tých sociálnych kontaktov mám v poslednej dobe pomenej, keďže som už 2 roky na materskej dovolenke , a ešte asi chvíľku budem, keďže sa má za 3 týždne narodiť ďalší zbojník, ktorý mi bude piť krv. Toto tehotenstvo je tak trochu odignorované každou stranou. Trochu dosť.

Beriem to športovo, a žijem v pokluse životom môjho 2ročného syna ktorý sa nezastaví ani na chvíľku, a nedúfam že v našom prípade by malo platiť to pravidlo , že „ druhé dieťa býva kľudnejšie“ …keďže ten malý krpec mi divoko okopáva na striedačku všetky vnútorne orgány a má to „šťastie“ že sa narodí v znamení besných Blížencov,ako keby nestačilo že už dvaja blíženci v rodine sú. Ja a moj muž. Vyzerá to tak že sa o pár rokov pozabíjame všetci. Ten čo už je vonku, ten mi zas skáče po hlave svojimi 15 kilogramami. A nezabudne vykrikovať „ Nestem bábo!!!“ ..Hm no moj milý nemáš na výber.

Minule som si po celom divokom dni spomenula , že okrem toho nášho malého egoistu je tu ďalší v bruchu a ukazujem mužovi ..“aha aha ako kope, pozri ,vidíš !? „…tak mi odpovedal „ Prosím Ťa, daj mi s ním pokoj aspoň teraz, stačí že po zbytok života mi bude žrať nervy “ …Mmm, toľko empatie hádam ani neprežijem.

A tak plynú dni jeden po druhom….Ja so svojím veľkým bruchom a 20 kilami navyše, dozerajúc na svojhlavého všadeutekajúceho Adamka, s nákupmi a všelijakými „potrebnými“ vecami pre domácnosť, a na druhej strane moj manžel , ktorý nás síce živí , a svojho synčeka ľúbi…ale s plnou hlavou športu už len rozmýšľa kedy utiecť na bicykel.

Inak sme taká celkom normálna rodinka, aj keď niekedy tých našich slušných susedov dôchodcov ľutujem.Uvažujem, či by sme nemali investovať do nejakých protihlukových hermeticky uzavierateľných dverí.

Hm…určite to materstvo na mna vplýva viac ako treba. A to tehotenstvo ? V knihách sa síce píše , že …“v poslednom trimestri budete roztržitá a zábudlivá“…,ale ja sa cítim komplet osprostená.

Asi sa k inštinktu hniezdenia , ktorý sa má dostaviť podľa knižiek mesiac pred pôrodom pridružila aj zodpovednosť dokončiť ročník na vysokej škole. Takže recitujem malému básničku, miešam polievku, kysne mi cesto na koláč a ťukám do klávesnice seminárnu prácu. A želám si prenášať tohto chrústa v bruchu, lebo ešte v deň termínu pôrodu mám dôležitú skúšku a musím to zvládnuť. Veď pôjdem do školy aj s taškou do pôrodnice, čo je na tom.

A prečo som začala ohovárať svojho muža? Lebo ma práve pred chvíľou vytočil – volal mi čo má nakúpiť do chladničky….a ja hovorím „ veď kúp to čo jedávame už 6 rokov či koľko sme spolu“…a on že „ tak ja teda kúpim len maslo a syr“…Skveléé…Mám radosť.

Takže prečo oni muži len jednu vec a to tiež nie poriadne a samostatne,a my ženy 20 vecí naraz a na jednotku? Lebo vraj oni sú z Marsu a my z Venuše.

September 2007

Druhé dieťa je kľudnejšie. :o))

Rehoce sa pri každej príležitosti.

Ďakujem Vám, Vy tam hore.

Lašujem v regáloch Dráčika a rozmýšľam akú hračku ešte Adamko nemá. Jéééj, kufrík pre doktorku v akcii. Beriem. Bude zábava.

A tak sa hráme. Najviac malého fascinuje „baterka do uška“, teda jej napodobnenina čínskej kvality. „Svietime“ si do uší odušu, a keď nás to omrzí, rozhodneme sa že aj Maťa by sme mali vyšetriť, veď čo bude len tak ležať a nudiť sa v svojom kojeneckom svete. Srdiečko má zdravé, teplotu nemá …po nasvietení jedného Maťovho uška Adamko potreboval pozrieť aj do druhého,ale ako to vysvetliť 3 mesačnému krpcovi ?

…“Maťo otóóóč….plosím Ťa otóóóč“ a keď Maťo nereagoval tak sa rozhodol mu ju otočiť sám.Prestáva sa mi to páčiť, takže začínam usmerňovať a chytať paniku……..zvoní telefón…odbehnem.

Rev.

Čo sa deje? Pribehnem. „Ja dal maťovi injekciu!“ …“Jéééééééžiš Adamko ! A kam si mu ju dal?“…Tak schmatne kikiriki farebnú striekačku a vrazí mi ju do temena. Uf. Zhrozene hľadám fontanelu či je „celá“. To nebol dobrý nápad hrať sa s oboma naraz. Som matka amatérka.

Prichádza domov Ten z Marsu.

Povinná výmena manželských úsmevov.

Preberá štafetu a prihovára sa ministvoreniu „ No čo je žebrota moja, čo sa tu rehníš, čo Ti je smiešne?“ (žebrota – odvodené od slova žebrák. Je to láskyplné oslovenie verte mi. A ešte sú naše deti smradi a darmožráči . Vlastne vrátane mňa – všetci sme banda darmožráčov)

Vždy, keď si môj muž uvedomí, koľko ešte na tej materskej budem , už ma ženie do roboty., aby som aj ja už doniesla nejaké prachy. Trápne. Však mne sa doma tak páči.

Idem okúpať Maťka. Sleduje ma Adamko, ktorý sa usmieva visiac na držiaku na toaletný papier, a ja aj keď mám z toho infarktový stav kašlem na to. To decko sa vkuse na všetko vešá, liepa,škriabe. Už druhý rok sa pri mori tvári ako najsuchomilnejší tvor a do vody nevkročí, (max. po členky) len sa škriabe po skalách – smrad jeden krpatý. Psychologička hovorí , že to „netreba lámať“ – že raz možno do tej vody vlezie. Aspoň sme pobavili českých turistov, ktorí nás provokovali so svojou malou dcérkou, ktorú máčali jedine štýlom „hlava pod vodu“, a posielali si ju jeden druhému pod hladinou ako kus brvna. „Pche“, sledujem ich, a vyberám si z plaviek ihličie v hájiku píniových borovíc, kde trávim s Adamkom väčšinu dňa. Však byť v chládku je rozumné, aj dermatológovia hovoria. To, že som opálená ako idiot len z jednej strany a tie pekné žlté šaty na mne moc nezažiaria nie je vôbec dôležité.Aj tak budú zachvíľku ovrackané od Maťka. Rozmýšľam koľko času som strávila opaľovaním v polohe ležmo…Hehe.

No ale naspäť k tomu kúpaniu – zhrbená kúpem to vďačné dieťatko vo vaničke, a teším sa spolu s ním, až do chvíle keď Adamko pochopí môj ohnutý chrbát ako výzvu a hopsasa vrhne sa na mňa, vyškriabe sa a teší sa že je na koníku. Tak sa teším aj ja spolu so svojimi deťmi, a nechápem , čo sa tie moje kamarátky s jedným dieťaťom stále sťažujú aké to je ťažké. Čo je na tom ťažké, však s dvoma malými deťmi je sranda.

Z kúpeľne vychádzam zbitá jak pes. Vidím Marťana ako si masíruje nohy, lebo sa bol bicyklovať. Jééj „pomasíruješ aj mňa?“, poteším sa…“Tam máš suseda (masér), choď k nemu“. Díki.

Je 23:00. Jeden krpatý už zaspal, ale druhý sa stále usmieva a má v paži že je noc a má sa spať. Marťan ho poctivo natriasa , ale vidím že aj jemu už dochádza trpezlivosť. Počujem ako nervačí „ Žebráci….zalejem Vás do betónu !“ Super.

Vždy, keď vládne pohoda , vychutnávam.

Na Spektre dávajú dokument . Hovoria niečo o vedcoch a kryogénnej komore……a tým sa nechal inšpirovať pán tvorstva a začal nahlas vymýšťať aké by to bolo krásne, keby nás (jasné že všetkých troch smradov) mohol na požiadanie nechať zmraziť na takých 6 mesiacov do kryogénnej komory, oddýchnuť si od nás a môcť sa naplno venovať svojim koníčkom.

Už ho radšej nepočúvam.

Hlavne že je pohoda.

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

(2 hlasov, priemerne: 3,50 z 5)

Loading...