Prečo rodičia milujú školské besiedky?

Detské besiedky. Životný moment každého rodičia.

Niektorým mamám sa splní sen – ich génius stojí uprostred mraučiacich detí a bezchybne opakuje báseň s dvomi, či dokonca s tromi slohami. Matka sa vznáša pýchou a nadané dieťa s uspokojením prijíma potlesk.

Potom sú tu tie druhé matky. Tie, ktorých ratolesti sedia či ležia vedľa vystupujúcich rovesníkov, slzy a pot im stekajú po tvári, a ani za nič nechcú predviesť nacvičený tanček.

Ako rodič dvoch detí sa pravidelne objavujem v oboch kategóriách. Áno, besiedky prinášajú silné emocionálne momenty. Na tej poslednej som však zistila, že ma do úzkych či do vytrženia nemusia dostať len deti. Tentokrát sa to podarilo aj rodičom.

Nezavadzaj!

Začne to príchodom. Keď besiedka začína o tretej, myslí sa tým, že o tretej už rodičia majú sedieť v triede. Niektorí sa v zásade začnú trúsiť o pätnásť minút neskôr, čím mi štandardne lezú na nervy. 

Konečne sa usadíme, učiteľka nás privíta. Deti vybiehajú spoza dverí, na hlavách mašle, oblečené vo folklórnych sukničkách. Chlapci sa zas vytiahli klobúčikmi. Spoza mňa sa ozve hlas, ktorý patrí Deniskinmu ockovi, profesionálnemu fotografovi: 

„Nemohli by pomalšie? Nestíham fotiť!“

Deti sa hanblivo chytajú na prvú pesničku. V rade nádejných folkloristov hľadám tú „svoju“. Vyzerá trochu vystrašene, nesmelo pozerá do davu rodičov. Zľaknem sa, že ma nevidí. Nenápadne zdvihnem ruku a zakývam jej.

„Bože, nemôžem si ani decko odfotiť! Hentá v tom žltom mi kýva rovno do objektívu!“ doľahne ku mne šepot.

Obzerám sa okolo seba, kto je taký trapák, že bráni inému rodičovi fotiť. Odrazu mi dôjde, že to ja mám na sebe žlté tričko. Ten Deniskin otec mi začína liezť hore krkom.

„Hej vy, nemôžete sa podať?“

Rozmrzene sa obzriem, prečo konečne nemlčí.

„Vy v tom žltom. Nevidím si na decko. Podajte sa!“ ozve sa Deniskin ocko vytočene.

Z každej strany sedí mamička s telefónom v ruke a snaží sa zachytiť životný okamih svojho dieťaťa. Ocka ignorujem. Ten sa však rozhodne konať. Pridá niekoľko nepublikovateľných slov a rozrazí si cestu pomedzi detské stoličky.

Postaví sa rovno predo mňa a zrkadlovkou fotí prejav milovanej dcéry. Rada by som zakročila, ocko má však dva metre a v hlave jediné – uchovať navždy spomienku na prvé vystúpenie svojho anjelika.

Som vytočená a rozľútostená. Naša druhorodená práve predvádza recitačné číslo, ktoré spoza chrbta nebojácneho ocka vôbec nevidím. V očiach má pália slzy horkosti. Prečo sú ľudia takí?

 

Nečakaný prídavok k programu

Začína spoločná pesnička. Ocko nadšene mieri displejom na dieťa a šeptom ho povzbudzuje:

„No, Deniska spievaj!“

Deti spievajú, len bezradná slečna pozerá na ocka. 

„Denííí, však spievaj!“ povie otec hlasnejšie.

Kútiky úst Deniske nenápadne ovisnú a oči sa zúžia. Prvá nebezpečná slza sa objaví na líčku.

„No, Deniska, čo je?“ ozve sa mamičkin hlas. „Neplač a zaspievaj, nech má ocko radosť.“

Celou miestnosťou prebehne vlna napätia, inak zvaná ticho pred búrkou. Dieťa zakláňa hlavu dozadu, zopína ručičky do pästičiek. 

„Deniska, prosím, ne…“ žiadosť otecka preruší hrozný rev, ktorý nápadne pripomína film Čeľuste. Za výkrikom nasleduje výbuch sĺz a dievčatko sa bezradne hádže na kolienka. Spev náhle zmizne, všetky deti obracajú hlávku k malej Deniske, ktorá sa zúrivo rozreve a nedokáže prestať.

Mamička vedľa mňa pokračuje v natáčaní a škodoradostne zašepká:

„Toto musím natočiť mužovi. Poriadna šou, čo?“

Ocko vypne foťák. Jednou rukou si na plece vyhodí zúfalé dieťa a druhou ťahá manželku von z triedy, so slovami:

„Tak na toto som si fakt dovolenku brať nemusel!“

Deti sa už do vystúpenia zapojiť nepodarilo. Zmätene začnú pobiehať sem a tam. Dievčatá vykrúcajú sukne, chlapci sa bijú klobúkmi a ja aspoň narýchlo fotím našu najmladšiu. Nech má pamiatku.

Ukázalo sa, že ani zmarená besiedka prebudený talent neodradí. Večer vystúpenie aj s opisom Deniskinho zlyhania zopakovala ockovia a sestre. Včera ráno našej susede a poobede predavačke v Jednote. Dnes sa v mojej mailovej pošte objavila správa:

„Dobrý deň! Triedili sme so ženou fotky z besiedky a našli sme medzi nimi aj pár s vašou dcérou. Hádam spravia radosť!“

Dokonalý záber zachytávajúci moje dieťa s rukami v bok a s mašľou na hlave, ako predvádza svoje číslo, už má svoje miesto vo fotorámiku na poličke. Predsa len sa tá besiedka podarila.

A Deniskinmu ockovi nabudúce podržím miesto v prvom rade. Ja si užijem vystúpenie a on bude fotiť.