Pohyblivý dvojsviatok

Je ráno. Skoré, iné už 11 mesiacov nepoznáme. A skoré myslím tak okolo piatej až šiestej, kedy naša dcéra začne v postieľke napodobňovať zvuk auta a snaží sa mi trafiť dudľom do oka.
No dnešné ráno malo byť výnimočné, nedeľné a hneď dvoj sviatkové. Dnes je to 12 rokov, čo sme spolu a 11 mesiacov, čo náš život riadi naše dnes už 75 centimetrové šťastíčko. Asi okolo 4.00 sa zobudil manželov mobil. Dosť som sa strhla, ale v momente som si predstavila, ako manžel behá po lúke a trhá poľné kvety, pripravuje raňajky a vedľa kávy ukladá na sviatočný raňajkový stôl krásne náušnice…. O chvíľu ma niekto jemne hladí po tvári. Nenormálne som sa potešila a držala som trúfalcovi, ktorý ma budí o 4.30 palce, nech to je prekvapenie adekvátne počtu káv, ktoré ma to cez deň bude stáť. „Láska, idem na tie huby, pá pá.“ Vstať? Vraziť mu? Ale nie, snáď to ešte len príde.

Takže napriek dvojnásobnému pohyblivému sviatku, začalo obyčajné ráno. Síce nedeľné, ale odkedy som na materskej, neviem, čo je to voľný deň. A môj Anjelik má 11 mesiacov. V tú chvíľu som ešte netušila, ako si moja víchrica dnešný deň užije na plné pecky. Nasadila som si ortézu na presilenú pravačku a 5.30 sme začali fungovať.

V meste sme strávili pekné dopoludnie, pretože spala dlhšie, ako zbierala holubí trus, kamienky, špaky a pokúšala sa prekonať moje zovretie, aby sa narvala do fontány. Spotená, s kočíkom v jednej a s vyskakujúcim, výskajúcim a prešťastným 11 mesačným dieťaťom v druhej ruke som sa snažila pred obedom dostať k autu. Na tej ortéze sa mi fakt dobre nesie. Keby bola širšia bude zo mňa pojazdná stolička.

Obed dopadol celkom dobre a nebude nutné maľovať. Nezaobišlo sa to ale bez umývania dlážky a kompletného prezliekania oboch účastníčok. A potom to začalo. Okolo 13.00 sa buchtička tvárila nenormálne unavene. Zaľahli sme na manželskú posteľ a ona jazdila z rohu do rohu s hlavou na paplóne a s vystrčeným zadočkom. Zrazu hodila cumeľ na zem a flopom sa vrhla strmhlav smerom k dlážke. Našťastie už vo mne vypestovala kvalitný reflex a ešte som zachytila jednu nohu.

Vzdala som to, ona ešte nebola unavená. Ale veľmi ju môj pokus rozveselil. Začali sme hrať hru „NIE“. To znamená, že ako strela olieta všetky veci, ktoré ju učím že nemá chytať. Takže ona uteká a ja hádžem rybičky pred kaktus, nezaistenú zásuvku, DVD prehrávač, dvierka na linke, sušiace sa orechy, špinavé topánky…. Dnes prišla na to, že keď natiahne ručičku hore, dosiahne celkom zaujímavé predmety, ako je obrus, blízko ku kraju položené taniere, nezavretú plechovku s kávou a tak podobne. Lietala ako s posoleným zadkom.

O 14 opäť nenormálna únava. Rituálne sme sa odplížili do spálne, mne už naskakoval iba obraz kávovej šálky, nohy na stole a zapnutý počítač. Nehovoriac o mobile, ktorý som sledovala v nádeji, že hubár stojí pred dverami s kvetmi a za ním tí spievajúci chlapíci v širokých mexických klobúkoch …..

Incident s vyhadzovaním dudľa, vankúšov, môjho pyžama a plyšového psa sa opakoval. Opäť sme na 50% nesmierne rozveselené opustili spálňu. Obliekla som ju a šup na dvor, ešte hodinu do olovrantu a potom to bude spánok ako sa patrí. Káva počká. A hubár sa aj tak ešte nehlási. Asi stoji v rade na kvety.

Vonku bola zábava. Najprv sme ochutnali mulčovaciu kôru. No ja nie, nejaký ten rozum už, alebo ešte mám. Potom, kým som strhla hrušku sa moje dievčatko zarylo prstami do hliny a malo otvorené ústočká, ako sa tešilo na tú nádhernú papanicu. Stihla som zoskočiť z plota a zadržať ju. Hrušku som mala v ústach, aby som mala obe ruky voľné. No a keď som sa k nej priblížila tvárou, malá piraňa sa do nej zakusla s jedným zubom z druhej strany a hnedými prštekmi si ju zobrala. To by som zniesla, keby sa o ňu v mojej chvíľkovej nepozornosti nezačala deliť aj so susedovým psom. Utrela som si zablatené ruky do posledných čistých nohavíc a rozhodla sa, že nechám moje šťastíčko vyjsť kopec k vchodovým dverám a bude akurátne unavené. Hubár bude čakať doma v motýliku a spodnom prádle s obrovskou kyticou, vlastne ani kytica nemusí byť, len nech mi ju už vezme a bude to môj najkrajší pohyblivý sviatok.

Zlatíčko ešte našlo cestou orech a v druhej ruke zvierala roztekajúcu sa zablatenú hrušku, ktorú stále jedla. Snáď z nej nezačne štekať. Doma sa zistilo, že okrem hnedej na rukách máme aj podobnú farbu v plienke a tak sme sa dnes po 2x obe vyzliekli a umyli. Dostala som ešte asi štyri perfektné pusy. Kým som urobila olovrant, stihla ešte urobiť obvyklé veci. Ona má totiž iný názor na poriadok, ako ja a nesúhlasí s tým, že utierky visia, kôš na prádlo stojí a je plný. Štipce nemajú čo robiť v košíku a už vôbec by nemal visieť toaletný papier. A plastové misky by mali byť vždy voľne pohodené okolo sporáku. Keď urobila všetko, čo potrebovala, najedla sa a potom zaspal asi za 5 minút. Hurááááááááá.

Hubár je doma. Priviezol mi mamu plnú plánov s mojím časom ohľadom zavárania a triedenia úrody z jej záhradky a to hneď, neočistené huby a vypil mi moju čerstvo urobenú kávu. Sadla som si a bezmocne sledovala tento film o jednom pohyblivom dvojsviatku, ktorý pripadol na nedeľu. A to moje veľké špinavé smrdiace zlatíčko s nevinným detským výrazom, čiernymi rukami od húb a v deravých ponožkách sa ku mne blíži s nádhernou obrovskou kyticou… Dá mi pusu voňajúcu po mojej vytúženej káve a povie mi, že sa chce so mnou aj po 12x oženiť, že nás obe nesmierne miluje a zovrie ma v svojom pevnom objatí, ktoré tak milujem ………

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

(Žiadne hodnotenia)

Loading...